Ohnivé pero Q1 2017: Hovory k sebe

ohnive pero

Vlastne by som mal byť šťastný, že som to prežil a nezbláznil sa.

Po ohromnej katastrofe, ktorej detailami vás nejdem zaťažovať, ostalo na Zemi veľmi málo ľudí. Nejaká geomagnetická hovadina, aspoň tak to hlásali všadeprítomné pútače, billboardy a správy. V každom prípade, preživších v našej oblasti bolo možné porátať na prstoch ruky.

Sedel som v predsieni chatky, kde sme sa s parťákom usídlili. Kontroloval som výstroj a zapínal si hrubú bundu. Vonku bola zima ako v ruskom filme a posledné, o čo som stál, boli omrzliny, či nachladenie. Hotovo, mohol som vyraziť.

„Idem po zásoby, Frank!“ zakričal som smerom do izby, kde bol môj parťák.

Neodpovedal.

Tak som zavrel dvere a vyrazil do zimy.

Pripojil sa ku mne relatívne skoro. Bol to asi tridsaťročný podivín, ktorý neustále mlel niečo o počítačových hrách a ako sa tešil, že si to teraz konečne vyskúša naživo. Postapokalyptické prežitie a tak. Pre neho to bola zábava, ale ja som preklínal každý deň v tomto mrazivom pekle.

Sneh mi vržďal pod nohami a ja som hrešil pri každom kroku.

Znelo to neuveriteľne, ale spôsob obživy nám vymyslel Frank. Niekde, zrejme z internetu pred tým, než svet išiel doprdele, sa naučil zhotoviť pascu na lov drobných zvierat. Napriek všetkým predpokladom ale fungovali. Až donedávna, kedy sa nám šťastie obrátilo chrbtom.

Išli sme vtedy skontrolovať pasce, keď môj parťák zakopol a padol tvárou do snehu.

„Kurva!“ skríkol a držal sa za ľavé lýtko.

„Si v poriadku?“ pribehol som k nemu.

Už v okamihu, keď som ale videl zmenenú siluetu nohy pod zimným oblečením, vedel som, že je zle. Neostávalo mi nič iné, než ho odniesť naspäť a ísť spať s prázdnym žalúdkom. Od toho dňa sa nám ale prestalo dariť.

Zavrtel som hlavou, aby som zahnal spomienky a pridal som do kroku.

Došiel som ku prvej sade pascí a skoro som sa rozplakal od hnevu a záfalstva.

Nielenže boli prázdne, ale zároveň dve z piatich boli prehryznuté. Ticho som zahrešil a pozrel na oblohu. Slnko už klesalo a ja som nevedel pochopiť, kde som stratil toľko času.

„Ja to fakt môžem!!!“ vykríkol som a rozkopol som nefunkčnú pascu.

Ostávala mi asi hodina a pol svetla a ja som vedel, že sa vrátim naprázdno. Dnes to bolo opäť na draka. Snažil som sa potlačiť myšlienky na ďalšiu noc bez večere.

Ešte niekoľkokrát som sa poobzeral, či nezazriem nejaké slabé, či poranené zviera. Zbytočne. Celé to bolo vystrihnuté ako z nejakého zlého sna. Otočil som sa a kráčal tou istou, strastiplnou cestou snehom domov.

Dorazil som dávno po zotmení, premrznutý až na kosť. Otvoril som dvere a zakričal som: „Prepáč, Frank, dnes to nevyšlo…“

Ani teraz neodpovedal.

Nečudoval som sa. Aj ja by som bol nasraný, ak by som sa spoliehal na svojho parťáka a on sa vrátil takto. V bruchu mi škvŕkalo a pozrel som smerom, kde ležal môj parťák. Zavrtel som hlavou. To by som nikdy neurobil.

Na druhý deň som vyrazil skoro ráno.

Od hladu som aj tak nevedel zažmúriť oči a dúfal som, že stihnem takto obísť väčší okruh a zvýšim naše šance. Kráčal som, len čo noha nohu minie. Nezlepšoval to ani fakt, že moje posledné jedlo bolo pred tromi dňami a bola to veverička.

Frank vtedy nástojil na tom, aby som ju zjedol celú. Vraj buď bude jeden z nás silný a druhý slabý, alebo budeme obaja napoly nasýtení a ani jeden z nás nebude vládať hľadať niečo pod zub. Zdalo sa mi to ako skvelý nápad, teraz by sa mi ale parťáková spoločnosť zišla. Ach, jasné, zabudol som, Frank mal nohu v prdeli.

Konečne som zazrel lúku, kde sme svojho času nastražili pasce. Z posledných síl som pridal do kroku, dalo by sa povedať, že som skoro šprintoval, ako som dúfal, že niečo nájdem.

Pasce boli nastavené a neporušené. Žiaľ, prázdne. Zistil som totiž, že ma viac štvalo, keď boli takto perfektne prichystané, než keď som ich našiel zničené. Poškodená nástraha znamenala, že ako-tak funguje, ale prázdna…

Nemohol som sa predsa opäť vrátiť bez úlovku. Musel som podniknúť aspoň niečo!

Vyrazil som na smerom k druhej lúke. Spieval som si, rozprával sám k sebe, hádal sa so sebou o problémoch, na ktorých už nezáležalo. Silou-mocou som sa snažil potlačiť prichádzajúce mdloby, túžba prežiť ma totiž stále burcovala, aby som išiel aj za hranice svojich síl. Lenže aj telo ma svoje limity. Po asi troch stovkách krokoch sa mi zatmelo pred očami a ja som žuchol do snehového záveja.

Prišiel som k sebe, až keď vonku vládlo šero. Bolo mi jasné, že vydať sa neznámym terénom na noc by bola definitívne samovražda. Rezignovane som to otočil a vrávoral som vyšliapanou cestou naspäť. Domov som došiel tesne po zotmení.

Frank opäť mlčal, ale vlastne, aj ja som bol naštvaný. Hneval som sa na neho, lebo on tam nechodil. Nevidel nedotknuté pasce, ktoré nás pred pár mesiacmi živili, nebrodil sa v mraze a snehu a neošetroval si otlaky a omrzliny. Ak sa na náš šťastie neusmeje, čoskoro bude po nás.

„Kamarát môj, musíme vymyslieť niečo nové, toto nefunguje,“ prelomil som mučivé ticho.

„Mhm…“

„Napáda ťa niečo?“

„Mhm…“

Vzdal som to. Nechal ma v tom samého. Asi som si to zaslúžil.

Myšlienky mi už behali kade-tade, pravedpodobne dôsledkom hladu a vyčerpania. Človek sa vraj po istom čase zblázni a už nevie, čo je skutočné a čo reálne. Nezmysel. Ležal som na posteli, v drevenej chate, vedľa mňa funel Frank, chorý ako hovädo. Od katastrofy uplynulo… Päť mesiacov? Šesť? Nie, za to môže to, že som sa vykašľal na vedenie kalendára. Teda, neprebral som to po Frankovi po tom, čo ochorel. To bolo pred…

„Frank?“ skúsil som neisto.

„Mhm…“

Pamätám si, že po tom, ako si zlomil nohu, ho schvátila horúčka. Celú noc blúznil a vykrikoval, upokojil sa až tesne pred svitaním. Hoci mu čelo stále horelo, jediné, na čo sa zmohol, bolo len mrmlanie a nezrozumiteľné slo­vá.

Rozhodol som sa vstať a skontrolovať ho. Došiel som k jeho posteli a počul som, ako plytko, prerývane dýcha. Teplota mu už padla, ale nevedno prečo ma to neupokojilo.

Chystal som sa vrátiť do svojej postele, ale opäť ma chytili kŕče od hladu. Už neboli také silné, lenže to mi nepridávalo na pohode. Spadol som na zem pri pokuse urobiť ďalší krok, pred očami sa mi zahmlievalo a ja som si uvedomil, že mám problém zaostriť. Musel som konať!

„Frank?“

„Mhm…“

„Teraz si z teba dám kúsok, pretože ináč to neprežijeme. Teda…“

„Mhmmmmmmm!!!“

Snažil som sa nevnímať jeho protest.

Doplazil som sa k jeho posteli a z posledných síl roztrhol nohavicu na zdravej nohe. Aj v tme som videl, ako na mňa pozerá vytreštenými očami. Snažil sa brániť, ale bol ešte slabší ako ja. Protivila sa mi aj myšlienka na to, čo som chcel urobiť. Ale hlad bol silnejší. Ja som bol silnejší.

„Mhmmmm!!! Mmmmmmmmmmmmm­mmm!!!“

Odpadol. Jeho vydesený výraz som ale nemohol dostať z mysle. Žul som kúsok jeho lýtka a snažil sa nemyslieť na odpornú sladkastú chuť ľudského mäsa. Moje telo ale prežívalo hotovú slasť. Konečne dostávalo proteíny, opäť naberalo síl a hojilo zranenia spôsobené hladovaním. Navyše, musel som priznať, že po prvom hlte, to nebolo až také zlé…

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

1. mája 2017
Alexej Marekov