Ohnivé pero Q1 2019: Kam až to všetko dospelo?

ohnive pero

Samota – slovo, ktoré mi dnes tak veľmi naháňa strach. Je to odlúčenosť od sveta? Opustenosť? Stav kedy je človek na všetko sám a na nikoho sa nemôže spoľahnúť? Ťažko povedať. Na každého pôsobí inak a definície sa rôznia. Mal som o nej dosť času premýšľať, ale stále nenachádzam uspokojivú odpoveď. Jeden z faktov však je, že niekto ju miluje a niekto nenávidí.

Za seba pokojne poviem, že som patril k tým, čo ju vždy privítali. Ach, to boli časy! Samota sa stala mojou milenkou a jedinou priateľkou, ktorú som mal, miloval som ju. Vždy ma túžobne čakala, pripravená privinúť ma na svojich prsiach a vykúpiť z okov rušného dňa. Nebolo nič krajšie, ako stratiť sa v jej hlbinách a zabudnúť na všetky starosti, ale čím som bol hlbšie, ponorený do neprebádaných temných vôd, tým viac som zisťoval krutú pravdu.

Samota je kurva. Áno! Hnusná kurva a mäsožravá baktéria, ktorá nenápadne vniká do ľudskej duše a pekne pomaličky ju zvnútra rozožiera, až kým neostane len prázdna škrupina so slizkými zvyškami smútku a utrpenia.

Sedel som na pohovke a premýšľal nad svojimi chybami a nad tým, prečo som vlastne dovolil, aby veci zašli až tak priďaleko. Hodiny tikali a ja som počúval ich hypnotické tik-tak stále dookola. Z prúdu pomalých myšlienok ma vytrhával iba dážď, nežne klopkajúci na parapetnú dosku.

Čo budem robiť? Ako sa jej zbavím? Už to viac nechcem znášať! Vďaka tej kurve som prišiel o všetko – o prácu, priateľov a čoskoro prídem aj o byt. Pripustil som si ju k telu a ona mi nedovolila, aby som ju opustil. Uzavrel som sa do seba. Nakoniec som ostal úplne sám, presne podľa jej plánov. Sám vo svete v ktorom slabosi, ako ja nemajú šancu prežiť.

Vstal som a prešiel do kuchyne. V mokrom dreze ležal kuchynský nôž, trochu špinavý a zájdený od zvyškov jedla. Stál som tam a pozeral naň s tichou túžbou zmocniť sa ho.

„To je ono. Urobím to, urobím to, urobím to…“

Nad samovraždou som premýšľal často, len tak vziať tú prekliatu vec a rýchlou ranou si prebodnúť srdce alebo ešte lepšie – vliezť do horúcej vane, podrezať si žily a len tíško a sladko vykrvácať. Nádherná predstava so šťastným koncom. Iba tak jej dokážem uniknúť. Áno, musím to urobiť. Musím!

Aspoň tak som si to vždy predstavoval, ale koho som to do riti chcel oklamať? Vedel som, že to nedokážem. Bol som až príliš veľký slaboch na to, aby som niečo také urobil.

Som iba úbožiak, nula, ktorá nikdy nič nedokázala a ani nedokáže. Nemal som sa nikdy narodiť! Zvalil som sa na zem a tvár zatlačil do dlaní. Plakal som, ako malé decko, ktorému zakázali hračku. Kam až to všetko dospelo? Kam?

Deň sa zmenil na noc tak rýchlo, že som to ani nepostrehol. Do miestnosti sa potajme vkradol mesačný svit, ktorý presvital cez malú medzeru v závesoch na kuchynskom okne. Svietil mi do uplakanej tváre, ale bolo mi to jedno. Stále som sedel na tej studenej podlahe, schúlený, zdrvený, úplne na dne. Iba som sa nervózne nakláňal zo strany na stranu a nepríčetne hľadel pred seba.

O chvíľku neskôr som to začul. Znelo to ako kroky – ľahké kroky. Zvuk bosých nôh, dopadajúcich na drevenú podlahu. Približovalo sa to ku mne. Zmysly mi začali biť na poplach!

So zatajeným dychom som zdvihol zrak priamo vo chvíli, keď zvuk krokov ustál. V tme som veľa nevidel a iba som blúdil očami po kuchyni. Pohľad mi padol na dvere.

Srdce sa mi na okamih zastavilo a krv stuhla. Obrys malej a temnej postavy stál priamo vo dverách a pozeral na mňa. Čo to kurva je? So strachom som prehltol.

„Počula som ťa plakať.“ Prízrak mal hlas malého dievčatka. Bol som k smrti vydesený. To nie je skutočné! Je to len prelud – falošný výplod mojej unavenej mysle. Nič viac! Nie som predsa v horore. Nie je to skutočné. Nemôže byť!

Nahlas som vykríkol: „Vypadni! Choď odo mňa preč! Strať sa!“ Zavrel som oči a metal rukami tu a tam v nádeji, že to zaženiem. Dokonca som sa chcel uchýliť k modlitbe.

Po dlhšej chvíli som sa odvážil otvoriť oči. Prízrak zmizol. Uľavilo sa mi. Musel to byť iba prelud, úbohý pokus mojej mysle, ako poraziť samotu. Zrejme som túžil po ľudskom kontakte tak veľmi, až som mal vidiny. Nech to bolo čokoľvek, bolo to preč.

Zaprel som sa o zem a snažil sa pozviechať stuhnuté telo na nohy a potom… v kútiku oka som to zazrel znovu. Bolo to stále mnou! Dievčatko stálo vedľa mňa. Videl som ako vystiera ruku a prst si pomaly prikladá k ústam. „Psst,“ zašepkala.

Oči som mal naplnené hrôzou až po okraj. Od strachu som nevydal ani hlásku.

„Neplač. Pomôžem ti, ale musíme byť po tichu inak prídu,“ povedala tichým hlasom.

Je to naozaj skutočné? Stojí tu predo mnou nejaký môj anjel strážny a chce mi pomôcť? Mal som mlčať? Odpovedať? V rýchlosti som kalkuloval s každou možnosťou a nakoniec som vyslovil jedno jediné slovo: „Kto?“

Dievčatko prešlo na druhú stranu miestnosti a ukázalo prstom na poschodie. „Rodičia.“

Prehltol som. Kolená sa mi ešte väčšmi roztriasli a stačilo málo, aby som sa znovu zvalil na zem. „Aký ro-“ Nestačil som dopovedať a miestnosť sa naplnila umelým žltým svetlom. Niekto rozsvietil a na malú chvíľu ma celkom oslepil. V miestnosti bol niekto ďalší.

„Jenny!“ skríkol prísny ženský hlas. „Čo tu robíš? Ako to, že nie si v posteli? A s kým sa to zase rozprávaš?“

„Ale mami. Ja…“

„Žiadne ‚ale‘ mladá dáma! Nepovedala som ti, že žiadny duchovia v tomto dome nie sú? Ešte raz a pôjdeš do ústavu!“ Schmatla ju za ruku a odviedla preč z kuchyne, ale ešte než to urobila, dievčatko mi stihlo venovať jeden utrápený pohľad.

Stál som tam absolútne bez pohnutia. Tá žena pozerala priamo cezo mňa ale… nevidela ma. Bože pomôž! Som teda odsúdený na večné utrpenie?

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

Hlavným knižným sponzorom aktuálneho kola Ohnivého pera je vydavateľstvo Artis Omnis, vydavateľstvo fantastických kníh. Niektorí dnes už známi autori, ktorí kedysi začínali v Ohnivom pere, vydali svoju knihu práve v tomto vydavateľstve. Možno v Artis Omnis raz vyjde kniha aj autorovi tejto poviedky.


8. apríla
Marián Veľký