Ohnivé pero Q1 2019: Leonie

ohnive pero

Bol krásny a mladý. Jeho tvár na dotyk taká jemná až som začínala mať strach, že sa v mojich dlaniach rozpadne na milióny malých kúskov. ,,Zobuď sa! Zobuď sa! Musíme ísť! Vstávaj! Hneď!“ ,,Čo sa deje ?“ ,,Prišli. Sú tu! Našli nás.“ Schytil ma za ruku a rozbehli sme sa k dverám. ,,Počkaj. Nemôžem to tu nechať.“ ,,Ponáhľaj sa!“ Na zemi, vedľa matracu ležal starý, ošarpaný rámik s fotkou . Bola to moja posledná nádej na spomienky, o ktorú som určite nehodlala prísť. Rozbehli sme sa po schodoch dolu. Na rušnej ulici za svitu mesiaca sme kľučkovali pomedzi temné uličky až k pláži. ,,Kam ideme ? Tu som ešte nebola . Je to tu bezpečné ?“ Dodala som tichučkým hláskom, akoby som sa bála o každé jedno slovo, čo mi vyšlo z úst. Stále som mala roztrasené nohy a lapala po dychu. ,,To mám na starosť Ja. Neboj sa. Tu nám nič nehrozí. Ušli sme im. Aspoň na túto noc.“

Pod mostom pri pláži bola malá drevená chalúpka . Vyzerala neobývane. Schody pod nohami trochu vŕzgali a zábradlie bolo tak labilné, že som sa naňho radšej nespoliehala. Vnútri bola jedna pohovka, malý stolík uprostred a kuchynka natlačená v rohu. Bola tam tma. ,,Pár krát som tu už bol.“ Poznamenal Neal. Zapálil sviečku, čo našiel v kredenci a položil ju na stôl. Posadil sa na pohovku. Stála som vo dverách. Moje kučeravé, dlhé hnedé vlasy zviazané do copu mi viali vo vetre a v modro sivých očiach som sa snažila ukryť svoj strach. Neistým hlasom som sa spýtala. ,,Neal ? Prečo to robia ?“ Nepozrel sa na mňa. Hlas, čo vydal bol taký tichý, až som ho skoro prepočula. ,, Kvôli tebe .“ Čelo sa mi zmraštilo ako vždy, keď som prekvapená. ,, Ale prečo ?“ Hlas sa mi trochu zatriasol. ,,Veď som im nič nespravila.“ ,,Poď dnu. Nestoj tam. Robíš prievan a ešte k tomu môžeš prechladnúť, je tam zima.“ Mal pravdu. Na sebe som mala len tenké belasé tričko a svetlo modré rifle, ktoré boli už tak trochu špinavé a na kolenách sa mi od pádu spravili diery a moje látkové čierno biele tenisky boli premoknuté od rosy a mokrého piesku. Ani som si neuvedomila, že mi je zima, kým mi nepovedal, že môžem prechladnúť. Odstúpila som si teda od dverí a zatvorila ich. Prisadla si k nemu. Plameň sviečky nebol veľký, a dokázal zohriať len moje ruky. Trochu som sa triasla, čo som si uvedomila tiež len teraz, ako som sa zahľadela na svoje ruky ožiarené svetlom plamienka. Neal si pritiahol batoh k sebe a vytiahol z neho sivú deku. Na pohľad vyzerala pevne a tvrdo, ale keď mi ju prehodil cez chrbát začala ma hneď hriať. ,,Ďakujem.“ Ale on neodpovedal, len ďalej mlčky sedel a hľadel kamsi dopredu. Oprela som sa a otočila hlavu naňho. Bol odo mňa asi tak o päť rokov starší. Bol to vysoký, hnedooký mladý muž s pohľadom, ktorý prezradzoval, že si už zažil mnohé strasti. No ten pohľad neprezradzoval len to, ale aj jeho silu a odvahu sa všetkým strastiam postaviť tvárou v tvár. Aspoň ja som mala z neho taký pocit. Hneď na prvý pohľad ma zaujal. Nedalo by sa povedať, že bol môj typ, ale vyžarovalo z neho čosi, čo ma nesmierne priťahovalo. Bol tajomný. Hnedé vlasy mu padali do tváre a zakrývali drsné rysy. Jeho hlas sa vždy niesol mojou hlavou a keď rozprával ťažko som z neho spúšťala zrak. Všimla som si jeho veľký prsteň s akýmsi záhadným ornamentom. Nespýtala som sa naň, pretože ma práve zaujímalo čosi iné. ,,Tak ? Kedy mi to vysvetlíš ? Prosím, povedz mi pravdu.“ ,, Teraz nie je vhodná doba. Ten čas ešte len príde. Ver mi. Ale nie teraz. Zatiaľ ti musí stačiť to, čo som ti už povedal.“ ,,To mi má stačiť ? Nič viac mi nepovieš ? Kvôli môjmu bezpečiu utekáme už dva dni, a ja ani neviem pred kým a prečo! A hlavne neviem…Ja, ani neviem … Kto si ? Viem len tvoje meno a to, že si ma zachránil, keď som spadla z útesu a fotka tej ženy, ktorú som mala pri sebe, o ktorej tvrdíš, že je moja matka, to mi nestačí. Prečo si nič nepamätám? Nedokážem v tom čítať. Neviem to. Ja si to nepamätám !“ Zhlboka som sa nadýchla a z oka mi vyhŕkla slza. Sklopila som zrak. Nechcela som pred ním vyzerať slabo. Aj napriek snahe, si to všimol. Natiahol ruku ku mne, akoby sa ma chcel dotknúť, no potom ju hneď odtiahol preč. Pozrela som sa naňho. Naše pohľady sa na chvíľu stretli no ani jeden z nás nepovedal nič. Po chvíli ticha odvrátil zrak a pozerajúc sa kamsi do okna povedal. ,,Vlastne som ťa nezachránil, len som ťa našiel ležať na zemi.“ Z tónu akým to povedal, som usúdila, že mu je to asi ozaj ľúto. ,,Prišiel som neskoro. Mal som ťa zachytiť. No ty si už spadla. Preto si nič nepamätáš. To ten pád.“ Pochopila som, že ten deň, kedy ma našiel, a vlastne všetko čo bolo pred ním mi z hlavy akosi vyfučalo. Snažila som sa spomenúť, no nič iné okrem jeho tváre nad mojou si nepamätám. Čo ak ho poznám? Spýtala som sa sama seba. Neal sa netváril, tak ako by sme boli starý známy, ale pri jeho pohľade som mala pocit, že ho poznám veky. Opatrne s obavou, že na moju otázku bude odpovedať záporne som sa spýtala. ,,Poznali sme sa pred tým?“ ,,Nie, nepoznali. Viem o tebe len toľko, čo mi stačí na tvoju ochranu.“ Mohla som to tušiť. ,, Kto ti to prikázal? Chrániť ma.“ „Môj otec. Bol najvyšší z rodu Strážcov. Chránil moju matku až do posledného dychu. Bol to záchranca tak ako aj jeho otec a tak ako aj ja a … Nestihol svoju vetu dokončiť a skočila som mu do toho. ,,Odkiaľ vlastne si ?“ Zamračil sa, pochopila som, že mi niečo tají. To ako sa správa. To aké slová niekedy používa. To všetko mi nejako naznačovalo, že nemôže byť z tohto sveta. To bolo prvé, čo mi napadlo. Jeho hnedé oči našli tie moje a jeho odpoveď bola iná, než som dúfala. ,,Mala by si už ísť spať. Zajtra hneď skoro ráno vyrážame.“ Zodvihol sa a z batohu, ktorý nosil na chrbte vytiahol dve deky. Jednu podal mne a druhú si vystrel na zem vedľa pohovky. Mala som v hlave ešte toľko otázok, ale ako som sa zadívala do horiaceho plameňa uvedomila som si, že som ešte unavenejšia ako som si myslela a tak som si ľahla a sfúkla sviečku. Vyzula som sa a schúlila sa na pohovke pod deku. Zatvorila som oči a zaspala.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

Hlavným knižným sponzorom aktuálneho kola Ohnivého pera je vydavateľstvo Artis Omnis, vydavateľstvo fantastických kníh. Niektorí dnes už známi autori, ktorí kedysi začínali v Ohnivom pere, vydali svoju knihu práve v tomto vydavateľstve. Možno v Artis Omnis raz vyjde kniha aj autorovi tejto poviedky.


18. februára
Marcela Komorová