Ohnivé pero Q1 2019: Bez názvu

ohnive pero

Ležím na posteli a pomaly sa prebúdzam. Môj mozog je čiastočne prebudený a čiastočne ešte stále pod vplyvom spánku. Začínam vnímať zvuky a odrazu si uvedomím, že nie som vo svojej posteli. Počuť piskľavé otáčanie koliesok nemocničného lôžka a dupot krokov osôb, ktoré ho tlačia vpred. Napätie a strach v mojej mysli sa začína stupňovať. Čo sa to dopekla deje a kde to vlastne som?! S hrôzou zisťujem, že nie som schopná otvoriť oči a vôbec sa nemôžem pohnúť. Ani najmenej tomu nerozumiem, a tak len ležím ako mŕtvola. Mŕtvola, ktorá dýcha, vníma a cíti.

Zo všetkých síl sa snažím prehovoriť, mám chuť kričať, ale nevychádza zo mňa jediné slovo. Mala som nehodu? Alebo do mňa napichali nejaké svinstvo??? Tí ľudia so mnou už nejakú chvíľu blúdia po chodbách nemocnice a celý čas zaryto mlčia. Môžem si len domýšľať a dúfať, že toto je nemocnica a nech sa deje čokoľvek, postarajú sa tu o mňa. Zrazu prednou časťou môjho lôžka prudko narazia do dverí, aby sa otvorili. Vchádzame do nejakej miestnosti. Keď pišťanie koliesok utíchne, pocítim na svojom tele dotyk latexových rukavíc. Dvíhajú ma a doslova ma prehodia na inú posteľ. Bezcitne, ako bábku. Ležím na boku v nepohodlnej polohe, no otočiť sa nedokážem.

Nemám pojem o čase, ale určite tu ležím už zopár hodín. V tom hrobovom tichu a tme sa cítim úplne osamotená a bezmocná. Odrazu sa mi viečka od seba odlepia. S nesmiernou námahou sa snažím otvoriť oči a postupne ma začína oslepovať jas umelého osvetlenia. Iskierku nádeje na zlepšenie môjho stavu okamžite zmarí pohľad, ktorý sa mi naskytne. Nič desivejšie som nikdy v živote nevidela ani vo filmoch. Pulz mi stúpa na maximum a úplne šaliem, aj keď navonok sa tu stále iba povaľujem ako zdochlina.

V tejto obrovskej miestnosti rozhodne nie som sama. Je tu nespočetné množstvo postelí chaoticky rozhádzaných sem a tam. A na každej z nich niekto nehybne leží. Holohlavý muž oproti mne je bez tváre, namiesto očí a úst má drobné priehlbinky a nos aj uši úplne chýbajú. Napravo leží torzo ženy bez rúk a nôh, muž vedľa má ruky rovno štyri, dve mu vyrastajú z panvy namiesto nôh. Niektorí ľudia sú úplne nahí, niekto, ako aj ja, má na sebe jednoduchú bielu košeľu so zaväzovaním vzadu. Toto vôbec nie je normálne! Ale čo sa im preboha stalo? A prečo som tu s nimi ja … ?

Neviem, či je lepšie pozerať sa na to peklo okolo, alebo oči opäť zatvoriť. Vtom začujem náraz do dverí ako vtedy, keď ma sem doviezli. Určite vezú niekoho ďalšieho. Zdá sa mi, že jeden z mužov v bielych plášťoch mieri rovno ku mne. Okamžite zatváram oči a dúfam, že si nič nevšimol. Jeho kroky sú čoraz zreteľnejšie a zreteľnejšie. Začínam sa zmierovať s osudom …

Zastaví sa pri mne a z pravej ruky mi odoberá vzorky krvi do niekoľkých skúmaviek. Potom ma preloží do invalidného vozíka. Odchádzame odtiaľto a opäť blúdime po nekonečných chodbách tohto hrozivého ústavu. V žilách mi prúdi úzkosť a strach, no napriek tomu sa odhodlávam nenápadne pootvoriť oči a zistiť, kam ma vedú. Chodby sú široké a čisté a na stenách sú pri každých dverách cedule s nápismi … Biochemické laboratórium, Laboratórium génového inžinierstva, Laboratórium genomiky a transkriptomiky … Laboratórium genetických mutácií …

Miestnosť na konci chodby nie je označená nijakým nápisom a práve k tejto miestnosti mierime. Dvere bez názvu sa pomaličky odsúvajú do strán ako odkrývajúca sa opona a predo mnou sa otvára hrôzostrašná kulisa. Približne desať alebo pätnásť nahých ľudských tiel nahádzaných na kope, jedno cez druhé … Je tu zima a tma, osvetľuje ich len z pravej strany stvetlo z malého úzkeho okienka. Za tých pár sekúnd nestíham odhadnúť, či sú vôbec nažive. Je to odporné a desivé. Podlaha pod nimi je nasiaknutá hnedočervenou tekutinou.

Nie, nie, nie, nie!!! Muž v plášti ma chytá za rameno a odhadzuje ma na hromadu k tým úbožiakom. Rovno do krku mi surovo vpichuje poslednú injekciu, otočí sa a uzamkne za sebou dvere. Cítim, že toto je definitívny koniec. Neexistuje žiadne východisko. Ostáva mi len čakať, kým tá injekcia zaúčinkuje. Čím skôr, tým lepšie …

Veda sa uberá nesprávnym smerom. Na aké prekliate zvrátenosti potrebovali vzorky mojej DNA? Ako je vôbec možné, že bez povšimnutia verejnosti dokážu unášať a likvidovať nevinných ľudí? Akým právom si tu pokojne vyrábajú mutantov? O čo tu dočerta ide?!

Už ďalej nevládzem. Nemám silu, ani nádej.

Lúčim sa.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

Hlavným knižným sponzorom aktuálneho kola Ohnivého pera je vydavateľstvo Artis Omnis, vydavateľstvo fantastických kníh. Niektorí dnes už známi autori, ktorí kedysi začínali v Ohnivom pere, vydali svoju knihu práve v tomto vydavateľstve. Možno v Artis Omnis raz vyjde kniha aj autorovi tejto poviedky.


6. mája
Martina Uhrinová