Ohnivé pero Q1 2018: Čarovný kľúčik

ohnive pero

Kráčala pešo po meste. Rovnaký piatok večer, rovnaký scenár. Oslava výročia firmy, pozvaní boli všetci zamestnanci hromadným mailom. Aj on tam bude. Vedúci jej tímu. Počula ho na vlastné uši. Všetky svoje dievčatá veľmi rád uvidí… Každej sa pýtal, či príde, len ju vynechal. Nikdy sa s ňou zvlášť nebavil, no patrilo by sa aspoň zo slušnosti položiť tú istú otázku všetkým podriadeným bez rozdielu. No ona tam pôjde. Má na to právo. Veď počkaj, Lavinia Davisová ťa ešte prekvapí…

Blížila sa na miesto deja, keď ich uvidela. Šéfa s jej malou a milou kolegyňou. Držal ju okolo pása, hltal očami, totálne nevedomý okolitého sveta. Oslovila ho, že vojde spolu s nimi, ale pán Vzdušný zámok sa ani neobťažoval považovať ju za hodnú toho, aby aspoň ôsmym zmyslom vnímal jej prítomnosť. Zaujímala ho len ona.

Mohla to tušiť. Nikdy ju neakceptoval. Nebola jeho typ, nezaujímal ho jej názor ani jej inovatívny prístup k práci. Ani bonus na letnú dovolenku jej nedal. Zato blondýnka ho dostala. Prezradila jej to pri káve. Ber alebo nechaj tak, ktosi raz povedal. Tak nechal.


Zvrtla sa na opätku a odišla. Nepôjde, kde ju nechcú. Bola jeseň, asi pol šiestej, ešte bolo svetlo. Stála na autobusovej zastávke a čakala. Klesajúce slnko ju hladilo, jeho lúče prítulné, akoby ju aspoň ony chceli ohriať… Západ bol naozaj nádherný, obloha hrala do červenkastých odieňov zlata. Nad obzorom sa tvoril jemný ružovkastý opar. Zrazu sa začal meniť. Výhľad sa akoby rozostril, zvláštna, polopriehľadná hmla sa obtáčala sa okolo nej ako šaty z drobučkých kvapôčok vody. Potom to ustalo. Poobzerala sa. Stále bola na zastávke. Presklená búdka na nábreží, chodník pri rieke, po ktorom roztrúsene kráčalo zopár ľudí. Ibaže niečo bolo inak. Zastávka bola prázdna.

Pustila sa po stuhe rieky, nad ktorou sa vznášal ten čudný opar. Mihotal sa nad hladinou, akoby bola vo sne. Ešte aj krok mala nezvyčajne ľahký, nohy v úzkych lodičkách ju vôbec neboleli. Ďalšia zastávka bez človeka, ešte aj tabuľku s číslami spojov niekto strhol. Čo už. Beztak už všetko ušlo… Prešla po moste na sídlisko, kadiaľ viedla jej cesta. Aspoň si to tak myslela. Okná bytoviek zvláštne žiarili v podvečernom zrkadle rieky, a keď vzhliadla, aby sa pokochala známou scenériou, ustrnula. Nebolo to jej mesto. Bolo cudzie.

Kde som? rozhliadala sa. Akási žena prichádzala ku svojmu vchodu, v ruke držala kľúče. Inštinktívne siahla po kabelke. Bola preč. Nemala kabelku. Ani kľúče. Žena si otvorila bránu a odišla. Lavinia zistila, že nevie, kde býva. Pred ňou sa striedali ľudia – videla parkovať autá, odomykať a zatvárať dvere, všetci mierili domov. Ale kde je ten jej? Asi v ďalšom vchode, v ďalšom, alebo v ďalšom… Opar sa zmenil na svetlo tyrkysový, no stále bol tam. Prišla k poslednému bloku. Za ním bola už iba lúka. Do riti, hromžila, veď tam už nejde ani cesta…

Nič. Nebýva tu. Ona nepatrí nikam. Kráčala po lúke a bolo jej to jedno. Nepatrí nikam, tak nech. Prekvapivo sa jej uľavilo. Naokolo nič, iba pustatina. Tú vystriedalo krovie. Husté, tŕnisté kríky. Zahrešila. Musí tadiaľ ísť? Zrazu si uvedomila, že nemá čo stratiť. A z ničoho nič sa medzi kríkmi zjavila cesta. Vykročila. No čo, už na tom aj tak nezáleží… Prišla na to, že je zvedavá. Bolo to niečo nové, nepoznané, malo to príchuť dobrodružstva. Laviniu začala táto hra baviť.

Nebo bolo po súmraku rozprávkovo modré, horizont zľahka zastretý záhadnou hmlou. Kríky neúmerne hustli, rástli do výšky; drobné, zákerné tŕne jej doráňali nohy. Nevšímala si ich. Čo asi čaká za nimi?

Aj v šere sa medzi konármi čosi zabelelo. Veľké ploché kamene ako na brehu… Akoby mimochodom sa vetvy rozostúpili a Lavinii sa odkryl neuveriteľný výhľad. Jazero. Hlboký tyrkys hladiny ťahal jej pohľad do seba, akoby sa v jeho tajomstve mala utopiť. Dokonale rovný povrch pripomínal brúsenie drahokamu. Krokmi kopírovala krivku jazera, sledujúc ostrú líniu vody. Už bola úplne pokojná. Divočina navôkol sa nezmenila. Naďalej ju sprevádzali hrozivo sa tváriace kríky, iba sem-tam medzi nimi zazrela kúsok voľného miesta. Nevadí. Uvidí sa, čo bude. Bola otvorená všetkému.

Kry ustúpili obdĺžnikom nedbalo upravených záhrad. Ničota sa formovala do políčok so záhonmi a kvetmi, v pozadí sa do šera černeli malé záhradné chatky. Po dlhom čase prvé stopy civilizácie. Pozdĺž plota s bránkami sa vinula poľná cesta. Laviniu premkla úplne iracionálna radosť. Užívala si. Scenéria podvečerného kraja v sebe niesla akýsi prísľub. A tá cesta! Rovná, široká, bez zbytočných prekážok a zákrut. Alebo že by nie?

Z hlavnej cesty sa odkláňal chodníček vedúci do prudkého svahu. Lemovali ho ostré, členité skaliská, občas ich od seba delili pásy polovysušenej trávy. Nejaká neviditeľná sila ju ťahala nahor. Stúpala po hrane skál, jazero bolo stále nižšie a výhľad krajší, ako keby na svet pozerala z vyhliadky vysokej hory. Od chrbta sa za ňou dívali ospanlivé svetielka mesta. Neobzrela sa. Ešte nie. Pokračovala ďalej, hnaná tou nevysvetliteľnou­ silou.

Bola v akejsi záhrade. Aj v ubúdajúcom svetle rozoznala drobné hlavičky chryzantém pripomínajúcich malé vankúšiky. Obkresľovali záhony, ktoré sa jej zdali známe, ani čo by to boli jej ruky, čo vtisli týmto zákutiam život…

Chodník sa stáčal prudkou zákrutou od jazera. Na ohybe stála lavička s kovaním z poprepletaným špirál, otočená tak, aby dívajúci sa videl západy slnka. Zasnívala sa. Aké vznešené by bolo sedávať tu za súmraku a len tak lenivo hľadieť do diaľky… Ruka jej náhle oťažela, držala v nej čosi podlhovasté a veľké. Mala kabelku. Je nejaká krajšia, pomyslela si pobavene, zvierajúc v dlani novučičké kožené rúčky. Potom odrazu… zastala. Pohľad upretý na kľukatiaci sa chodník, čosi upútalo jej oči. Niečo dlhé a štíhle ležalo pri jej nohách. Kľúč. Ligotavý, ornamentálny zlatý kľúčik. Zodvihla ho. Premohla ju až závratná zvedavosť. Odkiaľ len môže byť?

Pred ňou sa rozprestrelo prázdne priestranstvo. Dvor. Na trávniku malá fontánka, za ňou terasa; balkón na poschodí, partiaci domu so šikmou strechou, ponorenému do tmavomodrého šera. Zbadala dvere. Zadný vchod zo záhrady. Už to vedela. Medzi prstami zvierala svoj kľúčik. Kľúčik k životu, kľúč k pokladom. Čarovný kľúčik. Akoby vedela, čo príde, otočila ho v zámke. Dvere sa otvorili. Bola doma.

Teraz sa obzrela. Záhrada voľne klesala ku skalám, pomaly sa strácala v tme. V diaľke iskrili svetlá mesta, zľahka sa mihajúce v opare ako plamienky tisícok sviečok. Zalial ju príval eufórie. Náhle pocítila vďačnosť, že nešiel autobus, že neodbočila do jedného z tých vchodov, nezavrela za sebou dvere. Lebo jej život bol inde. Patrila sem. K výšinám oblohy, kde mohla rozprestrieť krídla a letieť. Lebo tam sa skrývali tie pravé poklady. Už jej nebolo ľúto večierka; nechýbal jej sebestredný, ignorantský šéf, čo mal v živote asi toľko dobrodružstva, čo mu naliali do koktailového pohárika. Mala niečo cennejšie, ako tie stovky anonymných tvárí tam dolu. Mala svoju vlastnú cestu.


Precitla. Čo sa stalo? Poobzerala sa okolo seba. Rovnaká zastávka, nábrežie, rovnaké tajomné modré prítmie chvíľu po západe slnka. No niečo bolo iné. Lavinia bola iná. Slobodná. Už nesmútila. Rozplývala sa. A nie len ona. Rozplynul sa aj opar, ktorý zastieral jej obzor a robil jej výhľad menej ostrým. Teraz videla svet jasne. Nemučili ju nevydarené piatky, nepotrebovala uznanie, nezaujímali ju malé a milé kolegyne, ich malichernosti ani ich značne zidealizované Vzdušné zámky. Lebo mala tie svoje.

Nato sa kdesi z diaľky vynoril autobus.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

12. marca
Zirana Holcz