 |
„Kubikulo,“ povzdychol si malý Patrik nešťastne keď sa raz večer hral vo svojej izbe. Zo zrkadla na dverách na neho pozerala jeho smutná tvár nesúca aj napriek detskému veku zreteľné stopy životnej rezignácie. Ani sám nevedel kto mu vlastne vymyslel takúto hlúpu prezývku. Vždy však znamenala jediné. Outsider. Niekto iný ako ostatné deti. A určite niekto s kým sa netreba kamarátiť. Náhle mu z očí vytryskol vodopád horúcich sĺz. Pomaly sa rozkotúľali po jeho malých lícach.
„Vieš, že ho stále volajú Kubikulo?“ prehodil nad pohárikom slivovice Patrikov otec Igor. Pustený televízor v ktorom, ako sa obaja manželia zhodli, zas nič nedávali, vytváral zvukovú kulisu ich dnešného rozhovoru. „To sa časom napraví,“ zareagovala jeho manželka Iveta unaveným hlasom. Dvanásťhodinové šichty v miestnej fabrike jej dávali viditeľne zabrať. „ O pár týždňov ide na základku, príde do nového kolektívu,“ dodala s nádejou, že bude môcť ďalej spokojne driemať na pohovke. „Len aby,“ zapochyboval Igor akoby mal nejakú nepríjemnú predtuchu synovej budúcnosti. Aj napriek manželkinmu protestnému pohľadu si nalial ďalší pohárik.
K vôli nedostatku záujmu zo strany ostatných detí si Patrik vytvoril svoj vlastný vnútorný svet fungujúci výhradne podľa jeho pravidiel. Aj keď sa deti v reálnom svete o neho príliš nezaujímali, tu sa mohli pretrhnúť od prejavov ochoty a sympatií. „Patrik, nechceš sa pohrať s autíčkom?“ oslovil ho vo svete predstáv malý Lacko. „A nechceš ísť k nám na návštevu?“ hneď sa pridala blonďavá Zuzka. Rozžiarený pohľad jej očí vyjadroval toľko kamarátstva a záujmu koľko sa Patrikovi nedostalo hádam za celé roky. „Nie, príď radšej ku nám,“ nedala sa zahanbiť ani predstava bacuľatej Aničky. Možno aj preto zlyhávala dlhoročná snaha rodičov priviesť Patrika k náboženstvu. Boh, vykúpenie, Ježiš a aj Panna Mária zostali pre neho vždy len nič nehovoriace slová. On mal predsa svoje vlastné náboženstvo odohrávajúce sa v hĺbkach jeho fantázie kde bol Bohom len on sám a kde sa mohol hrať s ľuďmi rovnako ako sa hrával s autíčkami.
„Ahoj, Kubikulo,“ privítal ho pri nástupe do prvého ročníka pehavý Andrej. Posmešné úškrny ostatných spolužiakov urobili koniec Patrikovej nádeji na lepší život. Znova bol outsider, niekto komu je lepšie sa vyhýbať. A niekto koho určite netreba pozývať na oslavy narodením, športové hry, ani na návštevu k sebe domov. Samozrejme, to všetko platilo len vo svete reality. Vo svete predstáv boli všetci milí a kamarátski, očividne šťastní, že môžu byť v jeho prítomnosti. Obsah jeho fantazírovania sa však pomaly menil. Patrik už v ňom nebol vodca detí v materskej škole. Teraz bol ten čo vymýšľa hry a vyhráva školské súťaže. Najradšej si však predstavoval ako sú rodičia na neho veľmi hrdí. Otecko dokonca prestal k vôli pocitu hrdosti piť alkohol. V realite však chlastal ďalej. A čoraz viac.
„Posaďte sa, prosím,“ začala školská psychologička PhDr. Mária Kollárová rozhovor s Patrikovou matkou. Cez veľké okno ambulancie prenikalo svetlo nádherného jarného dňa. „Viete,“ začala opatrne, „Patrik je dobrý chlapec. Len strašný samotár.“ Pomaly si usrkla z kávy. „Kamaráti by boli pre jeho zdravý vývoj istotne veľmi prospešní,“ prešla priamo k veci. Iveta prikývla. „Viete,“ odpovedala akoby na svoju obranu, “prechádzame teraz rozvodovým obdobím.“ Kollárová sa znova napila. „Viem, že to nemáte ľahké, “ zareagovala s nacvičenou empatiou. „Ale skúste sa aspoň porozprávať s chlapcami od susedov. Určite ho radi niekam vytiahnu,“ navrhla s povzbudzujúcim úsmevom. Iveta opäť prikývla. Žiaľ, rozvod a nový priateľ ju časovo príliš zamestnávali. A s chlapcami od susedov sa aj tak veľmi nevídala.
Po skončení základnej školy nastúpil Patrik na stavebné učilište. Už sa ani nepokúšal zmeniť svoj spoločenský status. Vedel, že by to bolo aj tak zbytočné. Jediné čo sa znova zmenilo bol obsah jeho predstáv. Prispôsobil sa pubertálnym potrebám. Jeho základom boli teraz mladé dievčatá. Nádherné a svieže, stále túžiace po akte fyzickej lásky. Samozrejme, že len s ním, výnimočným mladým mužom, ktorému sa nikto nemohol vyrovnať
Po niekoľkých mesiacoch učňovského života sa Patrik prebudil do sveta úplnej tmy. „Náhle zlyhanie očných nervov,“ skonštatovali lekári v márnej snahe pomôcť. Teraz mu zostali už len štyri zmysli. A samozrejme fantázia, ktorá poskytovala jeho zmučenej duši aspoň trošku útechy. Patrika však začínala desiť skutočnosť, že jeho predstavy sa začali meniť aj v možnosti ich ovládania. Vysnívané postavy kedysi plne podriadené jeho vôli akoby občas žili svojim vlastným životom a konali výhradne podľa vlastnej hlavy. Dokonca mal niekedy pocit, že sa ho fyzicky dotýkajú.
Večer po svojich šestnástich narodeninách, ktoré aj tak nemal s kým osláviť, si Patrik ľahol do postele skôr ako obvykle. Od rána sa cítil akýsi vyčerpaný a malátny akoby niečo vysalo z jeho tela väčšinu životnej sily. Zobudil sa už po krátkej chvíľke nepokojného spánku. Ihneď vedel, že prišli. Cítil ich uprené pohľady akoby to boli röntgenové lúče zavrtávajúce sa až do špiku jeho mladých kostí. Vedel po čo prišli. Tak dlho boli jeho každodennými spoločníkmi, že si s nimi rozumel aj bez slov. Náhle ich uvidel pred svojim vnútorným zrakom. Zástup nehmotných tichých postáv. Hmlisté karikatúry ľudskej existencie. Odporní démoni vyvrhnutí na svet z inferna každodennej samoty. Výtvory jeho vlastnej prebujnenej predstavivosti, ktoré vďaka rokom fantazírovania získali svoju vlastnú existenciu. Teraz ho však prišli zabiť aby si takto prisvojili aj zvyšok jeho životnej sily. Chápal, že takto budú môcť pokračovať vo svojom pochybnom živote aj keď len ako nehmotné prízraky. Určite však ako bytosti nezávislé na svojom tvorcovi .Úporne sa snažil ignorovať vynechávanie úderov srdca i tmu čo sa mu stále intenzívnejšie tlačila do mozgu. O chvíľu už bolo po všetkom.
Na Patrikovom pohrebe sa zúčastnili iba jeho rozvedení rodičia. Neboli tam žiadni susedia, ani bývalí spolužiaci. Nakoniec, bol to predsa Kubikulo. A nikomu nechýbal.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.