Ohnivé pero Q1 2018: Čarovná knižka

ohnive pero

(Pozn. red.: Autorka tejto súťažnej poviedky má 12 rokov.)


Bolo 9. apríla v piatok. O deň som mala mať narodeniny. Bolo skoro ráno a v mojej izbe bolo ešte ticho. Rodičia naďalej spali. Zobudil ma vtáčí spev, bol nádherný. Slnko svietilo očarujúco, jednoducho úžasný deň na piatok.

Nebola som medzi najobľúbenejšími žiakmi, ale dáke tie kamarátky som mala. Odkedy sa Alexandra rozplakala kvôli spolužiačke, ktorá na mňa nadávala, vážim si ju väčšmi ako kedykoľvek predtým. Bolo to malé ryšavovlasé dievčatko.

,,Kristína, okamžite príď dole, raňajky sú na stole!“ Mamin hlas bol počuť po celom dome.

,,Už ideeem!“ Zarevala som na mamu cez pootvorené dvere.

Rýchlo som sa obliekla z pyžama do normálneho oblečenia. Krátke hnedé vlasy som si zopla do maličkého copa. Zišla som ako najrýchlejšie som vedela po schodoch až do kuchyne, kde mama čakala s panvicou v ruke na mňa.

,,Meškáš.“ Zamrmlala viacmenej pre seba.

,,Šak dobre, musela som sa aj prezliecť, ne?!“ odvrkla som. Asi som to nemala robiť lebo otec sa hneď zachmúril.

Na tanier mi mamina dala volské oko a hrianku. Konečne moje obľúbené raňajky! Nachystala som si tašku do školy a utekala pred dom ku nášmu autu. Otecko vybehol rovno za mnou aby auto otvoril. Mama nastúpila dozadu, keďže som ju predbehla a vpredu som sedela ja.

Ocko mamu vysadil pred jej robotou a pokračoval v ceste ku mojej škole. Následne ma tam aj vysadil. Poďakovala som za odvoz a stratila sa vo dverách veľkej školy.

Keď som tam vstúpila už začalo zvoniť na prvú hodinu. Chytro som sa prezula a utekala som do triedy. Bola matika. Samozrejme sme ju mali s učiteľkou, ktorú nikto nikdy nemal rád. Že prečo? Vrešťala na žiakov pre každú blbosť.

Deň prebehol, aj keď matika nie, celkom fajn. Na svoju oslavu som pozvala len Alex. Bála som sa dakoho iného pozvať, keďže som po celej svojej izbe mala obrázky drakov a iných fantazijných bytostí. Iní by sa mi z toho vysmievali. Povedala som to len Alex. Tá jediná mi porozumela a mohla som sa s ňou o tom normálne baviť.

Keď som išla z obedu, pred oči mi šľahla šikmá zákruta pred dverami od jedálne. Nabrala som rýchlosť a BÁÁC! Skončila som na zemi. Akurát za mnou išli moje spolužiačky: Sofia a Gertrúda. Boli to tie najhnusnejšie spolužiačky aké sme mali v triede.

,,Čo nevieš chodiť?“ ozvala sa za mnou hnusne Gerta.

,,Asi nie, keď spadla.“ Pridala sa ku nej aj Sofia. Obidve sa začali smiať. Bol to nepríjemný smiech, taký posmešný.

Skúšala som sa postaviť no nešlo to. Tie keď videli moje trápenie, rozrehotali sa ešte viac. Bolo to príšerne odporné. Našťastie išiel okolo jeden učiteľ, ktorý túto situáciu ihneď zbadal.

Odstrčil tie dve ropuchy a pokúsil sa ma postaviť na rovné nohy. Visela som mu na rukách no chodiť som nezvládla. Tak ma zobral na ruky. Než som stačila nejako zareagovať, mal ma na rukách. Bolo to celkom príjemné, keď má o vás niekto starosť, no jediné čo bolo na tom hnusné, boli tváre a posmešky dvoch kráv. Odporné kravy chodiace po dvoch, ako hovorí moja kamarátka.

Učiteľ ma odniesol do zborovne, kde už na mňa čakal otec. Ani nechcem vedieť kto mu povedal čo sa stalo.

,,Čo sa ti to preboha stalo?!“ zakričal so strachom ako prvý na mňa otec.

,,Pri zákrute som sa príliš rozbehla a spadla a asi som si aj zlomila kotník.“ Odpovedala som primerane.

Oco ma okamžite odviezol do nemocnice. Tam sa zistilo čo som povedala. Mala som naozaj zlomený kotník. Päť týždňov doma. Tak mi lekár dal barly aby som mohla ako – tak chodiť.

Domov sme prišli dosť neskoro a to len kvôli mame. Mala nejakú zákazku a preto nestíhala, hej určite. Zase sa isto motala s tým jej šéfom. Neverím síce tým klebetám, že vraj moja mama má niečo so svojim šéfom, ale keď stále prichádza domov neskoro, začínam pomaličky tomu veriť.

Keď sa mama dozvedela čo sa mi stalo, namiesto poľutovania, ktoré som si v tej chvíli naisto zaslúžila, nadávala na mňa ako keby som niekoho zavraždila či čo.

Po hádke som sa zavrela v izbe a jedinej návšteve zajtrajšej oslavy napísala, že sa ruší kvôli môjmu úrazu. Nebola práve najšťastnejší človek na svete, ale prijala to.

Do konca dňa som ležala v posteli s hlavou vo vankúši. Nešla som ani na večeru. Kvôli smútku som nemohla strpieť mojich rodičov tváre. Hlava mi vo vankúši trešťala a mňa bolelo srdce. Keď som si na ten mamin krik spomenula, trhlo so mnou. Naozaj spí so šéfom? Opustí nás kvôli nemu? Odháňala som tieto myšlienky vytrvalo. No nešlo to, lepili sa na mňa ako sekundové lepidlo. Pomaly som však zaspávala, až som zadrichmala úplne.

Ráno som sa prebudila do ticha. Neviem či si rodičia spomenuli na moje narodeniny a či nie.

Zrazu niekto zaklopal na moje dvere. Divné. Vo dverách sa objavili tváre mojich rodičov. Mama v ruke držala zabalený darček. Možno pre mňa.

,,Prepáč za ten včerajšok, nemusíš sa báť, že sme na tvoje narodeniny zabudli. Vieme, že máš rada fantasy, a že máš rada knižky, a tak sme ti kúpili fantasy knižku.“ Prehovorila milo mamina.

Ostala som prekvapená. Po tej hádke som si myslela, že sa nebudeme baviť najmenej dva týždne. No nebolo to tak.

,,Ďakujem.“ Z ničoho nič sa mi rozžiarili oči.

Mama pristúpila ku mne bližšie. Podala mi darček a naznačila mi aby som ho rozbalila. Bola v ňom naozaj knižka. Vyzerala úžasne. Objala som mamu, aj keď to asi nečakala.

Odišli. Ja som knižku začala listovať. Začalo to celkom zaujímavo. Vraj tam žil satyr, ktorý mal veľa kamarátov. Draky a podobne. Ako som postupne príbeh čítala ďalej, oťaželi mi viečka. Hlava mi postupne klesala. Zrazu so sa zvalila na knižku.

Zaspala som.

Zobudila som sa na mäkkej zemi. Bola zelena až priam žltá. Rozhliadla som sa dookola.

,,Hej si v poriadku?“ povedal niekto za mnou ustarostene.

Obrátila som sa a za mnou bol satyr. Ten o ktorom som čítala. Najprv mi to prišlo divné, no potom som si to uvedomila. Tá kniha je zázračná. Zaspala som na nej a tak som sa v nej aj ocitla.

,,Áno som v poho, len mi prosím pomôž vstať.“ Odpovedala som.

Satyr poslúchol. Ja som vstala. Nemala som zlomený kotník. Jediné čo mi pribudlo boli vílie krídla. Boli veľké a trblietali sa. Farbu mali zelenú, moju obľúbenú.

,,Ako ťa volajú?“ spýtal sa ma satyr.

,,Kristína, ale volajú ma Katka.“ Odpovedala som ochotne.

Satyr sa začudoval, ale pochopil, že je to len prezývka. Potom ma zaviedol ku svojej chatke. Okolitá príroda bola jednoducho prenádherná. Všade fantastické bytosti. Presne ako v mojich myšlienkach. V chatke mi dal niečo pod zub, keďže videl aká som vyhladovaná. Bolo to ovocie, ktoré žiarilo na ružovo.

Neskôr ma zaviedol ku svojim drakom. Povedal mi aby som skúsila jedného ochočiť. Vybrala som si zeleného. Zobrala som kúsok ovocia, čo mi núkal satyr. Drak pomaličky prichádzal ku mne. Nastavila som ruku s ovocím. Opatrne si ho zobral a pomaly prežúval. Keď si uvedomil, že mu nič nehrozí, začal sa mi líškať. Hladkala som ho po pysku a jemu sa to značne páčilo.

,,Vysadni naňho.“ Prikázal mi satyr.

Poslúchla som a sadla si na draka. Ten hneď vedel čo chcem. Vzlietol s jeho mocnými krídlami a už sme boli obidvaja vo vzduchu. Za malú chvíľu bol aj satyr na tom svojom.

Celý boží deň sme sa zabávali vo vzduchu s drakmi. Bola to neskutočná zábava.

No deň rýchlo ubehol. Keď sa zotmelo satyr povedal, že draci už musia ísť chrápať. Tak sme obidvaja zišli na zem. Uložili sme drakov a mne ponúkol jednu izbu vo svojej chatke, kde by som mohla spať.

Ukázal mi v jednej rozsiahlej izbe posteľ a uložil ma na spánok. Pomaly sa mi zatvárali oči. Svet pred mojimi očami sa začal rozplývať a ja som zaspala.

Zobudila som sa vo svojej izbe a bol večer. Zistila som, že som celý deň spala.

Povedala som si, že o tomto nikomu nikdy nepoviem.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

19. marca
MilCy58