Ohnivé pero Q1 2017: Šťastie

ohnive pero

Volám sa Luna. Prirovnávajú ma k mesiacu teda presnejšie k svetlu, ktoré je na nočnej oblohe pánom. Skoro všetci ľudia, ktorých poznám to robia. Velebia ma a slávia moje narodenie. Vraj som zrodená z čistej lásky a budem našej dedine slúžiť ako totem šťastia. Trápne! Nemyslíte? Hlavne preto, lebo vo svojej podstate som rodené zlo alebo aj inak povedané záruka nešťastia. Chodím od domu k domu, podávam ruky tým smradľavým dedinčanom a počúvam ich vďaku. Keby vedeli, že ak sa ma dotknú do roka a do dňa umrú na nejakú degeneratívnu chorobu či vírus obídu ma na kilometre alebo mi zapichnú nožík do chrbta. Na ich šťastie však každý ďalší dotyk zneguje ten dotyk, čo nastal pred ním. A tak ich zároveň aj zachraňujem, nielen zabíjam a klamem. Matka ma núti nenápadne sa ich dotýkať pred smrťou až si myslia, že som šťastie. No ja však nie som. Nevadí. Tí dementi na to neprídu. Dúfam. Mám z toho aspoň prachy a slávu. Naša rodina žije v prepychu a sme kráľmi. Teda ja som kráľovná, pretože väčšina mojej rodiny sú samí príživníci. Ale na tom nezáleží. Aspoň mám rodinu. Síce nie takú, čo ma má rada, ale aspoň ju mám. Tak či tak lásku nepoznám a keby som ju aj poznala nepodľahnem jej.

V jeden nechutne teplý deň prichádzam do dediny na záchranu nejakého úbohého ľudského života. Neviem kto to je, čo to je alebo koľko to má rokov. Dúfam len, že to nebude nejaké umrnčané decko alebo stará štrbavá babka. To je odporné. Ešte odpornejšie než moja lož. Nakoniec ma moja matka nasmeruje hlboko do útrob dediny, ktorej vládneme. Je to veľká dedina. Môže mať niekoľko tisíc metrov štvorcových a preto je cesta dlhá. Nakoniec nás však voz dovezie k odľahlej časti dediny za kostolom, za ktorým sa ukrýva chalupa zo slamy a dreva. Typické obydlie chudákov. Hnus! Avšak spomínam si na ten dom. Bola som v ňom už dva krát. To znamená, že nemám predsa koho zachraňovať. V pamätí lovím obraz vychudnutej ženy a otrhaného sedliaka. Manželský pár. Obom som predsa dala život. Načo ma volajú práve sem? Spytujem sa cestou do domu a premýšľam akú čiastku si dneska nenápadne vypýtam zato, že ma zavolali. Stovku? Alebo rovno dvestovku? To je jedno. Aj tak mi to budú títo žobráci splácať do konca života. Vstúpim a rozhliadnem sa. Pozriem sa okolo. Napravo vidím už známu ženu a muža. Okamžite ma vítajú a dotýkajú sa. Rátam dotyky a udržiavam vždy párny počet, aby do roka a do dňa nepotrebovali zachrániť. Nechcem vzbudzovať zbytočné podozrenie. Rýchlo drgnem do matky až urýchli našu návštevu a vyzistí, prečo ma zavolali.

„Naša dcéra. Potrebuje pomoc,“ Oznámi vychudnutá žena, ktorú okamžite prebodávam vraždeným pohľadom. Zase nejaké urevané detisko. Som rozčúlená, ale odchádzam s nimi do vedľajšej miestnosti.

„Tam je,“ ukáže teraz sedliak štíhlym prstom k stene, kde stojí kolíska. Nepočujem zatiaľ žiaden plač.

„Koľko má?“ spýtam sa.

„Tri,“ matka dieťaťa rýchlo odpovedá. Vtedy konečne podídem bližšie ku kolíske, v ktorej leží malé bábätko. Niečo podobné som ešte nikdy nevidela. Jedine ak z okna koča alebo z bezpečnej vzdialenosti. Ešte som nezachraňovala nič mladšie než desať rokov. Toto má tri a vôbec si nepamätám kedy som sa ho dotkla.

„Tak takto vyzerá trojročné dieťa,“ podotknem.

„Ale naša dcéra má tri mesiace,“ Zahlási sedliak a s mojou matkou si vymeníme zriedkavo dezorientované pohľady, keď sa vrúti do miestnosti. Obe premýšľame. Ja si v tom spomínam. Boli sme tu presne pred rokom. To znamená, že ak má dieťa tri mesiace musela byť tá žena tehotná a preto môj dotyk zasiahol aj to malé. Rýchlo naň znovu pozriem. Je to malé stvorenie o veľkosti pecňa chleba. Oči má ako malé azúrové kamienky a noštek veľký ako čerešňa. Pri pohľade naň sa prvý krát v živote úprimne usmejem. Toto dieťa neplače. Iba na mňa pozerá. Nahnem sa nižšie do kolísky a odtiahnem dlhú plachtu z okna tváriacu sa ako záves. Vpustím dnu denné svetlo a uvidím, čo je na tom malom dieťati zlé. Pokožku na tvári má modrastú až takmer fialovú a oči mu podlieva krv. Neviem ako sa volá choroba, ktorá ho postihla, ale deti, ktoré som zachraňovala vyzerali podobne. No boli urevané a protivné. Toto dieťa je iné. Také pokojné a krásne. Trochu mäknem. A keď dieťa ešte väčšmi ofialovie radšej mu položím jemne prsty na čelo až mu dám život ako všetkým ostatným a netrápi sa. Urobím to s nesmiernou radosťou. No môj dotyk nefunguje. Skúšam odtiahnuť ruku a znovu sa bábätka dotknúť, ale nič sa neudeje. Prvý krát v živote to nezaberie a ja netuším prečo.

„Mama?“ otočím sa k mame, ktorú prvý krát oslovím iba mamou a nie žiadnou matkou. Tá ku mne pribehne a keď zistí, že môj dotyk nezabral zmeravie. Poradí mi až to skúsim znova, ale aj ten pokus je márny. Dieťatko do večera umiera. Sedím pri jeho kolíske a pozerám na jeho malé rúčky zatiaľ, čo ho hladím po líci. Spoznávam, čo je úprimný plač a žiaľ. Som týmito stavmi pohltená. Je to moment kedy moje srdce praská ako suchá vetva. Od toho dňa sa veľa mení. Zbytočne sa nikoho nového nedotýkam a snažím sa nájsť všetkých ľudí, ktorých som nakazila svojim dotykom. Dávam im život a na oplátku nič nežiadam. Bojím sa, že sa to stane opäť. Že nestihnem zvrátiť svoje činy a budem znovu cítiť to, čo som cítila pri tom malom dieťatku.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

27. marca
Blondie