Ohnivé pero Q1 2018: Akiki

ohnive pero

Akiki zväčša potreboval pri svojej práci dve veci: tmu, ktorá skryje jeho sivé handrové telíčko a hluk, v ktorom sa stratia jeho kroky. Na ničom z toho však nezáležalo, ak obeť spala. Pretože spiaca korisť je mŕtva korisť.

Je to dievča, modré oči, blond vlasy, dom číslo sedem – nájdi ju a pobozkaj ju, Akiki! Sme priatelia a priatelia si pomáhajú.

Ó, áno, boli priatelia. A Akiki si priateľov váži. Prvých priateľov si síce už ani nepamätá, jedno však vedel naisto – čo nový priateľ, to nové bozky.

Obeť osvetľovalo len mesačné svetlo zo strešného okna. Ležala na chrbte, s rukami na prsiach, akoby už pripravená do rakvy. Bábika sa posadila na blonďavé dievča a takmer spadla, keď sa jeho hruď s nádychom nadvihla. Akiki preskočil na dievčininu tvár, chytil jej viečko a pomaly ho nadvihol. Keď zazrel modré oko, ihneď ho znovu zahalil. Je to ona.

Akiki sa priateľa nespýtal, prečo ju má pobozkať. Nikdy sa to nepýtal. Zvedavosť prenecháva ľuďom.

Pomyslel na priateľa, našpúlil pery a pobozkal blonďavé modrooké dievča z domu číslo sedem na čelo.


„Martin, chceš povedať pár slov?“

Nevedel povedať ani slovo. Asi jeho telo nedokázalo v sebe nájsť dosť energie na to, aby ho udržalo na nohách a zároveň mu rozviazalo jazyk. Len roztrasene pokrútil hlavou.

Od Janinej smrti prešli dva dni, no mal pocit, akoby mu tú smutnú správu oznámila Janina mama len teraz. Akoby iba pred chvíľou za ním dobehla a zadychčaná so slzami v očiach vyhŕkla: „Janu sme našli ráno v posteli mŕtvu.“

Z myšlienok ho vytrhol plač Janinho otca. Počas dvojročného vzťahu s Janou, stretol Martin Janinho otca veľakrát, ale nikdy uňho nezazrel výraznejší prejav citov. A teraz chlap, ktorý mu pri prvom podaní rúk takmer zlomil zápästie, stál pred ním a ronil slzy.

Martinova mama a nevlastná sestra pozorovali pohreb z diaľky. Mama určite nechcela aby Kika videla Janu v truhle. Napriek tomu, že Jana mala na sebe krásne červené šaty, dvanásťročné deti by nemali vidieť mŕtvych ľudí. Najmä ak sú tí mŕtvi ľudia len o niečo starší od nich.

„Mala len devätnásť rokov a už…“ skôr než Martinova mama dokončila vetu, pohltili ju vzlyky. Jana kedysi u nich trávila veľa času a mame prirástla k srdcu – dokonca si aj potykali.

Jediný, kto nesmútil bol Martinov nevlastný otec. Sedel na zemi a sledoval ich spod neďalekého stromu. Fajčil cigaretu za cigaretou. Vyzeral ako niekto, kto len čaká, kedy sa toto trúchlenie skončí, aby mohol ísť domov a tam fajčiť cigaretu za cigaretou. Ledva ho mama prinútila navliecť sa do čierneho.

Martin by ho bol za to aj nenávidel, lenže otec bol taký odkedy si ho pamätal. Večne zatvorený v dielni vyrábajúc tašky, oblečenie, či hračky. Keď bol mimo dielne – mimo svojho sveta – mal len dva pôžitky: hundranie a tabak.

Tesne predtým, ako sa truhla zatvorila, podala Kika Martinovi fotografiu. Bola to fotka zo stužkovej. Martin držal Janu okolo pása a snažil sa jej nepostúpať nohy pri valčíku. Vyzerala šťastne.

„Ďakujem,“ povedal sestre a vložil fotku do truhly.

Truhla sa zatvorila a celá skupinka opustila cintorín.


Martin dúfal, že zármutok nechá pri hrobe, ale keď už ležal v posteli, bolo mu jasné, že sa ho len-tak ľahko nezbaví. Snažil sa vypudiť smútok hlasnou hudbou či hromadou jedla. Nič však nepomáhalo. Čokoláda mu nešla dole krkom a Axl Rose sa mohol aj pretrhnúť, no Martin ho ignoroval.

Napokon sa rozhodol pre sprchu. Tam ho aspoň nikto neuvidí plakať. Strhol zo seba oblečenie, akoby práve tričko zo sekáča a nohavice z výpredaja mohli za jeho žiaľ vrhol šaty do rohu kúpeľne.

Pozrel sa do zrkadla a videl svoju uplakanú tvár. Hnev zmiešaný s bolesťou mu prebleskol telom a Martin vrazil päsťou do zrkadla. Zaznelo zarinčanie a niekoľko črepov popadalo do umývadla. Časť zrkadla, ktorá zostala na stene popraskala do tvaru pavučiny.

Martin zdvihol hlavu a v odraze zvyšného zrkadla zbadal Kiku. Mihom schmatol uterák a otočil sa.

„Čo tu, dopekla… ako dlho si tu?“

Kika vyľakane vykoktala: „Ma-ma ti od-ka-zu-je, že sa máš ísť navečerať.“

„Aha, fajn,“ povedal Martin čo najnormálnejšie. Snažil sa ignorovať to, že práve rozbil zrkadlo. To, že ho videla nevlastná sestra úplne nahého. Kikina červená tvár naznačovala, že aj ona sa musela cítiť trápne. Napriek tomu naďalej stála na mieste a nespúšťala z neho oči.

„Si v poriadku?“ spýtala sa nakoniec a kývla hlavou na jeho ruku.

„Čo…aha, áno, v pohode,“ povedal, ešte stále v šoku. Až v tej chvíli si všimol, že z hánok sa mu rinuli pramienky krvi.

„To som rada,“ usmiala sa a pomaly odkráčala. Cestou jej z vrecka vytŕčal nejaký kus sivej látky.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

30. apríla
Seth Sorrenson