Ohnivé pero Q1 2018: Šachta

ohnive pero

Povzdychol som si a zobral smeti. Už-už som chcel vyjsť z bytu na chodbu, keď mi napadlo, že nemám kľúče. Akonáhle som ich našiel, už mi nič nebránilo v tom, aby som mohol na čerstvý vzduch. Pri čakaní na výťahy pri matnom osvetlení som si povzdychol druhýkrát. Mohol som síce zbehnúť aj po schodoch, veď zo sedmičky som bol za chvíľu dole, ale dnes sa mi nechcelo. Ako prvý prišiel veľký výťah. Nastúpil som do víťazného elevátora, stisol prízemie a vzdychol si tretíkrát. No nevzdychal som, pretože by ma niečo extra trápilo; aj vyhodiť smeti som šiel tentokrát dobrovoľne, keď som zbadal, že objem odpadkov je rádovo väčší ako objem smeťáku. Väčšinou ma touto sanitárnou prácou poverí otec hneď ako príde odniekadiaľ domov. Trochu som sa v duchu potešil, keď som si uvedomil, že nič takéto nehrozí aspoň dva mesiace, otec totiž odišiel na nejaký umelecko-študijný pobyt do Paríža. Veru, celé prázdniny si budeme doma bačovať v trojici. Bol čas vystúpiť, prvé poschodie prešlo, blížili sa plechové dvere prízemia s úzkym okienkom z drôteného skla, cez ktoré presvitalo denné svetlo.

Na moje veľké prekvapenie a vzápätí aj zdesenie moju tvár zalialo len na chvíľu, pretože výťah nezastal. Striaslo ma, preboha, kam ten výťah ide. Pred sebou som už videl pohybujúcu sa súvislú bielu stenu suterénu. Lenže mi nemáme žiadny suterén!!! Rýchlo zmačknúť STOP. No nebolo treba. Výťah so sebou hodil a zastavil sa sám. Srdce mi vynechalo jeden úder pri pohľade na omietnutú masu betónu predo mnou.

Toto je zle, tu nemôžem zostať trčať. Hekticky som stlačil na prízemie. Nič. Hups, tak toto nie. Stlačil som jednotku, nič, sakra, dvojku, trojku,… nakoniec až na dvanástku. Výťahu bolo dobre tam, kde je, na rozdiel odo mňa. Smeti v igelitovom sakli, ktorý som nevdojak v panike pustil na zem, začali smrdieť, zrejme by boli radšej už vysypané. Posledná možnosť. Zazvoniť. Ak toto nikto nezačuje, asi sa vysypem tiež. S nádejou som stlačil žltý gombík s ikonkou rinčiaceho zvončeka. Dúfal som, že prezvoním niekoho, kto ma vyslobodí, napríklad takého domovníka, ktorý bude mať určite kopu rečí. To však bolo teraz jedno. Ak by nejakým nedopatrením nikto nepočul vysoké cvrlikavé tóny, ktoré som vysielal, bude lepšie ešte aj zakričať. Zahulákal som halóóó, héééej, došlo aj na osvedčené pomóóóc. Zabúchal som dokonca aj na strop výťahu. Akustika, teraz je to na tebe. Čakal som minútu, dve. Bez odpovede. Mal som ísť radšej schodami, povzdychol som si tentoraz úprimne.

Začal som rekapitulovať. Som v plechovej kobke 4–5 metrov pod úrovňou prízemia vo výťahovej šachte, o ktorej som nevedel, že ich robia také hlboké. Musí ma ratovať niekto z vonka, sám na to zjavne nestačím; študujem klasické jazyky a nie správu budov, čo sa fakt nijako nehodí, jedine ak by som chcel glosovať túto situáciu nejakým antickým citátom. Znova som všetko postláčal, vyskúšal hlasivky a päste. Márna snaha. Bol som naozaj doslova na dne a čerstvo nadobudnutá klaustrofóbia reznutá zúfalstvom sa vkrádala do tiesnivých myšlienok. Začal som kapitulovať.

Vzápätí ma „prakticky“ napadlo, že ak by som tu bol nútený zostať trčať akosi dlhšie než je zdravé, smeti by mi dopomohli svojou nutričnou hodnotou k predĺženiu životnosti. Zohol som sa nad sťahovacie vrece na dlážke. Bolo tam určite zopár ohryzkov jabĺk, čo by sa dali ešte viac obhrýzť; polka starého rožka, s ktorým by sa dala vytrieť rybacia konzerva. Blech! To sú nápady. Akoby nestačilo že ma z toho naplo, lino na dlážke výťahu vzorom a povlakom pripomínalo obsah žalúdku Jacksona Pollocka. Musel som nevyhnutne upriamiť smer myšlienok a mojich čriev niekam inam.

Zachránilo ma súčasné umenie. Pustil som sa prezerať interiér mojej dočasnej rezidencie. Keďže nás panelák bol štátny a nie družstevný, výťahy vyzerali nielen hnusne ale aj správne zvandalizovane. Popri hákových krížoch, nečitateľných tekov, heslách typu: „Huliť je zdravé“, „Byl jsem zde“, alebo „Ke káve a dedičství“ (moje obľúbené), nálepiek digimonov a obrázkov žiariacich kosoštvorcov som zbadal niečo čudné na zvláštnom mieste.

V pravom dolnom rohu na bielej stene šachty sa črtala nejaká tmavočervená až čierna čmáranica. Určite som si ju všimol hneď ako sme dopadli aj vďaka tomu, že vnútorné dvierka výťahu boli dávno urvaté, ale samozrejme vtedy som sa venoval existenčným otázkam. Videl som sedem kalichov usporiadaných do kruhu prepojených navzájom čiarami. Pripomínalo to sedemcípy pentagram, kde v medzerách medzi priesečnicami boli vpísané znaky akoby z hebrejskej abecedy.

Ako sa to sem dostalo a čo to má znamenať? Kadejaký „rádoby“ umelec by takéto niečo mohol načarbať, ale na spodku šachy? Jemne som sa toho dotkol. Cítil som, že je to niečo nakreslené ľudskou rukou, jasne som videl na konci ťahu odtlačok prsta. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že sa práve pozerám na zaschnutú krv. Samozrejme, nemusí to byť krv, aj keby, môže byť zvieracia. Ech, o nič lepšie východisko, husia koža mi naskočila tak či tak.

Krv vo výťahu na dne šachty. Chcelo to nejaké prozaické vysvetlenie. Bola to určite nejaká kratochvíľa murárov, čo to tu robili. Chlapík si odfaklí prst a kým príde sanitka, zatiaľ zveční svoju túžbu po sedemdecke. Alebo niekto padol do šachty a v agónii z posledných síl napísal závet, a keďže bol vtipkár, zašifroval to. Dúfam, že tá mŕtvola tu stále niekde je. Asi by to bolo cítiť, a výťahové šachty raz za čas určite kontrolujú. Ako viem, do šachty padajú akurát tak kľúče nepozorných užívateľov výťahov a nie užívatelia samotní. Spomenul som si však na historku z nášho paneláku spojenú so smrteľným pádom. Predchádzajúci nájomník nášho bytu vraj vyskočil z balkóna. V tom ma to napadlo! Určite sa tiež niekto takto zasekol a v predsmrtných kŕčoch napísal vlastnou krvou posledný odkaz svetu.

Veľmi som nad tým však nezasmial a gniavený myšlienkou vlastnej smrteľnosti som radšej znova poriadne pomačkal zvonček, pobúchal po výťahu a pekne od pľúc zakričal haloó, heéj, som zaseknutý! Ticho. Do prdele, Nedeľa. Čo všetci počúvajú Králikovcov pustených na plné gule?!

V tom sa výťah pohol. Ja idem hore. Fuú, to bol výdych a nádych úľavy, keď som po pár metroch stúpania videl prichádzať do zorného poľa niekoho nohy vo dverách. Výťah sa však v polovici cesty zasekol, až to vo mne hrklo. Neón vo výťahu náhle zhasol. Kurník, čo sa zas deje, už chýbalo len niečo cez meter a výťah mohol byť presne na prízemí. Nohy zakliali a čupli si. Domovník mi kvočiac podával ruku: „Budeš musieť z tohto nakazeného výťahu asi vyliezť, chlapče, kým príde opravár.“ „S radosťou“, povedal som dúfajúc, že sa výťah nezmení v okamihu na obriu gilotínu, chopil som sa jeho pravice a rezko sa prehupol von z tmy na slobodu…


Matka otvorila oči a zachvela sa od zimy. Vstala z postele a začala pátrať po zdroji chladu. Vošla do kuchyne a zbadala odchýlené balkónové dvere. Večer boli určite zavreté, žeby ich bol niektorý zo synov otvoril. Starší, odvtedy ako sa pred týždňom zasekol vo výťahu na dne šachty, zle spával. Na balkóne však okrem veľkého čierneho igelitového vreca s odpadkami nikto nebol. Zdola sa ozval výkrik zhrozenia.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

5. marca
Dabilor