Ohnivé pero Q1 2019: F61.0

Sedela som v tej čakárni už niekoľko hodín, a stále som nemala žiadne informácie o svojej sestre. Bola som na ceste z práce, keď mi volali, že moja sestra mala autonehodu. Nevedela som čo sa jej stalo, bude v poriadku? Kde je jej manžel? Bol s ňou v aute?

Konečne som uvidela doktora, pribehla som hneď za ním a spýtala som sa na svoju sestru. Doktor o nej nevedel, povedal mi, nech sa spýtam na recepcií, či nie je na operačnom sále.

Bežala som na recepciu. Opýtala som sa na svoju sestru.

Po chvíli mi pani z recepcie povedala, že na operačnom sále nie je. Bola som už zúfalá, nevedela som, kde je moja sestra. Potrebovala som vedieť že žije.

Sadla som si do čakárne, a netrpezlivo čakala. Nevedela som prestať rozmýšľať. Bála som sa o ňu. Zrazu sa mi začala točiť hlava a nemohla som dýchať.

V tom ku mne pribehla doktorka, a pýtala sa či som v poriadku. Keď videla, že sa necítim dobre, zavolala sestričky. Od toho momentu si nič nepamätám, očividne som stratila vedomie. Keď som otvorila oči, nevidela som nič iné, ako ostré svetlo. Cítila som sa veľmi zle, a to svetlo ma nútilo znova zavrieť oči, pískalo mi v ušiach a nevedela som kde sa som. Otočila som si hlavu na druhú stranu, a otvorila oči. Nachádzala som sa v presvetlenej bielej miestnosti.

Točila sa mi hlava, a uvidela som neznámu osobu v miestnosti. Počula som hlas, ale nevedela som ho zaradiť. Nevedela som koho je to hlas, odkiaľ prichádza a ani čo mi hovorí. Snažila som sa porozhliadnuť po miestnosti, ale všetko som videla rozmazané a nejasno. V tom som počula otvorenie dverí, a ženský hlas. Bola to sestrička. Pýtala sa ma, ako sa dnes mám. Vravela mi o tom, že moja sestra je mŕtva, ale nechápavo som sa na ňu pozerala, ja predsa nemám sestru.

Sestrička ma uisťovala, že sestru mám, že som včera kvôli tomu prišla. Krútila som hlavou, že neviem o čom hovorí, ja predsa žiadnu sestru nemám. Pýtala sa ma na moje meno, a zamestnanie. Myslela si, že som stratila pamäť.

Odpovedala som, že sa volám Katrin, a že som nezamestnaná. Chvíľu sa na mňa zmätene pozerala, a odišla.

Hneď ako zavrela dvere, znova sa ozval ten nepríjemný zvuk, znelo to ako tlmený výkrik, ale v miestnosti sa nikto okrem mňa nenachádzal. Keď krik neprestával, skúsila som si zapchať uši. Ale nepomohlo to. Zdalo sa, že ten krik je v mojej hlave.

Keď konečne prestal, necítila som si telo a ruky mi ochabli. Dostávala som silné kŕče do celého tela a triasla som sa. Chcela som kričať, ale moje ústa nevydali ani hlásku. V tom začal pípať stroj vedľa mňa, a uvedomila som si, že som na infúzií. Po chvíli prišli sestry. Tlačili ma cez chodbu, nevedela som kam.

Sledovala som len lampy nado mnou. Potom som znova stratila vedomie.

Zobudila som sa v nejakej miestnosti. Bola tma. Nevedela som čo sa deje a kde som. Nevedela som kde je moja sestra, a už ani kde som ja. Chcela som sa postaviť, ale zistila som že som na infúzií. Po chvíli sa mi podarilo postaviť, ale infúziu som tlačila vedľa seba. Pozrela som sa do zrkadla, ale tvár v zrkadle som nepoznávala. Mohlo to byť aj tým, že bola tma, ale zdalo sa mi, že tvár, čo sa na mňa pozerá, nie je moja. A v tom som to počula. Nepríjemný hlas, ktorý sa ozýval spoza mňa.

Hovoril mi, že som všetkým len na smiech, že celý svoj život som nič nedokázala a že svoju sestru už nikdy neuvidím. Zostala som stáť, neschopná sa pohnúť. A v tom som uvidela kostnatú ruku, ,ktorá sa dotýkala môjho ramena. Bola som paralyzovaná strachom. Bála som sa pohnúť.

Premohla som sa a otočila sa. Ruka pokračovala k vychudnutému telu. Nedokázala som odtrhnúť zrak od tej kreatúry, čo stála za mnou. Bola veľmi nízka, a dlhé čierne vlasy jej zakrývali tvár. Zrazu sa zasvietilo svetlo, a vo dverách stála sestrička. Pozrela som sa na ňu, a postava zmizla. Sestrička sa pýtala, prečo som hore o tretej ráno. Okamžite som sa opýtala na moju sestru, a že či o nej už niečo vedia. Chvíľu sa na mňa dívala, a povedala mi, nech si sadnem. Pýtala sa ma, či viem prečo tu som. Odpovedala som jej, že si to nepamätám, že posledné na čo si spomínam je, že som sem prišla, preto že moja sestra mala autonehodu. Oslovila ma „Katrin“, ja som povedala že nie som Katrin ale Elizabeth.

Ostala zaskočená, vraj som jej včera tvrdila, že sa volám Katrin. Už toho bolo na mňa veľa a zaspala som.

Ráno za mnou prišiel doktor. Pýtal sa ma ako sa mám, a že počul od sestričky, že mám nejaké problémy. Povedala som mu o mojej sestre a o zvláštnych zvukoch, ktoré som počula počas noci. On tiež spomínal nejakú Katrin. Vysvetlila som mu, že neviem o kom hovorí. V tom sa mi začal smiať. Začal hovoriť škaredé veci o mojej sestre, začal sa mi vysmievať a ja som to už nezvládla, a začala som naňho kričať. Nechcel prestať, a smial sa mi rovno do tváre. Nevydržala som to, dala som mu facku.. V miestnosti sa objavil ďalší doktor aj so sestričkami, ktoré mi chytili ruky. Začala som kričať na ostatných, že klame o mojej sestre a o mne. Doktor povedal, že o ničom nevie, že som naňho len tak začala kričať, a že som ho napadla. Dali mi lieky na upokojenie, a odišli.

Ležala som tam už niekoľko hodín. Nemohla som sa ani pohnúť. Posledné čo si pamätám je, že som nemohla kontrolovať svoje telo. Zakričala som na sestričku. Keď prišla, opýtala sa ma, či sa cítim lepšie. Povedala som že sa cítim lepšie. Opýtala som sa, kedy môžem ísť domov. Povedala mi, že vzhľadom na môj zdravotný stav, to nebude možné. Nechápala som, o čom to hovorí. Viem že odpadávam, no nemyslím si že to je také vážne. Usmiala sa na mňa, a opýtala sa ma, či nechcem by som nechcela ísť na prechádzku. Keď sme vyšli von, uvedomila som si, že je jar. Ako je to možné? Veď som sem prišla na začiatku jesene. Sestrička sa na mňa usmievala, a potom mi povedala, že dnes za mnou príde nový doktor, ktorý by lepšie posúdil môj zdravotný stav. Potom mi povedala, že už by sme mali ísť do vnútra. Nechápala som prečo, keď sme iba teraz vyšli. Cestou do vnútra som zazrela malú čiernu postavu. Bolo to iba na krátko, moc som nad tým nepremýšľala. Vošla som si do izby, a na mojej posteli bol cudzí muž. Opýtala som sa sestričky, kto to je. Povedala mi, že ja už pár dní mám izbu inde. Nechápavo som sa ňu pozrela, opýtala som sa že kde. Zaviedla ma na úplne iné oddelenie, ktoré bolo na najvyššom poschodí. Sestrička ma nechala iným sestričkám, ktoré ma zaviedli do malej izby na konci chodby, a zamkli za mnou dvere.

Okolo postele boli mreže, a malý kovový stolček. Sadla som si na posteľ, a dívala sa na prázdnu stenu. Nechápala som kde som, čo so mnou je, prečo som tu tak dlho a prečo.

Po pár hodinách sa odomkli dvere a vstúpil doktor. Sadol si oproti mne na stoličku. Pýtal sa ma, či viem prečo tam som, a kde sa nachádzam, no nevedela som mu odpovedať.

Povedal mi, že mi predčasne diagnostikovali rozdvojenú osobnosť, a bipolárnu poruchu. Povedal mi, že sa nachádzam v psychiatrickom ústave, a že už ma tu liečia už dva roky.

Ráno som sa zobudila tak, ako každý deň. Vedľa mňa spala moja sestra Katrin. Dnes mám narodeniny. Konečne mám 6 rokov. Snažila som sa zobudiť Katrin, lenže sa nechcela zobudiť. Zrazu bola všade tma, a stála som v tmavej chodbe. Na konci chodby, sa zasvietilo svetlo. Stálo tam nízke, čierne dievča. Malo dlhé čierne vlasy do tváre. V tom svetlo zhaslo. Keď sa znovu zasvietilo, dievča stálo predo mnou, a pozeralo sa mi priamo do očí, ale jej tvár vyzerala presne ako moja. Svetlo sa znova zhaslo. A ja som sa zobudila na strašný krik.

Ležala som priviazaná v posteli, v psychiatrickom ústave, a moja spolubývajúca mala zase zlý sen.

Hlavným knižným sponzorom aktuálneho kola Ohnivého pera je vydavateľstvo Artis Omnis, vydavateľstvo fantastických kníh. Niektorí dnes už známi autori, ktorí kedysi začínali v Ohnivom pere, vydali svoju knihu práve v tomto vydavateľstve. Možno v Artis Omnis raz vyjde kniha aj autorovi tejto poviedky.

---

Benjamín Maga