Ohnivé pero Q1 2017: Jánošík

ohnive pero

Vytrvalé volanie o pomoc mi znelo v ušiach ako výstražné sirény. Každým krokom sa zdalo byť naliehavejšie. Snažil som sa bežať rýchlejšie, no miestami deravé strechy mi ani trochu nepomáhali.

„Takýmto tempom sa nikam nedostanem,“ zamrmlal som si popod masku a po malom zaváhaním som skočil zo strechy poschodového domu do úzkej uličky. Mal som to nacvičené – zachytiť sa o rímsu na treťom poschodí a dúfať, že vydrží.

Nevydržala.

V páde som sa nohami odrazil od steny budovy a takmer som sa nestihol natočiť, aby som sa aspoň jednou rukou dokázal zachytiť o odkvapovú rúru náprotivného domu. Tá tiež nevydržala, ale aspoň spomalila môj pád a pristátie nebolo až také tvrdé, aké by mohlo byť. Aj tak to však bolelo a nejaký ten čas som zostal nehybne ležať na zemi, zatiaľ čo ma prekračovali okoloidúci. Nestál som im ani za obzretie, nieto aby zisťovali, či som v poriadku. Prekliate mesto.

Zatriasol som hlavou a započúval sa. Žena naďalej z plného hrdla kričala. Nezostávalo mi nič iné, len obdivovať jej vytrvalosť a schopnosť hlasiviek zostať v rovnakej tónine taký dlhý čas.

Pridal som do kroku a konečne skracoval vzdialenosť k žene v núdzi. Nadišla tá správna chvíľa ukázať mestu hrdinu.

Dobehol som práve včas. Okolo ešte stále kričiacej mladej ženy sa skláňalo asi tridsať chlapov rôzneho veku. V tvárach sa im miešali výrazy zmätku a pobavenia. Mňa premohlo to zmätenie. Myslel som si, že ju derú z kože, no ona na prvý pohľad nemala nijaký očividný dôvod toľko kričať. To jej však vonkoncom neprekážalo.

Neprestala, ani keď sa pred ňu postavil dvojmetrový chlap s najväčšími rukami, aké som kedy videl. A to som videl naozaj všeličo, najmä v Gothame.

„Prestaň ziapať!“ osopil sa na ňu obor.

Žena stíchla, no podľa výrazu tváre strach nemala. „Dúfala som, že prídeš.“

Nenápadne som vyliezol na najbližší balkón (tuším budem mať zajtra svalovku), aby som mal dobrý výhľad na všetkých zúčastnených.

„Ale čo? Takže si sa rozhodla spáchať samovraždu? Alebo nám chceš ponúknuť svoje služby?“ povedal úlisne a nasal do seba vzduch. „Uhm, cítim pannu. Takú sme už dlho nemali. Ak by sme sa chceli udržať, dostali by sme za teba peknú sumičku. Ale my sa nechceme udržať, že chlapci?“

„Nie!“ vykríkol dav takmer zborovo.

„Ja viem, Ogi. Ty a tvoja banda máte vždy problém udržať vtákov v gatiach,“ odvetila pokojne a bez strachu.

„Splním ti tvoje prianie.“ Obor vykročil.

Už som nemienil dlhšie čakať a hodil som po ňom shuriken v tvare valašiek. „To by už stačilo!“ Odvážne (priznávam, možno trochu teatrálne) som zoskočil medzi kriminálnikov.

„Čo to, do psej matere, je?!“ skríkol podráždene ozembuch a dvoma prstami si vytiahol ostrý predmet z ramena, akoby to bola len trieska. Pokúšal sa naň zaostriť malými očkami a mňa si pritom vôbec nevšímal.

Zato jeho kumpáni áno. Obstúpili ma zo všetkých strán a každý druhý mal v rukách automatickú pištoľ. Nebál som sa. Na takéto situácie ma cvičil ten najlepší.

„Kto si myslíš, že si? Batman?“ rozchechtal sa hromotĺk a odhodil shuriken nabok.

„Vyzerám snáď ako Batman?“

„Noo, trochu. Až na ten šerbeľ na hlave, či čo to má byť. To ho máš nato, aby sme ti tam mohli našťať, keď s tebou skončíme?!“ Vybuchol do smiechu, ku ktorému sa pridali aj jeho kumpáni.

„To je terchovský klobúk, ty analfabet! To tu už nikto nepozná svoju históriu?! Nečudo, že je táto krajina – a najmä hlavné mesto – v takých sračkách.“

„Podľa mňa je presne taká, aká má byť. No nemám pravdu, chlapci?“

Všetci poctivo pritakali – ako inak.

„A aj tak to vyzerá ako šerbeľ. Berte ho, chlapi. Ja sa zatiaľ pohrám s cicuškou.“

Otočil sa mi chrbtom a jeho prisluhovači sa na mňa vrhli. Všetci naraz. Nie ako vo videohrách, kde na vás útočia buď po jednom, alebo maximálne dvaja či traja. Rozumu však očividne veľa nepobrali. Tí, čo mali čím, po mne začali strieľať. Uhýbal som sa, čo mi sily stačili, ale aj tak si ma viacero striel našlo. Čertovsky to bolelo, ale kevlar sa postaral o to, aby som prežil.

To sa nedalo povedať o Ogiho mužoch. Väčšina ležala na zemi v rozrastajúcej sa kaluži krvi, ktorá už zaberala väčšinu Hlavného námestia. Kohútiky cvakali naprázdno a ich majitelia sa prekvapene obzerali okolo seba. Takmer som počul spomalený pohyb ozubených koliesok v ich hlavách, ako práve rozmýšľali, či to bol skutočne dobrý nápad. Nečakal som, kým na niečo prídu. Teraz som bol na rade ja.

Prvých dvoch som odstavil shurikenmi na stred čela, tretieho úderom päste priamo do nosa.

„Potrebuješ pomoc, kamoško?“ spýtal sa ma znenazdania čerstvo mutujúci chlapec a udrel štvrtého železnou tyčou po hlave. Kde sa tu vzal? Bol len v teplákovej súprave, s lyžiarskou maskou na hlave. Poskakoval medzi oveľa väčšími chlapmi a šikovne sa vyhýbal úderom.

„Eh…“ Nevedel som, čo povedať. Našťastie ma prebral úder pažbou pištole do hlavy. „Prečo nie.“

Otočil som sa k chlapíkovi, ktorý ma udrel, pritiahol som si ho a hlavičkou ho poslal k zemi. Zostávali dvaja, ale tí si všimli, že už nemajú početnú prevahu, a rozbehli sa opačným smerom. Chlapec ich chcel nasledovať, ale zadržal som ho.

„Nechaj tak, máme tu oveľa väčšieho súpera,“ povedal som a obrátil sa k miestu, kde mal byť Ogi a dáma v núdzi. A aj tam bol, ale skôr to vyzeralo, že je v núdzi on. Kľačal na jednom kolene a chránil si hlavu pred neuveriteľne rýchlymi a presnými zásahmi od zmienenej dámy.

„Fíha! Tá je ale rýchla. Ešte som nevidel nikoho, kto by zatlačil Ogiho do rohu.“

„Ty ho poznáš?“

„Či ho poznám?!“ preskočil mu hlas. „Veď mu patrí celá táto časť mesta, zodpovedá sa len Veľkému Mrožovi.“

„Komu?“

„Ty asi nie si odtiaľto.“

„Už asi nie,“ bolo jediné, na čo som sa zmohol. Naozaj som to tu nespoznával. Pred mojim odchodom bola tunajšia situácia na hovno, aspoň tak som to vtedy bral. Ale teraz? Na pomenovanie súčasného stavu mi chýbali slová.

„Ha!“ vykríkol Ogi, keď sa mu podarilo zachytiť ženinu pravú päsť a stlačiť ju tak silno, až som počul praskať kosti. „Teraz s tebou zatočím!“ oznámil a skutočne sa začal otáčať okolo svojej osi. Urobil niekoľko otočiek a pustil ju. Rovno do nás. Popadali sme ako kolky a kým sme sa postavili, bol už preč.

„Doriti!“ zanadávala a hľadala, kam Ogi ufujazdil. „Nebyť teba, tak by som ho konečne dostala! Ale pánko sa musí hrať na hrdinu a dobehnúť princeznej na pomoc. Idiot!“

„Ako si ho chcela dostať? Veď ťa odhodil ako handrovú bábiku! A ako by si sa postarala o jeho zvyšných chlapov?“

„Hneď ako by som ho dala dole, rozutekali by sa ako prašivé psy. Bez pána sú nič.“

„Ako si budeme hovoriť?“ spýtal sa chlapec natešene.

„Hovoriť?“ nechápal som.

„Veď vieš. Batman a Robin…“

„Čo tak Maťko a Kubko?“ navrhlo dievča a dalo sa na odchod.

„Kam ideš?“

Zastavila sa, ale neobzrela. „Nájsť Ogiho, ešte som s ním neskončila.“

„A keď ho nájdeš?“

„Do toho ťa nič a nabudúce sa mi prac z cesty! On je moja starosť!“

„Kto to bol?“ spýtal som sa chlapca a zasnene sledoval ladné pohyby odchádzajúcej neznámej.

„Nemám tušenie, ale bola epická!“

„Arpád?“ zašepkal som.

„Áno, pane?“

„Vraciam sa domov, situácia je horšia, než som predpokladal.“

„Rozumiem, pane.“

„Kto je Arpád?“

„Eh, môj… ešte si tu?“

„Jop,“ zahojdal sa na pätách. „Čo budeme teraz robiť?“

„Budeme?“

„Áno, išlo nám to skvele, mali by sme to robiť častejšie. Mohli by sme spolu vyčistiť mesto!“

„Na to si príliš mladý. Vráť sa do školy a drž sa mimo problémov!“ povedal som a vystrelil hák na strechu najbližšej budovy. Chlapec nestihol ani namietať a už som bol preč. Bolo mi ho trochu ľúto, ale nemienil som na seba hneď v prvý deň naviazať akési túlavé dieťa.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

27. februára
Martin *Benky* Benkovič