Ohnivé pero Q1 2017: Modlitba

ohnive pero

„… a mier na celej Zemi. Amen.“

Anton sa prežehnal a zhlboka si vzdychol. Z obývačky doliehal zvuk televízora, v správach rozoberali chemický útok v Sýrii. Telka šla príliš hlasno, ale Antonova manželka na jedno ucho už takmer nepočula. Bolo lepšie strpieť hluk ako hádať sa, kto zapotrošil baterky do načúvacieho strojčeka.

Svoju ženu mal rád. Aj svoje deti, hoci Dušan sa nevydaril, ako si to Anton predstavoval, keď synovi oliepal hokejku kobercovou páskou. Mal už vyše štyridsať a ženiť sa mu nechcelo. Len obvíkend si prišiel po kľúče od rodičovskej chaty a v jeho vytúnovanej audine čakala zakaždým iná vytúnovaná pipka. Chatu musela upratovať mamka. Mnohokrát prišla za Antonom a s grimasou mu ukazovala, čo našla pod posteľou – tu priesvitné čipkované tangáče, tam špaky od cigariet, ktoré rozhodne neboli z obchodu… Anton sa nikdy nepýtal, odkiaľ má Dušan peniaze na audiny, pipky a tie veci. Lebo školu nedokončil a hoci ruky mal šikovné, nikto nevedel, kde pracuje. Tak sa za neho modlil. „Panebože, prosím, aby môj syn nedopadol zle. Nech dostane rozum a nech sa učlovečí.“

Lenka bola celkom iná fajta. Nikdy jej nebolo treba nič vravieť dvakrát. Školu dokončila s červeným diplomom a odchytila si ju jedna nemecká firma. Celé dni trávila v labáku a vymýšľala liek proti rakovine. Pomáhala ľuďom. Anton jej vymodlil dobrého muža, aspoň on si to tak rád hovoril. Tí dvaja sa zoznámili na letnej brigáde a aj keď žijú v Mníchove, skoro každý večer všetci spoločne skypujú cez ten tablet, ktorý mu kúpili pod stromček. Ema s Jakubom sa vždy vypýtajú na kolená, aby mohli pozerať do kamery a posielať starkým pusinky. Starká pochváli Emku, že už jej rastú vlásky, krajšie a hustejšie ako pred chemoterapiou. Anton zväčša nechá rozprávať ženy. Len keď starká čosi nedopočuje, robí jej tlmočníka. Aj za nich sa modlí. Aby si mladí udržali prácu, lebo liečba je náročná na čas aj na financie. Modlí sa za Emku, aby chorobu prekonala, aj za Jakuba, aby ju nedostal. A za Lenku, aby bola silná.

Anton bol celý život bohabojný človek. Ba čo viac, bol aj štátobojný, lebo ako veril v Boha, veril aj v štát. Najviac zo všetkého sa bál o svoju rodinu. Ale keďže mal veľké srdce, do kruhu svojich blížnych zahŕňal všetkých obyvateľov planéty, hoci sám bol najďalej na Balatone a mal výhrady voči ľudom, ktorí okrem detí tejto spoločnosti nič nepriniesli.

Modlil sa každý večer. Za seba, za rodinu, za susedov, blízkych. Za lieky na rakovinu a iné pliagy. Za to, aby mocní boli dobrotivejší a slabí mocnejší. Aby láska zvíťazila nad nenávisťou. Za svetový mier. Občas si pripúšťal, že sa možno modlí zbytočne, keď napriek jeho úpenlivým prosbám svet nie je o nič lepší. Ale možno by bol bez nich horší.

Ten večer si však už neskypovali. Namiesto toho Daniel zavolal, že Emke sa pohoršilo a Lenka musela ísť s ňou do nemocnice. Starká potom dlho plakala do vankúša a Anton sa celú noc prehadzoval a zaspal až nadránom.

Ráno prišla poštárka. Priniesla dôchodok a inkaso. Keď sa Anton pozrel na sumu od elektrární, zatmelo sa mu pred očami. Dokonca zabudol dať poštárke pár drobných všimného.

„Čo už, dačo máme našetrené, strechu nad hlavou nám nevezmú,“ upokojoval ženu, keď jej podával inkasný lístok.

Starkej sa zasa zaliali oči slzami. „Nemáme,“ vyjachtala.

„A to ako?“

„Dušan vzal, keď tu bol naposledy. Vraj chce dáke staré tričko po tebe, že mu treba, keď leží pod autom. Tak bol kutať do skrine. Že zobral aj peniaze, to som zbadala, až keď bol dávno nazad v Bratislave. Nechcela som ti vravieť, aby si sa zasa nerozčúlil, na to tvoje srdce…“

Anton mal pocit, že ho porazí, ale keď videl svoju roztrasenú ženu, otočil sa a mlčky šiel do obývačky.

„Tak nalej dačo,“ poprosil, keď sa usadil.

Chvejúcimi sa rukami naliala do štamperlíka domácej. Alkohol na Antona zapôsobil okamžite, po prebdetej noci sa mu začalo driemať. No ledva oprel hlavu o podušku na gauči, v kuchyni vybuchlo okno a črepiny skla spolu s kúskami plastu sa rozleteli na všetky strany.

„Kry sa, starká!“ vzal ju okolo pliec a zvalil sa s ňou na podlahu za gauč, hoci ho bedrách pichlo tak bolestivo, až si pomyslel, že mu praskol ten nový kĺb. Ohlušil ho dupot mnohých nôh. Keď sa konečne odvážil zodvihnúť hlavu, uvidel, že ho obstali štyria ozbrojení muži v čiernych kuklách a uniformách. „Vojna,“ preblesklo mu mysľou, zatiaľ čo z útrob domu sa ozýval buchot ťažkých podrážok a rinkot skla. Žena mala tvár skrytú do záhybov jeho vesty a ticho kvílila: „Čo ten Dušan porobil…“

No stíchla, keď ich dvaja z černoodencov schmatli a drsne postavili na nohy.

„Kde je?“ zrúkol rozložitý už bez tváre.

„Kto? Dušan? Predsa v Bratislave, má tam trvalý pobyt!“ Hoci mal pocit, že sa mu kolená zmenili na gumu, Anton nebol z tých, ktorí by neboli ochotní vziať na seba zodpovednosť za svoje činy. Aj za činy svojich detí.

„Žiadny Dušan!“ zaznelo spod čiernej masky. „Hľadáme Róberta…“

Rozložitého muža prerušil druhý kukláč, ktorý k nemu pristúpil a pošepkal mu čosi do ucha.

„To vážne?“ opýtal sa ten prvý neveriaco.

Druhý prikývol.

Veliteľ, teda ak to bol veliteľ, zdvihol ruku a ukázal pár znamení. Jednotka sa s hrmotom preorganizovala a bez jediného slova vyskákala vyrazeným oknom von. Obaja starí ľudia stáli chvíľu ako soľné stĺpy a dívali sa, ako kukláči preliezli plot na druhej strane ulice, rozbili okno u susedov a naskákali dnu.

„Mohli zaklopať,“ vzlykla starká. Klesla na gauč a ostala tam sedieť ticho a bez pohnutia ako bábka, ktorej došli baterky.

Anton až do večera upratoval tú spúšť. Okolo tretej ho na chvíľu vyrušila Jojka, ktorá o päť minút predbehla Markízu a snažila sa z neho vypáčiť, ako sa cíti, ako sa cíti jeho žena, a aké to bolo, keď mu jednotka kukláčov demolovala dom. A ako dlho pozná svojho suseda, z ktorého sa vykľul pestovateľ zakázanej rastliny. Anton ich troma slovami poslal do riti a cez rozbité okno pribil kartón z krabice od pračky. A znova sa šuchtal, zametal, opravoval, strachoval sa o starkú, ktorá si musela ľahnúť, lebo jej prišlo zle, a premýšľal o tom, ako sa takéto niečo môže stať.

„Nikdy som nikomu neublížil. Vždy som sa snažil byť čestný a spravodlivý. So ženou sme celý život tvrdo pracovali. Každý deň sa modlím, každý deň prosím – a všetko je to nadarmo,“ opakoval si dookola, zatiaľ čo varil krupičnú kašu, lebo ich žalúdky by nič iné po takom dni nezniesli.

Ale kaša sa mu pripálila, lebo zazvonil telefón a Anton ho musel zdvihnúť. Volal akýsi minister. Že zásah kukláčov bol omyl a že im škody nahradí štát. „Veď ja som štát. A predsa ste mi rozbili dom,“ povedal Anton, poslal ministra tam, kde predtým novinárov, a zložil.

Potom bol vyhodiť pripečenú krupicu aj s hrncom do smetiaka a dnu sa stihol vrátiť skôr, ako si ho všimli reportéri obsmŕdajúci pri dome oproti a dobehli k bráničke.

Natrel dva krajce chleba s maslom, pomohol žene prejsť do už čistej obývačky a pustil televízor. Akurát dávali správy – Anton uvidel na obrazovke sám seba, ako hovorí: „Choďte – píp.“ Radšej prepol na iný kanál, kde šla práve reklama so zeleným pajácom z inej planéty, ktorá starkú zaujala.

Celý večer sa takmer nerozprávali. Keď skončil seriál, umyli sa a ľahli si. Vyčerpaná žena si vzala lieky a zaspala takmer ihneď, ale Anton nemohol zavrieť oka. Počúval jej dych a v duchu sa rozprával sám so sebou, či možno s Bohom, sám nevedel. Ako mohol byť celý život taký hlúpy, taký dôverčivý? Byť dobrým a spravodlivým nič neznamená. Ako si mohol predstavovať, že jeho úprimné prosby môžu niekoho ochrániť? Veď je len obyčajným človiečikom a taký hlas do neba nedôjde… Všetko čo robil, všetko, čo prosil, bolo zbytočné.

Ten večer sa Anton prvýkrát v živote nemodlil. Nemodlil sa za rodinu. Veď z Dušana sa aj tak vykľul zlodej a Emku ani jeho prosby neochránili. Nemodlil sa za susedov. Ani za spásu sveta. Len tak ležal na posteli vedľa svojej chrápajúcej ženy a hľadel do okna.

A tak ho celkom potešilo, že žiara atómového hríbu, ktorá rozjasnila oblohu sekundu po polnoci a pomaly sa približovala, bola naozaj nádherná.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

10. apríla
Oskar Kane