 |
Malé vyhliadkové lietadlo sa vznieslo ponad Pantanal – rozľahlý národný park nachádzajúci sa zväčša na území Brazílie, známy svojou divokou prírodou, močariskami, domorodými indiánmi a obrovskými anakondami.
Aneta s napätím sledovala, ako sa jej stráca z obzoru lietadlo s manželom a synom na palube. Zmocnila sa jej zvláštna zmes pocitov zložená z hrdosti, obdivu, nadšenia a strachu. Od rána bolo nádherné počasie, skvelý čas na vyhliadkový let a divoká príroda priam lákala ďalších dobrodruhov do svojich nenásytných útrob. Dnes našťastie nehrozili žiadne búrky, ktorých náhly príchod by mohol poriadne skomplikovať akýkoľvek výlet do džungle. V osadách divokých indiánov by sa o pristátie radšej nik nepokúšal.
Cestou z letiska sa nechala unášať vôňou exotickej vegetácie. Snažila sa nezaoberať pochmúrnymi myšlienkami, ktoré na ňu útočili ako jedovaté sršne a vybrala so do najbližšej cukrárne. Pri pochutnávaní si na miestnej špecialite už v duchu počítala dni, kedy sa po ukončení manželovej dvojročnej firemnej zmluvy konečne vrátia domov na Slovensko. Nebola nadšená, keď Juraj nedávno vyrukoval s tým hlúpym nápadom, aby si malým Jurkom spravili leteckú obhliadku Pantanalského pralesa. Aneta sa odjakživa bála lietania a mala čo robiť, aby Jurajovi hneď nevynadala. Teraz sa jej však pred očami neustále vynárala Jurkova rozžiarená tvár, keď mu konečne dala súhlas na absolvovanie vyhliadkového letu s otcom. Juraj si zobral voľno v práci a obaja boli bleskovo vychystaní. Po príchode na letisko ju skúsený pilot upokojoval, že lietadlo je v perfektnom stave a do hodiny sú naspäť. Aneta si v tú chvíľu nepriala nič iné.
Ešte neprešla ani hodina a Aneta už prichádzala naspäť k letisku. S úsmevom si predstavovala, ako jej Jurko vbehne do náručia, s radosťou jej bude opisovať nové zážitky a všetci traja sa šťastne vyberú domov. Každú chvíľu by tu mali byť. Aneta už nedokázala obstáť na jednom mieste, nedočkavo sa prechádzala hore dolu popri letisku a neustále vzhliadala k oblohe. Zároveň sledovala čas na mobile. Keď po štvrťhodine napätého čakania konečne spozorovala blížiace sa lietadlo, srdce sa jej divo rozbúchalo a rozbehla sa smerom k nemu. S hlbokým sklamaním však zaregistrovala, že to nie sú oni. Čas ubiehal a ich lietadlo sa stále neobjavovalo na obzore. Prešla ďalšia hodina a Aneta prepadávala čoraz väčšej nervozite. Z minúty na minútu sa cítila horšie. Nechcela sa poddávať zbytočnej panike, ktorá sa jej už zmocňovala svojimi hnusnými chápadlami. S nádejou sa vybrala za personálom letiska, dúfajúc, že sa konečne dozvie niečo o príčine meškania lietadla. Snáď jej povedia, že už je blízko.
Letiskový dispečer jej nezúčastnene podal informáciu, podľa ktorej sa ich riadiaca veža opakovane pokúšala spojiť s pilotom vyhliadkového lietadla prostredníctvom vysielačky. Zatiaľ bezvýsledne, je však predpoklad, že pilot nemôže zachytiť signál, ktorý je v oblasti veľmi slabý, prípadne žiadny. Povedal jej, že ich piloti sú skúsení a určite zbytočne neriskujú. Pri nepredvídaných nepriaznivých situáciách sa vždy snažia zachovať chladnú hlavu a problém riešiť s dispečerom. Zamestnanci letiska sa snažili Anetu upokojiť vysvetlením, že prípadné zdržanie v tejto oblasti ešte nič neznamená a zatiaľ je ešte dosť času do večera, kedy Pantanal pohltí absolútna tma. V neskorších hodinách sa sem kvôli bezpečnosti nikomu neodporúča lietať a ani plaviť sa na člnoch. Dokonca aj skúsení piloti a majitelia lodí a člnov, či ich zamestnanci, sa možnosti stráviť noc v divočine zďaleka vyhýbali.
Zainteresovaní sa však pred Anetou samozrejme nezmienili o svojich dvoch odvážnych kamarátoch, ktorí sa už odtiaľ nevrátili. Vraj pri veľkej anakonde našli len topánku jedného z nich. Z druhého nenašli ani to.
Aneta sa unavene zložila na lavičke, zavrela oči a snažila sa ukľudniť. Určite sa už každú chvíľu vrátia a budú sa na nej dobre zabávať, ako sa zbytočne stresuje. Znovu začala chodiť hore dolu, už nemohla obsedieť. Srdce jej zvierala úzkosť a mala pocit, že je na pokraji zrútenia. Podišiel k nej pracovník letiska s informáciou, že sa im podarilo nadviazať krátke spojenie s pilotom lietadla, vraj majú drobnú poruchu. Bola za nimi vyslaná pátracia helikoptéra a do večera by sa mali vrátiť. Aneta dobre vedela, že v prípade poruchy stroja alebo náhlej búrky nie je možné v Pantanalskom pralese pristáť ani s malým lietadlom kvôli hustému porastu navôkol. Lietadlo sa môže zrútiť do korún stromov alebo do niektorého z početných močiarov. Pri tejto predstave sa striasla. Spomenula si na domorodých indiánov, ktorí tam žijú a rozmýšľala, či sú historky o nich pravdivé. Jurko by ich iste rád uvidel na vlastné oči.
Pokúšala sa dovolať na synov aj manželov mobil, no ako sa dalo čakať, boli nedostupní. Po niekoľkých neúspešných pokusoch napokon začula na druhej strane zvonenie. Srdce sa jej opäť divo rozbúšilo. Dokonca sa jej zdalo, že počuje ich hlasy, ale zneli nejak nejasne a nezrozumiteľne. Kričala do mobilu, lebo spojenie bolo veľmi slabé a stále ich niečo rušilo. Nachvíľu začula synov hlas, ako jej vraví: „mami, neboj sa o nás!“ Vtom sa spojenie celkom prerušilo. Už sa im nedalo dovolať. Aneta už bola z toľkého čakania a strachu unavená. Pracovníci letiska sa ju opakovane snažili upokojiť, posielali ju, nech si ide domov oddýchnuť. Ak sa čokoľvek zmení, okamžite ju budú informovať. Nechala im na seba kontakt a horko ťažko napokon odišla.
Vybrala sa pešo, nikam sa neponáhľala. Pomaly sa blížil západ slnka, čo v nej vzbudzovalo ďalšie obavy. Už aby držala syna v náručí, vtedy bude najšťastnejšia na svete! Vliekla sa z nohy na nohu známou ulicou a pri každom náznaku zvuku lietadla otáčala zrak k oblohe. Nebola síce veriaca, ale akosi automaticky sa začala modliť. Prosila nadprirodzené sily o pomoc. Podchvíľou kontrolovala mobil. Hlavou jej prebleskovali všelijaké možné scenáre. Nepáčili sa jej a snažila sa ich odohnať. Prvý krát od ich pobytu v Brazílii si nevšímala nič z tej nádhernej exotickej krajiny, necítila vôňu cudzokrajných kvetov, nevnímala teplo slnečných lúčov…
Odomkla vchodové dvere nájomného bytového komplexu, ktoré sa za ňou ľahostajne zabuchli. Po vstupe do bytu spozornela. Okamžite zbadala na chodbe mokré zablatené stopy od synových botasiek, jeho vetrovku a ruksak, ktorý si ráno bral. Závratná radosť ju takmer zložila. Manželove veci však nikde nevidela. S náhlym pocitom nesmiernej únavy a nevoľnosti z prežitého stresu sa zosypala na najbližšiu pohovku. Po precitnutí jej oči oslepilo prudké svetlo. Najprv nevedela, kde je, v neznámej miestnosti bola sama. Z diaľky zachytila útržky tlmeného rozhovoru. Vraj sa už našli trosky zrúteného lietadla v močiari. O ostatné sa pravdepodobne postarali krokodíly. Srdcervúci výkrik otriasol každým v budove a nad Pantanalom sa v tej chvíli rozprestrela tma.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.