Ohnivé pero Q1 2019: Medvedie objatie

ohnive pero

Počas horúceho letného dňa sa kráľ s loveckou družinou vracal z úspešného lovu. Uhorského mocnára začalo smädiť, lenže mech na vodu zíval prázdnotou. Rozkázal celej skupine aby zišla z lesnej cesty a zamierila hlbšie do doliny k potoku.

Pri bystrine, kde tiene stromov vládli nad slnečným svitom, si lovci odložili oštepy s lukmi. Spolu s paholkami, ktorí niesli cestou naspäť ulovenú korisť, si začali dopĺňať zásoby vody. Ani ich panovník nebol výnimka, avšak jemu vak naplnil jeho sluha. „Najprv si umyjem ruky, až potom sa napijem“, a nastrčil paže pred seba. Z hrdla vaku sa začala liať číra tekutina. „Ááá.“ Okamžite odtiahol dlane spod tečúceho prúdu, „tá je riadne ľadová. Prečo si ma neupozornil?“.

„Prepáčte…“

„Šplech“, do vody padlo niečo veľké. Obidvaja sa pozreli smerom k potoku. Na hladine lesného toku vytŕčala mokrá ľudská hlava. Skupinka lovcov a paholkov sa dala do smiechu.

„Kto je to?“, spýtal sa vladár sluhu.

„Hájny týchto lesov, môj pane.“

Smiech ustal. Všetci hľadeli na hlavu vo vode, ktorá ich stále pozorovala. „Vylez Michal, prechladneš“, zakričal niekto z kráľových poddaných. Hlava sa ale nepohla.

Odrazu z potoka vystrekol vodný gejzír na pozorujúcu družinu. „Tak na čo ste ma tam hádzali?“, zreval na nich robustný dlháň, ktorý zostal naďalej stáť vo vode. Odpovede sa však nedočkal.

„Je akurát“, dodal s vycerenými zubami a hodil sa opäť do bystriny. Lovci s paholkami sa dali opäť do rehotu.

„Blázon“, pomyslel si mocnár a pozoroval junáka. Práve si vyzliekal mokrú halenu, keď kráľove oči spozorneli. „Čo to má na tom chrbte?“

„Tie dve jazvy na chrbte máš z boja?“, opýtal sa prichádzajúci panovník blonďavého hájnika.

„Výsosť to nie sú jazvy. Sú to veľké znamienka, ktoré vyzerajú ako medvedie stopy. Podobné majú aj moji bratia. Ľudia z Jasenova to nazývajú medvedie objatie“, a otočil sa k nemu chrbtom, aby si ich pozrel z blízka.

„Hmm, dosť sa podobajú na …“, strhol sa za zvukom. V húštine na druhej strane potoka zašušťalo lístie.

„Čo to bolo?“

„Asi nejaká líška, ktorá sa chcela napiť. Museli sme ju vystrašiť“, pohotovo odvetil.

Kráľ nenamietal a radšej vydal povel na odchod.

Michal sa obzrel nenápadne smerom k húštine. „Ešte vydrž, braček.“


Poľovnícka družina prechádzala lesnou úžľabinou. Mocnár s lovcami na konci skupiny zbadal ako sa na ľavom svahu husté krovie roztriaslo. Niečo sa rútilo dole stráňou na spievajúcich paholkov vpredu.

„Medvéééď“, zakričal jeden zo spevákov. Z húštia sa vynorilo veľké statné telo, pokryté hnedou srsťou a hrbom medzi lopatkami. Spev sa zmenil na hurhaj. Paholci odhadzovali z pliec loveckú korisť a radšej brali nohy na ramená. Hnedá huňatá srsť sa rozbehla za nimi.

„Za ním. Kto mi prinesie medvedí kožuch, odmena ho neminie,“ zavelil panovník. Lovcov nebolo treba dvakrát presviedčať. Kopytá koní zarachotili a jazdci prefičali sťa by víchor popri ňom.

„Výsosť.“

Kráľ sa preľakol. Myslel, že okolo seba už nemá nikoho. Obzrel sa poza plece. „Hájny, ty netúžiš po mojej odmene?“

„Pane, som len správca lesov.“

„Dobre teda. Aspoň môžeš pobrať úlovok, ktorý tu paholci nechali.“

Spolu podišli k miestu, kde hnedo-srsté zviera prepadlo skupinu sluhov. Michal pomaličky začal zbierať poľovnícke trofeje. Keď tu rázom, z húštiny vybehol tentokrát čierny medveď. Beštia sa postavila na zadné rovno pred kráľovho koňa. Zrevala. Kôň sa splašil a jazdca zhodil na zem. Tátoš sa rozbehol naprieč lesom. Čierny obor dopadol na všetky štyri až hora zadunela.

Doráňaný mocnár sa posadil na zadok. V tej chvíli ťarbavé zviera bolo krok od neho. Zajačal od strachu. Divoká šelma sa na okamih zľakla jeho škreku. Vzápätí sa medvedia papuľa otvorila dokorán. Panovníkovu hlavu ovial vánok revu, smradu a roj pľuvancov.


„Vaša výsosť, ste v poriadku? Preberte sa!“

Uhorský monarcha sa pomaly dostával z mdlôb. „Čo sa stalo?“

„Omdleli ste.“

Kráľ začal rozoznávať Michalovu tvár a rozpamätávať sa. Vykríkol: „Medveď!“

„Ukľudnite sa, je preč.“

„Aaaako?“ zajakával sa vladár, ktorý bol stále v šoku.

„Keď tá beštia zrevala, uchopil som do rúk mohutný klát a udrel ho celou silou po hlave.“

„Ty si ho zahnal konárom?“

„Bolo to asi šťastie,“ usmial sa a obzrel sa za seba. Na zemi ležali zlomené dve časti dreveného klátu. Blondiak sa postavil a pustil sa do rozopínania opasku svojich polosuchých nohavíc.

„Čo to robíš?“

„Pane, snáď nechcete aby vás vaši poddaní uvideli takto,“ a ukázal na kráľov rozkrok.

Prekvapený mocnár sa pozrel na pomočené nohavice. „Bohato sa ti odmením, ak o tejto maličkosti pomlčíš vo svojom príbehu.“

„Pane, možno vám nerozumiem.“

„Nestáva sa každý deň, že panovníka zachráni poddaný junák pred medveďom. Tiež musíme nejako vysvetliť ľudom, prečo mám tvoje nohavice na sebe.“

„A čo tak im povedať, že ich roztrhal medveď, keď na vás zaútočil?“ navrhol robustný dlháň.

„To dáva zmysel.“

Epilóg

Letná nočná búrka sa pomaly blížila k horám. Jaskynný vchod ožiarilo svetlo nebeského blesku, na ktorom stála vysoká postava.

„Už si tu mal byť Tomáš?“, nedočkavo premýšľal Martin a pri tom sa chytil za záhlavie. Prstami si prešiel po hrči. Zasyčal. /„Buď prekliaty braček“*, a vkročil do jaskynného tunela. Podišiel k uhasínajúcemu ohňu. Priložil pár suchých konárov. Odhrnul si svoje dlhé čierne vlasy a zafúkal do uhlíkov. Plameň sa znova rozhorel.

„Buch!“ Pred vstupom do jaskyne niečo mohutné padlo na zem. Mladík s havraními vlasmi rýchlo vstal od ohniska a rozbehol sa k východu. „Tomáš si to ty? Tomáš!“

Bol to on. Ležal celý nahý a zadychčaný na kamenitej zemi. „Čo sa stalo?“

„Voduuu“, chrčivo odvetil.

Tomášov brat sa okamžite zvrtol a bežal pre mech s vodou. Hnedovlasý naháč vypil skoro celý vak na jeden hlt. „Môžeš vstať?“, opýtal sa Martin a pri tom pozeral na bratove doráňané údy. „Áno, ale pomôž mi.“

„Povieš mi, konečne, kde si tak dlho?“

„Ani sa nepýtaj. Tí prekliatí lovci ma naháňali až kým sa nezačalo stmievať. Striasol som ich až pod vrcholom Lysca. Ledva mi zostala nejaká sila aby som došiel až sem,“ po chvíli dodal: „Toto Michala vyjde draho. Prvý a poslednýkrát ma presvedčil na takýto žart. Vystrašiť dedinčanov v lese je jedna vec, ale kráľovskú skupinu plnú lovcov, ktorá ma uštve ako psa.“

„Neboj sa braček obidvom je dlžný.“ Tomáš prekvapivo nadvihol obočie.

„Ty si si zabehal a ja som skončil s hrčou na hlave. Ten somár si myslel, že vážne zaútočím na kráľa. Tak oproboval drevený klát na mojej kotrbe.“

Za okamžik sa brunet začal uškŕňať, až to prešlo do rehotu na celú jaskyňu.

„Čo je?“

„Mal by si vidieť kráľovu tvár, keď som na neho zreval. A to nie je všetko. Vystrašil som ho, až si cvrkol do nohavíc.“ Obaja bratia sa rozosmiali pred ohniskom.

„Počujem, že je tu dobrá nálada,“ zaznel hlas z tunela jaskyne. Smiech rázom doznel. Z tmy sa vynorila Michalova postava.

„Ty máš, ale odvahu. Ukázať sa nám po dnešku.“

„Myslíš, že keby som nemal dobrý dôvod Martin, tak sa tu ukážem?“

Sediaci bratia sa ihneď postavili. „Chceš vidieť naše dôvody?"

„Vypočujte si ma a potom konajte,“ upokojoval ich.

„Vrav, čo máš na srdci.“

„Keď sme s kráľom dorazili do Jasenova, zvolal všetkých dedinčanov a povedal im o mojom hrdinskom čine. Nakoniec prehlásil, že mňa a celú moju rodinu povyšuje do zemepanského stavu. Budú nám udelené pozemky v okolí dediny, plus pozemky o ktoré sa starám ako hájnik. “

Obidvom bratom zmizli nahnevané tváre a začali sa uškŕňať. „Poď sem braček.“ Ruky rozpažili a čakali kým blonďavý junák podíde k ním. Všetci traja sa pochytali za plecia do kruhu – do medvedieho objatia.

A tak vznikla legenda o založení šľachtického rodu Jesenských. Ako mladý junák zachránil kráľa pred medveďom.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

Hlavným knižným sponzorom aktuálneho kola Ohnivého pera je vydavateľstvo Artis Omnis, vydavateľstvo fantastických kníh. Niektorí dnes už známi autori, ktorí kedysi začínali v Ohnivom pere, vydali svoju knihu práve v tomto vydavateľstve. Možno v Artis Omnis raz vyjde kniha aj autorovi tejto poviedky.


25. februára
Róbert Vojtas