Ohnivé pero Q1 2018: Simoni Sanco Deo

ohnive pero

Žiarlivosť. Posadnutosť. Tie pocity som nepoznala, kým som nestretla teba. Mala by som ho prekliať? Ten osudový deň, keď som tajne vstúpila do podsvetnej ríše a dívala sa, ako moji bratia súdia ľudí?

Stál si tam. Trpezlivo čakajúc v rade, tiahnucej sa až k rieke Acheron. Nikto z prítomných si ma nevšimol. Tú malú útlu postavu skrývajúcu sa v tieňoch. Iba ty. Nenápadne si na mňa žmurkol. A mne sa v tej chvíli zastavilo srdce. Sprvu od strachu. Strachu, že ma vyzradíš mojim bratom alebo nedajbože, samotnému Hádovi. Keby ma tam boli našli, stĺkli by ma ako neposlušné dieťa.

Ak by si ma prezradil, možno by ťa Mínos poslal na Elyzejské polia. Ty si však mlčal. Keď ťa Hermes odvádzal do Asfodelu, naše oči sa na okamih stretli. A moje srdce zamrelo druhý raz. Opantal ho pocit, ktorý som nevedela opísať. Snáď to bola láska. Ten krásny čistý cit, o ktorom ľudia píšu básne a eposy. Pravdepodobne to však bol počiatok posadnutosti. V tom okamihu som si prisahala, že ak sa naše cesty opäť skrížia, budeš iba môj.

Dlho som veru čakať nemusela. Zeus ti dovolil znovu sa zrodiť. A ty si kráčal k vretenu Nutnosti, aby si si zvolil nový osud.

Stúpol si si predo mňa, zatiaľ čo hlásateľ zo svojho pódia oznamoval: „Čujte, čo vraví Nutnosti dcéra, panenská Lachesis. Duše krátkoveké, toto jest počiatok nového kolobehu smrtonosného pre smrteľné pokolenie.“

Vylosoval si si život chudáka trpiaceho biedou. Pamätám sa, ako si nad tou voľbou prižmúril oči. Sivomodré, priezračnejšie než hladiny jazier na Ostrovoch blažených.

„Niečo sa ti nepáči, človeče?“ spýtala som sa, keď si mi lós neochotne podával. Už len tou otázkou som porušovala odveký protokol. Moiry sa nepýtajú, iba prideľujú.

„Osud, ktorý mi náhoda prisúdila,“ odpovedal si, drzo mi hľadiac do tváre. Žiaden smrteľník ešte nenašiel odvahu pozrieť mi spriama do očí. Všetci sa osudu boja.

„Máš moje najhlbšie sympatie, človek, no nedá sa nič robiť. Svoj životný údel si volíte sami. Zvolený lós sa nedá zmeniť,“ vravela som to chladne. Ako pravá bohyňa. Nemienila som dovoliť, aby nejaké nevšedné pocity ovplyvnili môj zmysel pre povinnosť. Vtom sa však stalo čosi nevídané. Letmo si sa dotkol mojej ruky. Len končekmi prstov, aby to nik nepostrehol.

„Ty by si však mohla, krásna Lachesis, vládkyňa ľudského osudu,“ riekol si naliehavo. Oči ti pri tom horeli zvláštnym ohňom. Spaľoval si ním moju nesmrteľnú dušu. Naivne som si myslela, že ak splním tvoje želanie, pripútam si ťa k sebe navždy. Viac som sa už mýliť nemohla.

„Aký osud by si si želal, človeče?“

„Taký, na ktorý sa bojím čo len pomyslieť, nieto ho ešte vysloviť.“

Uvedomovala som si, že nás pozorovalo príliš veľa bytostí. Každá z nich mohla môj nedostatok súdnosti nahlásiť Diovi. Napriek tomu som sa k tebe naklonila: „Tak mi ho pošepni.“

Tvoj dych ma hrial na uchu: „Chcel by som ti stáť po boku. Chcel by som byť bohom.“

Zbledla som. Tá žiadosť svojou trúfalosťou nemala obdoby. „O takom niečom môže rozhodnúť iba Zeus. Ale najskôr si miesto na Olympe musíš zaslúžiť. Ani Herakles ho nedostal iba tak. A to je jeho syn.“

„Každé pravidlo má svoju výnimku… pani moja.“

Spomenula som si na skutočne ojedinelý prípad. Jeden malý chlapec si celkom nedávno vytiahol vskutku mimoriadny osud. Čo ak sa to stane znovu? Samozrejme, s drobnými úpravami.

„To nemôžeš,“ vystríhali ma sestry, ktoré sa už nemienili len tak prizerať môjmu poburujúcemu správaniu. Ibaže, mne sa už v hlave rodil plán. Áno, dám mu jedinečný život, v ktorom dokáže svoju cenu. Otec ho potom vyzdvihne medzi bohov a učiní ma jeho ženou. Také myšlienky mi vtedy vírili v hlave.

„A veru môžem,“ odvrkla som sestrám. K ich nevýslovnej hrôze som vstala zo svojho odvekého miesta a prehovorila k zhromaždenému davu. „Čujte slová panenskej Lachesis, ktorej Zeus dal právo rozhodovať o osude smrteľných. Tento muž,“ ukázala som na teba prstom, „bude v ďalšom živote známy ako Šimon. Ľudia ho budú uctievať a nazývať Veľkým. Tak som povedala a tak sa aj stane.“

Moje rozhodnutie vyvolalo pohoršenie, no nik sa neodvažoval odporovať. Ani keď som ti nedovolila napiť sa z rieky zabudnutia. Chcela som, aby si si pamätal, čo som pre teba urobila.

I Dia ten neuvážený čin rozzúril. Sedem dní a sedem nocí vrhal z Olympu blesky. Nemohol však zmeniť, čo bolo raz vyrieknuté. Tak hlboko siahajú korene moci, ktorou ma kedysi obdaril.

„Svoje rozhodnutie oľutuješ, dcéra moja,“ prorokoval mi.

Neverila som mu. Nechcela som. Ty si ma však zradil. Hoci sa tvoj osud do bodky splnil. Hoci ľudia bozkávali zem, po ktorej si chodil. Stavali ti sochy, nazývali ťa nielen Veľkým, ale i bohom, tebe to nestačilo. Začal si sa vydávať za stelesnenie Dia na Zemi. A čo bolo horšie, po tvojom boku stála ona. Tá praobyčajná ľahká ženština s alabastrovou pleťou a zlatými vlasmi. Za jedinú noc vášne si ju vyzdvihol k sebe na piedestál. Nazval si ju reinkarnáciou Heleny, stelesnením Atény. A ľudia ti to uverili. Pretože tvoje slová boli priam čarovné, môj Šimon Mág.

Iba raz som sa ťa pokúsila varovať. Jediný raz. Nikdy nezabudnem na tvoj výraz. Plný zloby a pohŕdania. „Čas Olympanov sa skončil,“ povedal si, „teraz som bohom ľudí ja.“

Pre tieto slová tvojej krásnej Helene vrana požiera vnútornosti. A ty, môj milovaný, ty si budeš priať, aby si na mne nikdy nespočinul zrakom. Lebo zle dopadne ten, kto zradí osud.

Mínos ani nemrkol, keď ťa poslal do Tartaru. A Hádes ti ako trest vymeral večné muky v nehasnúcom ohni. Ten bude tvoje kosti páliť do konca večnosti. Dovolili mi zúčastniť sa tvojho súdu. A odviesť ťa do Tartaru miesto Herma.

Ako si len želám, aby si bol môj. Iba môj. Aj teraz, keď v tvojich očiach nevidím nič iné iba pýchu a povýšenosť.

„Zvrhni ma do tej bezodnej priepasti, ak musíš. No ľudia ma nikdy neprestanú uctievať. Som Boh. Prvý a jediný,“ riekneš. Z úst ti pritom srší zášť.

Schmatnem ťa za vlasy, dlhé, hebké, a vyvrátim ti hlavu dozadu. Vyčarím okno do sveta smrteľníkov, nech konečne vidíš, čo vidieť nechceš. Okno ti ukáže muža, ktorého slovám oddane načúvajú davy.

„Nazaretčan,“ vzdychneš neveriacky.

Spokojne sa usmejem. V duši cítim to, čo by ľudia asi nazvali škodoradosťou, či zadosťučinením.

„Ľudia budú vždy uctievať bohov. Ale ty to nebudeš,“ šepnem a zhodím ťa do Tartaru.

Budeš tam padať dlhých deväť dní a deväť nocí. A ja… ja sa budem pozerať.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

19. marca
Petra Přemylová