Ohnivé pero Q1 2018: Strom života

ohnive pero

Fero vykračoval lesnou cestou a rezko si popiskoval. Sekeru mal pre istou schovanú v rukáve hrubého prešiváka. Ak by stretol lesníkov, tváril by sa, že sa len tak prechádza, hoci si nebol istý, či by mu uverili. Niečo vetrili, veď stromy sa len tak nestrácajú. Ale jeho skrýšu aj tak nenájdu. Pod lampou je najväčšia tma. Usmieval sa Fero. Znenazdajky zastal a prudko sa zvrtol na päte, akoby mu niekto zavelil „vpravó bok!“ Odrátal si desať krokov, nie je predsa hlúpy, aby tu zablúdil so sekerou. Hoci les poznal ako vlastnú chalupu, riskovať nebude. Našiel si strom, nie príliš veľký, aby ho dlho nekálal, mohol by hlukom privolať zvedavca, ale nie príliš malý, nebude predsa chodiť na viackrát. Zoťať strom nie je žiadna maličkosť. Poobzeral sa okolo seba, všade bolo také ticho, že počul, ako listy padali zo stromov na zem.

Keď sa vrátil domov, bola už poriadna tma. Z lesa si priniesol iba pár polien.

Marta prišla domov dokonale zmorená. Z nôh jej doslova odpadli červené lodičky, ktoré ju omínali celý deň, ako železné okovy. Vypla si mobil, rýchlo sa osprchovala a ľahla do postele. Zobudila sa až okolo obeda na klepot dažďa. Znechutene sa prevalila na bok, ale svedomie bolo silnejšie, a preto s námahou vstala. Ešte v župane si pripravila rýchle raňajky a nadávkovala mletú kávu do kávovaru. Útulne rozvoňala celú kuchyňu. Po všetkých týchto rituáloch bez nálady vzala do rúk čiernu aktovku, v ktorej si nosievala prácu domov a skľúčene ju otvorila. Keď vyťahovala množstvo dokumentov čakajúcich na schválenie, vypadol z aktovky časopis, ktorý jej v pracovni ukazovala Alica. Nenápadne jej ho vsunula do aktovky a nechala záložku na článku o mágii lesa.

„Mágia lesa uzdraví telo aj dušu, objímte svoj strom…Každý strom má trochu iný charakter a nie každý sa hodí pre každého. Preto si ešte predtým, ako sa vyberiete do parku či lesa, preštudujte, ktorý sa vám hodí a urobí vám dobre!…objímte dub a získate sviežu myseľ a schopnosť rozhodnúť sa…Konáre stromov pripomínajú krvný obeh človeka.“

Marta sa kradmo usmiala. Zahľadela sa von oknom na gaštanový háj, ktorý mala pred domom a rázne vstala, akoby spozorovala niečo na tých gaštanoch. Ale nič tam nebolo. Len zožltnuté listy, na niektorých miestach zoschnuté a pri nohách hrubého pňa popadané gaštany. Chvatne zobrala kabát, obula si topánky a vybehla von. Autom sa odviezla k lesu a na jeho okraji váhavo zastala. Zacítila machovú vôňu, ktorá sa miešala s hnilobou. Odhodlane vošla do lesa. Ak má Alica pravdu, stačí objať strom a bude sa opäť cítiť dobre. Načerpá energiu a vráti sa k práci. Ešte nevedela, či sa Alici prizná, že počúvla jej šialenú radu, zadalo sa jej detinské objímať stromy. Dúfala, že ju pri tom nikto neuvidí.

Unavene sa vliekla lesom. Snažila sa aspoň trochu vypnúť myšlienky, ale neustále jej vírili v hlave ako piesok na púšti počas búrky. Chaoticky sa prekladali jedna cez druhú…spoločná bedrová tepna…rozhodnutie výkonného riaditeľa…kráľovská žila…dlaňové žily…prezentácia novej etapy…priebeh zasadania…

Nečakane sa jej zatočila hlava, nevládala ísť ďalej. Oprela sa dlaňou o strom a zhlboka dýchala. Pichlo ju v boku, akoby dlho utekala a nemohla nabrať dych. Bála sa, že odpadne. Sťažka sa poobzerala okolo seba. Široko ďaleko nebolo ani živej duše. K auta mala ďaleko, musí si trochu oddýchnuť a potom sa vráti. Ale nutkanie ísť hlbšie do lesa bolo silnejšie. Urobila pár krokov keď zacítila, akoby ju čosi volalo. Nevedela si to vysvetliť, bolo to skôr priťahovanie ako keď magnet priťahuje magnet. Nasledovala prúd, ktorý ju vťahoval do lesa. Prekladala jednu nohu cez druhú ako mátoha. Zabárali sa jej do mäkkého lístia. Cítila tlak, ktorý napol jej telo a ona sa oboma dlaňami oprela o strom stojaci pred ňou. Na koži rozpoznávala nerovnosti kôry. Energia, ktorá prenikla jej telom bola príjemne teplá a Marta nadobudla pocit, akoby bola v mäkkom objatí matky. Úľava ju doslova prepichla od hlavy až po päty ako dlhá ihlica, ktorá prejde klbkom neusporiadane zmotanej vlny. Pevne objala mohutný kmeň, priam sa k nemu privinula. Líce pritom pritisla na kôru. Špičky nôh sa jej úplne zaborili do hliny, na prstoch zacítila plytký koreň stromu a chlad, ktorý sa jej v tej chvíli nezdal nepríjemný. Neuvedomila si, ako koruna stromu zľahka zašumela, akoby sa do nej znenazdajky oprel vánok. Končeky prstov prirodzene prirástli k tvarom kôry a Martine bedrové kosti zrástli s kmeňom. Strom si našiel odpis Martinej cievnej sústavy. Splynul s ňou a ona už nepripomínala ženu. Vrástla do stromu ako štep, ktorý záhradník vloží do rozpažených odrezkov konára. Hĺbka energie, ktorú teraz pociťovala bola väčšia ako čokoľvek, pretože krv v Martiných žilách tiekla v žilách stromu a žily stromu sa stali Martou. V lese nastalo mŕtvolné ticho.


Fero sa zobudil pred brieždením na zimu, ktorá sa mu vkradla do chalupy. V piecke celkom vyhaslo a on schúlený a zakrytý iba deravou dekou ležal na matraci pred pieckou. Ruky aj nohy mu poriadne oziabalo. Námatkovo sa načiahol na miesto, kde si uložil drevo, ale na veľké sklamanie, nebolo tam ani polienko a ruka mu prešla prázdnym priestorom. Chcel sa otočiť na druhý bok, spať ďalej, no zima bola zima. Musel teda, či sa mu chcelo alebo nie, ísť po pár polienok do lesa. Hodil na seba svoj prešivák a so sekerou v ruke sa zakrádal lesom. Takto skoro ráno, vlastne ešte ráno ani poriadne nebolo, tu určite nebude nikto, kto by ho pristihol. Okrem toho bola nedeľa a to aj lesníci ešte spia, hútal si Fero a silno zaťal do stromu, ktorý si vybral za obeť. Náhle sa otočil, zazdalo sa mu, že niekto kričí. Les bol tmavý, iba jeho svetlo z baterky sa mihotalo po kmeňoch stromov a vyplašilo vevericu. Zaťal teda druhýkrát silnejšie. Započul ten istý zvuk. Vlastne to ani nebol zvuk, ale akýsi ston. Fero sa nedal rušiť, vedel že je v lese sám a strom vysekol. Ten sa zvalil s rachotom do machu, polámal pri tom zopár okolitých konárov. Fero si povedal, že teraz si usekne len to čo potrebuje a keď sa vyspí, vráti sa a prácu dokončí. Potom si korisť odtiahne do svojho úkrytu. Čudný pocit, že nie je sám, ho prenasledoval až do chalupy.

Do piecky hodil pokrkvaný papier a drevo z lesa. Škrtol zápalkou, papier rýchlo zbĺkol a plamene poolizovali čerstvo vyťaté drevo. Spokojný Fero sa zvalil na svoj matrac. Zaspal s myšlienkou na príjemné teplo, ktoré sa mu vrátilo do chalupy.

A potom, o pár dní mu do nej vrazila polícia. Nahnevaný sused, ktorému stále mizli vajcia z kurína a už nechcel počúvať prázdne sľuby starostu, že všetko sa vyrieši a Ferovi dohovorí, zavolal políciu. Tentokrát mu zmizla sliepka. A práve vo chvíli, keď si Fero pochutnával na mastnej slepačej polievke, zabúchal mu na dvere policajt, nečakal a vletel dnu spolu s ďalšími dvoma. Sused vbehol do chalupy hneď za nimi.

„Vidíte? Vidíte?! To je moja sliepka!“ kričal ukazujúc na hrniec s polievkou.

Neskôr do Ferovej chalupy prišla kriminálka a celý objekt zaistila. Jeden z policajtov totiž našiel v piecke niečo, čo pripomínalo obhorené ľudské kosti. Vedľa piecky, v popole, ktorý Fero ešte nestihol vysypať von sa našli aj ľudské vlasy. Privolaný súdny patológ tvrdil, že tých kostí je tam viac a rozhodne nepochádzajú len z jednej osoby.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

12. februára
Katarína Koláriková