 |
Moje sliepky vyzerali ako hlavy pankáčov, celkom tak, akoby ich prešla kosačka. Vypĺznuté, takmer žiadne perie, hrebene spadnuté, absolútne bez života, iba posedávali a vôbec neniesli vajcia. Zašiel som do lekárne a tam sa mi dostalo odbornej pomoci.
„Prípravok nasypte do misky s vodou a premiešajte. Po troch dňoch by mal začať účinkovať. Najprv sa zaperia, zmocnejú a nakoniec začnú aj vajcia znášať. Upozorňujem vás však, že medikament spôsobuje úbytok železa, dávajte im viac živočíšnej potravy, pretože sa z nich v dôsledku liečby stanú na určitý čas mäsožravci.“
A naozaj. Kvôli červíkom a kadejakej hmyzej hávede mi preorali celú záhradu, v letku bez problémov chytili každú muchu, ktorá sa čo i len na meter priblížila k nim a z výdatnej psej stravy sa Nerovi často neušlo ani sústo. Aby nezdochol od hladu, servíroval som mu jeho menu na verande. Vajec som mal ako maku, mohol som ich predávať na trhu. Keď som im ráno niesol žrádlo, najprv požrali mäso a ozobali kosti a len potom, keď už nič iné nebolo, pustili sa do zrna.
Bol som s výsledkom spokojný. Som milovníkom zvierat a veľmi ma potešil ich priaznivý zdravotný stav. Liečbu som sa zakrátko rozhodol ukončiť.
V jeden deň som márne hľadal skrotenú lasičku Jessy, moju dlhodobú priateľku a spolubývajúcu. Po troch dňoch som objavil jej telíčko v dezolátnom stave pod šopou v drevárni. Teda, aby som bol presný, zostala z nej iba kožušina a torzo hlavy. Tušil som, kto je za to zodpovedný, ale povedal som si, že liek čoskoro prestane účinkovať a tie beštie sliepky to prejde.
Bývam sám v horárni, ďaleko od ľudí a občas si zájdem na nákup do neďalekej obce. Ale keď som sa v to dopoludnie vracal, už zďaleka som tušil, že niečo nie je v poriadku. Nero vždy radostne štekal, hoci som bol ešte iba za zákrutou, totiž, až odtiaľ ma dokázal jeho citlivý nos zacítiť. Tentokrát však sedel so zježenou srsťou v búde, triasol sa na celom tele a v očiach sa mu zrkadlila neopísateľná hrôza. Inokedy poslušný na slovo, teraz z búdy nevyšiel až do rána. Keď som večer vstúpil do chlieva aby som podojil kozu, oblial ma studený pot, myslel som si, že to neustojím. Zo zakrvavenej podlahy na mňa pozerali vyďobané oči, vlastne len jamky po nich. Brucho otvorené, po vnútornostiach ani pamiatky, spod kože vytŕčali holé rebrá. Moja kozička Amálka… Áno, tak nežne som ju volal po nebožke žene, bola mi viac než iba živiteľkou.
Anciáša jeho! Potvory potvorské, ja tie sliepky všetky do jednej pobijem! Sadol som si na lavičku pred maštaľ a dal si hlavu do dlaní. Vtom mi sadol na plece môj obľúbenec, havran s bielou čiapočkou. Zakrákal a ja som ho ako vždy pohladil. Až ma prekvapilo, aké mal nádherné, husté perie. Voľakedy dávno som ho našiel v lese a dostal z najhoršieho, vtedy mal zlomené krídlo a ja som ho choval, až kým sa mu nezrástlo. Odvtedy ma už neopustil. Keď som išiel do lesa, vždy ma sprevádzal. Buď mi sedel na pleci, alebo poletoval zo stromu na strom. Usmial som sa na neho a pomyslel som si: teba dúfam nedostanú, veď vieš lietať, ľahko im ujdeš.
Ráno som sa definitívne rozhodol. Koniec výjazdom, sliepky pôjdu do voliéry, pretože nechcem prísť ešte aj o Nera a ovce. Tie som na noc zohnal z ohrady do chlieva a dôkladne ich zavrel tak, že ak by aj nejakým zázrakom niektorá sliepka preletela, k ovciam sa nedostane, pretože nad dverami bola iba niekoľkocentimetrová škára. Dúfajúc, že týmto výčinom už bude konečne odzvonené, som si ľahol spať. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som ráno zistil, že som prišiel o ovcu. Tie ťarbavé, prežraté suky sa hádam naučili lietať… Ale ako sa dostali z voliéry, veď je zastrešená?! Moje poznanie ma priklincovalo k zemi, pretože všetky sliepky boli na svojom stanovisku. Zahrabal som usmrtené zviera a sadol som si k raňajkám úpenlivo premýšľajúc nad záhadou. Prišiel som k záveru, že mi nič iné neostáva, iba zostať v noci hore a prísť veci na koreň. Latami som zapchal aj poslednú škáru nad vchodom do ovčieho chlieva. Nero dobrovoľne a priam s radosťou zaliezol do kuchyne a ja som si sadol na verandu a čakal, čo sa bude diať. Po polnoci ma to prestalo kvôli zime baviť, šiel som dnu a zaujal pozíciu pri okne. Hlava mi podchvíľou kvickala na prsia, už-už som chcel vliezť do postele, keď tu niečo začalo dorážať do okna. Posvietil som lampášom a zbadal som havrana.
„Poď dnu, môj zlatý, budeme strážiť spolu,“ povedal som mu a on si mi sadol na plece. Chvíľu si prehraboval a načechrával perie a potom ma bez výstrahy bolestivo ďobol do čela. Bol som zdesený. Čo sa to s ním deje? To predsa ešte nikdy neurobil! Žeby už aj ten potratil rozum?
„Zmizni von, darebák!“ otvoril som dvere, palicou som ho niekoľkokrát udrel a proti jeho vôli som ho nasilu vytlačil do tmy. Rana mi silno krvácala, tá potvora vedela, kde má udrieť, trafil rovno na žilu. Vydezinfikoval som si to, a keď som vychádzal z kúpeľne, prvé, ale i posledné, čo som uvidel, bola miestnosť plná havranej čierňavy a rozbitým oknom sa dnu s uši trhajúcim krákaním nedočkavo valili húfy ďalších…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.