 |
Du-dum du-dum…
Triasla mnou zima a pichalo ma v hrudi.
Preberal som sa. Niekto mnou zatriasol. Napokon som vzal odvahu v hrsť a otvoril jedno oko. Nado mnou sa klátil mužík v uniforme.
„Kontrola cestovných lístkov,“ vypískol ako svišť.
„Akých lístkov? Ja som predsa v posteli,“ protestoval som nechápavo.
Zrazu sme si úlohy nechápavých vymenili.
„V akej posteli? Náš vlak nemá lôžkový vozeň,“ krčil plecami.
Otvoril som obe buľvy a glosoval nimi v priestore. Vagón?! Pozrel mužovi do studených očí a napokon spočinul na menovke: Zima.
Striaslo ma.
Prstami som rýchlo spravil exkurz po vreckách. V nohaviciach som narazil na čosi tvrdé?! Žeby konečne…
Vytiahol som to von – peňaženka?! Odkiaľ sa tam vzala? A ja? Posledné, načo si spomínam, bolo lebedenie na izbe číslo 13 v pavilóne Bé psychiatrie.
„Ehm,“ revízor netrpezlivo zacvakal kliešťami.
Peňaženka mala zvláštny kožený povrch. Dokonca som na ňom našiel zopár jemných chĺpkov.
Bola z ľudskej kože ako dva chrbty dlaní, priložených k sebe, zopnuté prstami.
„Veru netradičný dizajn,“ čudoval sa Zima, „odkiaľ ju máte?“
„Neviem. Našiel som ju,“ neklamal som.
„Do vášho súkromia ma nič. Ale ak ste ju ukradli, tak (mi) ju musíte vrátiť. Ten lístok poprosím.“
Otvoril som zopnuté palce, ale z priehradiek na mňa zívlo prázdno. Rozopol som nechtom scvaknuté oddelenie na mince. Vo vnútri to zahrkalo a na dlaň mi vypadlo čosi malé valcovité.
Zdvihol som dlaň k očiam: „Čo to je?“ s hrôzou som šepkal.
Zima sa naklonil: „Dovolíte?“
Nečakal na odpoveď a vzal jeden úlomok. Pomrvil ho, zaškúlil naň ľadovým zrakom, napokon vopchal medzi zuby a zahryzkal.
„Zlato,“ ohúrene skonštatoval. Vypľul mi oslintaný kúsok späť do dlane, „zlaté zuby,“ poopravil sa a podozrievavo zúžil oči, „takže tá peňaženka nie je vaša?“
„Ba hej, teraz už je!“ rázne som zovrel zuby v pästi, uvedomujúc si, že som nečakane zbohatol, „nevraveli ste, že sa vás do súkromia nič?“
„Áno, i keď… To je podozrivé,“ zamyslel sa, „lístok!“
„Kam vlastne tento vlak mieri?“
„Čo?“ očividne som ho vyviedol z miery, „vy nastúpite a neviete kam?“
„Ja som nenastúpil, ja som sa tu ocitol,“ ohradil som sa.
Zrazu tma. Asi sme vošli do tunela. Tma mi vzala slová. Ako som neskôr zistil, nielen tie. Výhybky roztancovali vozeň a keď sme vybehli znovu na svetlo, tak po Zimovi nebolo stopy. Ani po peňaženke. Ani po zuboch.
Do predposledného vozňa som sa dostal bez problémov. V strede nehybne sedel postarší pár. Asi spali. Muž vo svetri s nordickým vzorom mal hlavu zamotanú do kabáta. Ten sveter mi prišiel povedomý. Žena, chudá ako suchá lipa, ležala natiahnutá na sedačke. Chytil som ženu za rameno a zatriasol ňou ako slaboprúda elektrina. Nič, len hlava jej odkväcla z operadla. Otvorila na mňa hubu.
„Boha, veď ona nemá ani zuba!“ panika ma obkročmo preskočila.
Du-dum-zu-zum-zu-zub, súhlasil vlak.
Zo žgrane lenivo vytekalo niečo tmavé, slizilo to veselo po brade a kvapkalo na podlahu. V žene to zahrkalo ako v hracom automate. Otvorila oči, zdrapla ma za ruku a zahryzla sa do nej. No zahryzla. Chcela, ale nevydalo. Krvavé ďasná mi silno zacvakli predlaktie a jazyk mi prebehol po pokožke. Keďže som veľmi šteklivý, strašne som sa zasmial a reflexívne šklbol rukou.
Nahlas to mľasklo a žena šušlavo zrúkla: „Daj zuby! Chcem umrieť!“
Vrhla sa na mňa ako Tarzan na lianu. Padol som na pána oproti. Chytil som ho za ruky, ale s počudovaním som zistil, že konce rukávov sú takisto prázdne ako ženine ústa. A aj takisto krvavé.
Teraz som sa vskutku preľakol a zahulákal do prázdneho vozňa: „Pomó…“
Ďalej som sa nedostal, lebo suchá lipa ma zozadu oblapila konármi a bezzubú krvavú hubu pritisla na moju. Do úst mi vkĺzol jej uslizený štekliaci jazýček.
Muž sa prebral z mŕtvolného leňošenia a zachrčal: „Daj mi ruky! Chcem zomrieť!“ a objal ma pahýľmi.
Takto sme sa v trojke, stískali a hrýzli, keď sa k nám pridala úplná tma.
Asi zas tunel.
Du-dum du-dum, vyhrával do tanca vlak.
Smrad mi udrel do nosa a naplo ma. V hrdle mi zažblnkali sliny a nakyslo som si odgrgol. Pozeral som na sedačky, kde som sa intímne zoznámil s tými ľuďmi. Boli prázdne.
Doktorka mi musela pichnúť megafčeličku, keď takto haluzím.
Du-dum du-dum, zamyslel sa so mnou vláčik.
Treba konať! Cez okienko dverí som zistil, že vpredu je lokomotíva, ktorá ustato ťahá oba vozne: posledný a predposledný.
Prešiel som dopredu rušňa. Pri prístrojovke stál Zima a zmrznuto sa díval vpred.
„Takže vy ste nielen revízor ale aj rušňovodič?“ snažil som sa navodiť atmosféru.
Zima vydýchol kúdol pary a bez toho, aby po mne hodil okom, zapískal ako meluzína: „Som. Budeme stáť na Konečnej. Pripravte sa!“
„Na čo?“
Pozrel na mňa a srdce mi schladlo.
„Na koniec! Toto je vlak, z ktorého sa vystupuje na onen svet, milý Max.“
„Ale, ale ja predsa nemám lístok!“
„Pravda. Čierny pasažier vo Vlaku Smrti. Ono sa nenadarmo hovorí, že blázni majú šťastie. Tu máte!“
Podával mi ľadovú dlaň, v ktorej zvieral rukatú peňaženku.
„Nechcem ju!“
„Našla vás a zachránila vám život. Zožrala váš lístok, potvora,“ usmial sa, „niekedy nezáleží na tom, čo nechceme. Jednoducho, sa musíme prispôsobiť okolnostiam. Máte šancu vykúpiť tých dvoch. Už dlho cestujú v predposlednom a čakajú.“
„Nech čakajú. Kto čaká, dočká sa,“ ľudovo som zamudroval.
„Čakajú na postup do posledného, aby mohli vystúpiť na Konečnej. Tá žena spôsobila veľa zla. Šírila nenávisť. Živila sa udávaním. Prinášalo jej to uspokojenie. Aj hmotné. Na znak prestíže si dala spraviť zlaté zuby. Nadávali jej zlatoústa.“
Heglo vo mne, no nespôsobili to výhybky.
„Zlatoústa?! Tak vravel otec žene, čo ho odlákala od mojej mami… neskôr sa dal s ňou dokopy, keď mamu zavreli komanči ako vlastizradkyňu a obesili ju,“ zasyčal som, „a ten chlap?“
„Ten chlap – ten chlap. Max, je – bol tvoj otec!“
Chytil som sa prístrojovej dosky, aby som uzemnil búrku pocitov. Ten sveter! Môj otec mal taký. Pamätám si to. Hoc som sa rozhodol spomienky na detstvo vymazať. Zabudnúť! No spomienky sú ako bumerang. Je jedno, ako ďaleko ich odhodíte, skôr či neskôr sa vrátia a udrú na najcitlivejšie miesto.
„Viem, Max. Jeho ruky ťa aj bili a… veď vieš. Spôsobili veľa bolesti.“
„A čo mám ako spraviť?“ emócie mnou demonštratívne mávali.
„Čakali tu na teba. Celé tie roky.“
„Nech skapú!“ vypustil som paru.
„To práveže nemôžu. Ich trestom je neskapať, ale trpieť. Definitívna smrť je pre nich vykúpením. A mňa to už nebaví ich vyvážať. Je predsa kopec iných hriešnikov. No nie?“
„A čo chcete?“ zvrieskol som.
„Na, vráť im to a odpusť,“ zašepkal Zima a dýchol na mňa.
Všetka prebudená nenávisť a zlé spomienky v tom ľadovom dychu zmrzli.
Prebral som sa. Striasol ma chlad. Do uší ma pichlo rytmické pípanie.
Nado mnou sa zjavilo krásne strašidlo v sesterskom overale: „Konečne ste sa prebrali, Max, už sme mysleli, že nám odídete.“
„Odídem?“
„Mali ste ťažký infarkt. Dva razy zástavu.“
„Zástavu? Dva razy? Dva tunely?!“ brblal som sucho, „kde je vlak? Kde je Zima?“
„Pán Doktor Zima už nemá službu, ale on vás zachránil. Teraz spite,“ pichla mi fčeličku.
Môj návrat do trinástej komnaty bol takmer triumfálny. Fík s Albertom spravili špalier a radostne mávali nad hlavami bažantmi (prázdnymi).
Keď eufória upadla a ja som sa premiestnil z vozíčka do obľúbenej postele, prišiel ku mne Fík.
„Prepásol si štedrý večer. Nič to,“ žmurkol. Odklusal a vytiahol spopod postele objemnú krabicu.
„Pozri, čo sme dostali,“ nadšene zaťukal.
Pohľad mi padol na škatuľu a obraz vláčika s dvoma vozňami, presne takého…
Fíkov hlas ku mne dorazil z diaľky: „Vláčik, aj konečná stanica je tu. Paráda. Keď ti bude lepšie, rozložíme si to a budeme jazdiť: Du-dum du-dum.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.