 |
Naveľa sa mi podarilo dostať na chodbu. Až tam som počula zvuky bitky niekoľko poschodí nado mnou. Vodcovi sa evidentne podarilo za pomoci kameňa času spojazdniť portál vo svojom vlastnom laboratóriu.
Znenazdajky ma zarazilo zistenie, že predsa sa musím vrhnúť v ústrety bojovej vravy, ak chcem získať späť amulet, ujsť zo základne a zmeniť minulosť. Tri muchy jednou ranou. V tom chaose som sa oblečená za Čiernokabátnika prikradla k svojim žoldnierom.
Samozrejme po tom, čo ma omylom pár krát skoro odstrelili. Dvaja z mnou najatých žoldnierov ma nasledovali k miestu, kde z vodcovho oponenta zostala už len nehybná kôpka. Kým Vodca Ligy zamieril a vystrelil na jedného z mojich komplicov, s tým druhým sme sa naňho vrhli. Česť, nečesť, potrebujem ten amulet!
Nečakala som než by mi opätoval výpad. Bolo mi jasné, že by som ho neporazila. Určite nie po čerstvej skúsenosti s jeho vychýrenými mučiarňami. Len som sa po zmocnení amuletu rozbehla, nečakajúc na kolkovanú žiadosť. Matne som videla ako Vodca s kumpánom zdolal druhého žoldniera, ktorý ma sprevádzal. Ja som už šprintovala k jeho laboratóriám, kde som sa zabarikádovala čo najlepšie to za daných okolností šlo a na základe útržkov informácii od sestry i poskokov Ligy, som sa za búšenia spomínaných poskokov na dvere snažila aktivovať portál. Hlavou mi pri tom vírili najrôznejšie myšlienky. Nebyť ľsti, ktorou som v mene mojej sestry, strážkyne amuletu, oklamala Vodcu. Ten by ju nebol uniesol a obral o amulet.
Nezmenil by radikálne minulosť. Tak by po úteku neboli moju sestru zajali agenti Tribunálu, nevzala by vinu zo moju hlúposť na seba a nepopravili by ju. Moja motivácia vrátiť sa Vodcovým portálom v čase bola o to vyššia.
Po precitnutí som mala pocit, že hodím šabľu. Takmer v celom laboratóriu bola tma. Schválne som sa rozhodla vynoriť v nočnú hodinu. No moje kalkulácie evidentne zlyhali. Svedčil tomu aj prekvapený výraz mladšieho Vodcu, ktorý na mňa hľadel od jediného vysvieteného stola. Obchod s Katarínou Majerovou, ako som sa predstavila poskokom z Ligy, ktorého
predmetom mal byť amulet času sa ešte nekonal. Ešte som im v mene svojej sestry nepredala falzifikát kameňa. Tento Vodca ma ešte nepoznal.
„Čo to…“
„Ah, čert nikdy nespí.“ Vzdychla som si a vystrelila smerom na neozbrojeného muža. Ten kým sa aj dostal k svojej zbrani, už som bola na úteku po prázdnych chodbách. Nemala som času nazvyš, než by sa ku mne zbehli poskoci, ktorých už ich boss zrejme povolal. Musela som sa dostať k slabému miestu, presne tam, kadiaľ som sa v budúcnosti vkradla do základne.
Naveľa som sa dostala zo základne a ak boli moje úvahy správne, dnes by som si mala dohodnúť miesto stretnutia s Ligou.
Tak som trpezlivo vyčkávala na rohu baru zašitého v tmavej uličke. Niekde v tej chvíli moje minulé ja o dva bloky ďalej zaparkovala auto a blížilo sa k tomu istému baru, kde som ja z budúcnosti čakala na svoje súčasné ja. Nerobila som si ilúzie, že by ma moje minulé ja poslúchlo. Zároveň aj keby sa mi nejakou zvláštnou súhrou osudu podarilo presvedčiť seba, aby som si nedohodla schôdzu s Ligou, zo mňa by sa po návrate do môjho zmeneného času, v ktorom by Katarína žila a svet by vyzeral tak, ako som ho poznala, stalo čosi prebytočné.
Čosi o čom zo sestriných rozprávaní viem, že by mohlo spôsobiť takzvanú Kolíziu. Teda polopate povedané, keby zo mňa boli dva kusy v jednom čase, bolo by to dosť zlé. Čo je nevyhnutné, keďže ako nestrážca som opustila svoj čas, svoju prítomnosť. Až som sa stala nadbytočnou.
Pre to mi z časti nie je jasné ako to vyriešil Vodca so sebou a svojím ja v zmenenej budúcnosti. Azda tak isto, ako sa ja hodlám vysporiadať so svojím minulým ja, ktoré sa pred chvíľou vynorilo na ulici, ktorú som pozorne sledovala.
Vedela som len, že musím byť rýchla a precízna. A, že svoj plán musím doviesť do úspešného konca skôr, než sa objavia strážcovia času vyslaní Tribunálom. Skôr než mi zabránia zachrániť Katarínu. Musím zabrať miesto svojho minulého ja.
Sotva mi v hlave doznela tá myšlienka, už som sa vrhala na svoje minulé ja, ktoré sa samozrejme bránilo. Svoj vyrovnaný súboj sme presunuli do úzkej uličky, kde som sa dovtedy ukrývala. Zbraň bez tlmiča zvuku bola mojou poslednou alternatívou. Ani za mak som netúžila pútať na seba pozornosť návštevníkov baru.
Moje mladšie vydanie mi vrazilo do sánky, až sa mi zahmlilo pred očami. Potriasla som hlavou a vypľula nahromadenú krv. Rukami som ju chytila za zápästia a chvíľu sme sa pretláčali. Na rozdiel odo mňa, čo som len pred krátkou dobou opustila pohostinné priestory Ligy, malo moje minulé ja viac sily. No pri pokuse zhodiť ma na bok spadla aj ona. Prevalila sa a obkročmo si sadla na moju hruď. Vlastnými nohami mi zakliesnila ruky a jedným rýchlym pohybom mi z tváre strhla šatku.
Využívajúc jej šokom spôsobenú nepozornosť som ju premohla a v amoku som jej hlavu prirazila k ostrej hrane chodníka. Triasla som sa po celom tele keď som sa snažila postaviť.
Pri pohľade na krv unikajúcu z rozbitej lebky sa už ani žalúdočné šťavy neudržali na mieste.
Bol to zvláštny pocit. Zabiť niekoho. Pocit, ktorý som dosiaľ nikdy neokúsila. Pocit mätúcej prázdnoty, žeby?
Tomu hovorím, pochovať svoju minulosť. Napadlo mi keď som sa opäť zviezla na kolená. Nemala som veľa času, tak som skontrolovala či som aspoň odviedla dobrú prácu, keď už som sa pustila touto cestou.
Len myšlienka, že k obchodu s Ligou nikdy nedôjde, že Katu nikdy neunesú a Vodca ju neoberie o amulet, s ktorým by sa veselo premiestňoval do minulosti, že Katarínu nepopravia, za to, že celú vinu za odcudzenie kameňa času preberie na seba, len to mi pomáhalo mechanicky dokončiť, čo som začala.
Podľa plánu spojka s Ligou nájde moju mŕtvolu, možno sa pokúsia zistiť, kto ma zabil a pravdepodobne obral o amulet, no už ma nebudú považovať za zradkyňu. A môjho vraha nikdy nenájdu. Dumala som uháňajúc zašitými uličkami danej mestskej časti. Môj plán akosi nepočítal s postupom po prerušení obchodu s amuletom. Peniaze od Vodcu, za ktoré som si aj v budúcnosti najala žoldnierov, aby mi pomohli vlámať sa na základňu Ligy, mi už nepatrili, keďže k žiadnej dohode nedošlo. Tak som samá krv a modrina, utekala. Nevediac kam, no kdesi v hĺbke duše som tušila, že nesmiem zastaviť.
O moju dilemu sa zakrátko postaralo vznášadlo s váhami na jeho bokoch. Niekoľko agentov Tribunálu ma obkľúčilo.
Napadlo mi ako ľahký prípad som bola. Nemala som priateľov a jediná bytosť, ktorá vôbec vedela, že existujem sa čoskoro dozvie, že jej mladšiu sestru zavraždili. Stačilo ma len…vymazať. Presne tak, ako som to urobila so svojím mladším ja.
V tej chvíli som si uvedomila, že Kata mala odjakživa pravdu. S časom sa neradno zahrávať!
Moje telo sa zachvelo, keď sa ma agenti chopili. Každý z inej strany. Pred tým samozrejme vzali amulet aby ho mohli zničiť. Pretože dva totožné objekty sa v jednom čase nachádzať nemohli. Je to čiernokabátnik, čo sa v diaľke za rohom ukrýva? Napadlo mi než som v rukách jedného z agentov, uvidela poslednú vec, ktorú som dokázala vnímať. Nástroj a potom len nekonečnú belobu, ktorú vystriedala nepreniknuteľná tma. Nastalo ticho. Nech už som potom bola kýmkoľvek, ja som to viac nebola.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.