Ohnivé pero Q1 2019: Iba pes?

ohnive pero

Keď som uvidel v psom útulku spoza mreží tie jeho prosiace oči, vedel som, že naše stretnutie je osudové. Dvojmesačné šteňa bradáča stredného sa už na druhý deň stalo súčasťou života našej rodiny.

Deti mu vymysleli meno Sofokles, jednoducho Sofo. Prvú noc sme ho umiestnili do búdy na dvore, ale jeho kňučanie znejúce ako detský plač sa nedalo počúvať, preto sme sa dohodli, že bude môcť spávať v hale pri krbe. Psíča však po niekoľkých dňoch nenápadne vošlo do našej spálne. Povedali sme si, tak, hohó, tak, to teda nie… no, možno… teda, dobre. A hoci by som nikdy nebol súhlasil, aby zviera zdieľalo v noci priestory s človekom, svoj brlôžok mal Sofo odvtedy v kútiku izby. Manželka ho neustále drhla, len aby u neho dosiahla akú-takú sterilitu. Nuž a netrvalo dlho a ja som si ho raz ráno našiel na vankúši omotaného okolo mojej hrivy, ktorú si pomýlil s maminým chlpatým kožúškom.

Rukami našej rodiny prešlo už niekoľko živých tvorov, ale to, čo sme zažívali so Sofom, bolo až nepochopiteľné. Bol schopný vyzerať ma celý deň pri bráne, kým som sa nevrátil domov z práce. Potom mi z diaľky skočil rovno do náručia a od radosti sa nevedel uspokojiť, že ma opäť vidí.

Keď mal tri roky, pobadali sme u neho zvláštnu anomáliu. Radosť vedel prežívať tak intenzívne, že odpadával, a tak sme ho museli často kriesiť. Preto mu veterinár predpísal lieky na posilnenie srdiečka. Všade chodil s nami, vycvičili sme ho tak dokonale, že mu stačilo povedať, aby čakal, bol ticho, alebo aby ležal a rozkaz bol ochotný splniť aj za cenu vlastného života. Skoro sme vypozorovali, že je obdarený mimoriadnou inteligenciou. Cítil, plakal a radoval sa spolu s nami.

V tú sobotu sme sa autom z výletu vracali skôr, lebo nás domov zahnala silná prietrž mračien. Vedľa mňa, šoféra, sedela manželka a pri jej nohách, ako vždy, ticho driemal Sofo. Vždy spal tak dlho, ako trvala cesta, k cestovaniu neprejavil nikdy ani najmenší odpor. Vzadu sedeli deti a dedko. Kým sme dorazili do dediny, voda v miestnom potoku stúpla natoľko, že betónový most, ktorý nás delil od mestskej časti, kde sme bývali, už zospodu olizovala búrlivá hladina vody. Most bol úzky, pred ním značka, ktorá upozorňovala, že máme dať prednosť protiidúcim vozidlám, a tak som zastal a čakal, kým prejde po moste avia. Pomaly som sa pohýnal, mieril na most a vtedy sa to stalo. Sofo skočil za prenikavého brechotu bleskurýchlo manželke na kolená a odtiaľ na moje, takže mi zablokoval výhľad a mne nezostávalo, iba šliapnuť na brzdu. Také niečo sa ešte nikdy nestalo! Čo to ten pes stvára!? A ten jeho príšerný hlas! Takto ešte nikdy nezabrechal. Bol som ohromený jeho počínaním, ale to, čo nasledovalo vzápätí, ma doslova šokovalo, a ak mám povedať pravdu, rezonuje to vo mne ešte i po rokoch. Most sa za hlučného praskotu zlomil a zosunul na dno rieky. Pred nami namiesto vozovky zívala diera a v nej hučala rozbúrená riava. Zo zbytku betónu trčali ako memento potrhané a poskrúcané oceľové drôty. Tým, že Sofo dokázal vytušiť blížiacu sa katastrofu, nám všetkým zachránil život.

Keď bol starší, obľúbil si dedka, lebo ako dôchodca mal na neho najviac času. Tvrdil, že Sofo by bol vo svojej kategórii majstrom sveta v skoku do výšky. S obľubou mu vystretou rukou ponúkal loptičku, za ktorou s radosťou vyskakoval stále vyššie. To bola ich najmilšia hra. Ani nevieme ako, Sofo zmenil priority, usalašil sa v dedkovej spálni a boli z nich nerozluční priatelia.

Keď mal Sofo desať rokov, dedko zomrel a on prežíval prvú veľkú krízu. V deň pohrebu vôbec nežral a iba ležal na prahu dedkových dverí a vyzeral ho. Čakal ho bez jedla skoro celý týždeň a my sme sa začali obávať, že pôjde za ním. Po týždni som išiel na cintorín upraviť hrob a Sofo chcel ísť so mnou.

„Sofo, nemôžeš ísť, psom je tam vstup zakázaný,“ vysvetlil som mu. A on ako keby pochopil, čo som mu povedal, smutne zvesil hlavu a opäť si ľahol do svojej čakacej polohy.

„Len ho vezmi, aspoň sa trochu prebehne, veď ho tam môžeš uviazať o bráničku,“ radila mi manželka.

Poslúchol som, no nestačil som pri vchode vytiahnuť retiazku, rozbehol sa k dedkovmu hrobu. Ako vedel, kde dedko leží? Pri hrobe začal stvárať to, čomu sa vždy tak veľmi tešil. Vyskakoval radostne čo najvyššie za neviditeľnou loptičkou… S kým sa to tam hral? Žeby s dedkom, ktorého ja nie som schopný uvidieť?

Niekoľkokrát sa nám zatúlal, čo predtým nikdy neurobil, ale po určitom čase sa vždy vrátil. Potom však neprišiel domov tri dni. Všetci sme ho hľadali po celej dedine, no márne, nebolo ho. Napadlo mi zájsť na cintorín. Tam som ho našiel. Nevyskakoval, ale ležal pri dedkovom hrobe s hlavou položenou na navŕšenej zemine, v jeho typickej vyčkávacej polohe…

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

Hlavným knižným sponzorom aktuálneho kola Ohnivého pera je vydavateľstvo Artis Omnis, vydavateľstvo fantastických kníh. Niektorí dnes už známi autori, ktorí kedysi začínali v Ohnivom pere, vydali svoju knihu práve v tomto vydavateľstve. Možno v Artis Omnis raz vyjde kniha aj autorovi tejto poviedky.


11. marca
Emília Molčániová