Ohnivé pero Q1 2018: Bardur

Vonku snežilo. V ľadovom snehu sa strácal všetok hlas. Navyše vonku veľmi fučalo a nikto nedokázal počuť to úbohé dievča, aj napriek tomu, že boli len niekoľko metrov od nej. Bežala nahá a bosá, bežala už dlho. Tá príšera jej bola ešte vždy v pätách. Nevedela, čo sa deje. Nechápala to, všetko to popieralo jej realitu, nedalo sa to chápať. Jednoducho sa to chápať nedalo. Kto by pochopil to, že ho práve teraz naháňa nejaká príšera? Nejaká príšera s metrovými, ba dvojmetrovými chápadlami? Kto by to, preboha, chcel chápať? Jedno z tých chápadiel sa jej ovinulo okolo nohy a potiahlo ju dozadu. Jej výkrik bol ešte prenikavejší, až sa nakoniec vytratil. Nik ju už nepočul.

RÁNO

Tábor, ktorý bol neďaleko toho úbohého dievčaťa sa pomaly prebúdzal do chladného rana v diablovej kotline. Z jedného stanu vyliezol vysoký, bradatý muž a poriadne sa povystieral. V chrbte mu niečo puklo, no nevnímal to. Práve pociťoval len ten príjemný pocit úľavy, ktorý predstavovalo typické naťahovanie svalov. Brada bola hustá a kdesi na spodku mal ešte zvyšok včerajšej večere. Na sebe mal kožuch a nohavice. Na nohách jednoduché kapce. Napriek tomu, že bol len naľahko oblečený, sa šiel prejsť. Uprostred obrovskej kotliny, ktorej jediným prívodom tekutín bol horský potôčik, ktorý stekal zo štítu a vytrácal sa v mohutnom vodopáde. Tento vysoký chlapík sa chodieval prejsť každé ráno. V „jeho“ kolónii bolo cez stoštyridsať ľudí, medzi ktorými sa šírili rôzne reči o bájnej príšere z jaskyne. Vždycky hovoril, že sa tej poviedky nebojí, no keď ho jeho vlastný ľud vyzval, aby poslal niekoľkých svojich „vojakov“, povedal, že nie. Nikdy im to neodôvodnil. Teraz však mal pokoj. V kolónii už dávno o bájnej príšere nepadlo ani len slovko a on bol šťastný. Blížil sa k obrovskému vodopádu. Ešteže sneh bol taký hlboký a on sa nemohol pošmyknúť. Nohy mu síce triaslo od zimy, no na to si už zvykol. Pár metrov ďalej čosi zbadal. Bola to len červeň. Kľudne to môže byť len zimná ruža, upokojoval sa, napriek tomu, že panikáril. Ak tu niekto zomrel, začali by sa reči o bájnej príšere a to nechcel. Radšej nech to je len neexistujúca zimná ruža. Pristúpil bližšie a pozrel sa na hlboký sneh. Jeho najhoršia obava sa naplnila. Bola to krv. Zmocnila sa ho hrôza, nechcel tomu veriť… dlhá krvavá šmuha sa vytrácala až kdesi pri… (nie, och, prosím, ty večná, mocná sila na nebi, prosím, nech to nie je to, čo myslím, že to je, prosím, prosím pán môj, ty boh môj, však to nie je…) jaskyni. Neodvážil sa vojsť do jaskyne. Namiesto toho zdupkal k svojim a nakázal im, im všetkým, aby sa zhromaždili pri vatre. „Ľud môj,“ začal veľkolepo, „ľud môj! Všetci vy ste mali pravdu! Obluda asi žije! Požadujete dôkaz?“ vykríkol. „Áno!“ odvetili všetci zborovo. „Našiel som, našiel som

(och, bože na nebi, len nech to nemusím povedať)

krvavú šmuhu! Tá šmuha viedla po všetkom hlbokánskom snehu až do jaskyne, kde asi žije! Kto sa tam, na čele so mňou, pôjde pozrieť? Kto?“ spýtal sa rovnako veľkolepo, ako začal. Jeho verný dav na chvíľu stíchol, no potom sa ktosi zozadu ozval: „Ja!“ Odrazu sa k nemu ďalší dvaja pridali. A ďalší. A ďalší. Bolo ich tridsať a všetci iba muži. „A ženy?“

Ticho.

„Vy spravíte svetlá!“ zvolal.

DO JASKYNE

Pri vatre sa poobede, keď už slnko padalo za horizont a bohovia sa ukladali na spánok, zhromaždili všetci, ktorí povedali, že pôjdu. Medzi nich prišiel aj ich vodca, mohutný, vyzbrojený obojstrannou sekerou, ktorú našiel pod vodopádom (jeho matka mu povedala, že tam spadol, keď mal trinásť a že ho chceli vziať monštrá). „Pane,“ oslovil ho jeden z pomáhajúcich. „Som Bardur, nie tvoj pán,“ osočil sa naňho a zvraštil mohutné čelo, po ktorom mu stekali kropaje potu. „Prepáč… ehm, Bardur. Prečo tam pôjdeme až v noci?“ spýtal sa. „Aby bohovia nevideli, čo chceme urobiť. Ak by sme to urobili za dňa, dali by, aby jaskyňa spadla a aby si nás príšera, čo tam žije, nechala. Brali by to, akoby sme sa k ním otáčali chrbtom a zabili jednu z ich stvor. Ale niekedy musíme robiť aj zlé veci, ak vidíme, že sú správne.“ Človek prikývol. Keď sa úplne zotmelo, všetci vykročili k jaskyni a vytratili sa kdesi vnútri. Svetlá im žiarili na pomoc až do samého jadra dlhej jaskyne.

VNÚTRI

Po dutej hale sa rozliehali ich kroky, až kým sa nedostali do jadra. Najprv sa tam rozliehalo ticho, no potom prišla príšera. Z jednej z chodieb v tomto obrovskom rozcestí vystrelilo chápadlo a stiahlo troch ľudí. Ostatní sa dali na útek. V ich čele bol Bardur. Príšera ich naháňala a oni sa tlačili dopredu. „NIE!“ zjačal a zastavil. „Musíme ho zabiť!“ zvolal. Mal ale v pláne niečo iné – nechať tam svoj ľud a zmiznúť. Akáto drzosť! Začali bojovať s obrovským monštrom a Bardurovi nik nevenoval pozornosť. Vytratil sa. Nebolo možné ho nájsť, skrátka, on tam nebol.

VON

Keď Bardur, akoto zbabelec vyšiel von z jaskyne, všetci ho čakali v kolónii. Vbehol tam a zakričal: „Všetkých ich vzal!“ A falošne sa rozplakal. „Všetkých!“ skríkol znova. Padol na kolená na znak nešťastia. Všetky ženy ho začali ľutovať. Aj napriek otrasnému zverstvu, ktoré spáchal, spal do rána (navždy) spokojne. Tí, čo bojovali v jaskyni nemali dosť síl a tak sa poukrývali. Monštrum bolo ranené. V noci vyšlo zo svojej jaskyne… a zabilo celú kolóniu. Tí, čo prežili, sa medzitým vybrali na pátranie cez jaskyňu. Vedeli, že sa vydalo k ním. Objavili druhý východ von a… nakoniec sa vytratili v lepšom svete.

KONIEC.