 |
Veľmi som po ňom túžil. Bol z nerezovej ocele a rukoväť mal z červenkastého dreva. Môj kamoš Paľo mal taký istý. Závidel som mu ho, keď potiahol poistku a čepeľ vyskočila. Takmer každé popoludnie sme po škole vybehli do lesa nad našou ulicou. Hladko ním odrezal prút, ale aj hrubší konár.
Doma som o ňom neprestajne táral, o to viac, keď sa blížili moje narodeniny. Mame som s tým už liezol na nervy, lebo mi na to vždy len čosi odvrkla. Ale trinásť sa mi zdalo ako magické číslo. Dobré pre darček, akým mohol byť môj vytúžený nôž.
Vo vzduchu visel prísľub leta, keď som na torte sfúkol sviečky.
Kniha.
Zvnútra som si hrýzol peru.
Tričko.
Už som prestával dúfať a oči sa mi plnili slzami. Kŕčovitý úsmev ma začínal bolieť, až kým s gratuláciou neprišla na rad mama. Dedo sprisahanecky žmurkol a zovrelo mi hruď. Malá krabička, previazaná stužkou, bola príliš ťažká…
Teplo a vľúdnosť maminej ruky sa bili s jej vzdychom. Takto znela, keď mala obavy.
„Musíš mi niečo sľúbiť,“ povedala, keď som z krabičky strhol stužku. „Dávaj prosím ťa pozor,“ jej hlas mi v ušiach zanikol ako šepot vo vetre.
Bol to on.
„Nabrúsim ti ho, ako sa patrí,“ usmial sa dedo, mama vzdychla a ja som bol hrdý a tešil sa na zajtrajšok v lese.
Podvečerné slnko blčalo v tancujúcich listoch. Šumeli ako vodopád a suché haluze praskali pod váhou našich krokov. Spotené tričko sa lepilo na chrbát. Vyvalený dub a jeho rozkošatený koreň s chuchvalcami suchej hliny ukazoval cestu k nášmu miestu. Nôž v mojom vrecku bol príjemne ťažký.
Konár, na ktorý som sa zadíval, bol dokonalý. Okamžite som v ňom videl oštep a ražeň na opekanie. Siahol som do vrecka, rukoväť ma zahriala v dlani a vytiahol som ho. Poistka cvakla a čepeľ vyskočila. Víťazoslávne som sa usmial. Aj Paľo sa usmial a potľapkal svoje puzdro na opasku.
Kov sa zaleskol v náprahu ruky.
Spočiatku som cítil len mrazivý údiv. Prúd krvi, horúcej a lepkavej, sa vyvalil spod kĺbu na ľavom ukazováku. Stekal po dlani, predlaktí a kvapkal do trávy. Bolesť sa dostavila až po dlhých sekundách, umocnená vedomím, že čepeľ narazila na kosť. Bzučala mi až v lakti.
„Odrezal som si prst!“ zjačal som, valiac oči na oceľ, stále hlboko zarezanú.
„Vytiahni to!“ skričal Paľo a bledol v tvári.
Poslúchol som a na krátku chvíľu, skôr ako sa zárez naplnil ďalšou krvou, sa na jeho dne zaleskla bieloba.
„Kosť, kurva, kosť,“ naplo ma. Potláčal som slzy a krvavý nôž stále držal v roztrasenej pravej ruke.
„Prst tam máš. Treba to obviazať,“ Paľo nestratil napriek bledej tvári pôdu pod nohami.
Strhol mi rukáv trička, rozrezal ho a priložil k rane. Stiahol pevný uzol, sadli sme si na spadnutý kmeň a sledovali, ako tkanina tmavne a lepkavo vlhne.
„Takto nemôžem dôjsť domov. Mama ma zabije. Zaracha na rok, boha, a vezme mi nôž.“
„Kľud. Zostaneme do tmy, dovtedy to… Ale ostrý ho máš viac jak ja, to sa musí nechať,“ zaškeril sa Paľo a odpil z čutory.
Z vakov sme vybalili proviant. „Jednou rukou sa to nedá,“ podpichol som Paľa, aby narezal slaninu a chlieb, ale svojim nožom. Môj bol stále od krvi.
Tiene sa v rozhovoroch pomaly predlžovali.
Keď už padal súmrak, skontroloval som ranu. Pod chabým lúčom baterky to vyzeralo zle, ale zdalo sa, že krv už netiekla.
„Mali by sme ísť, lebo fakt dostaneme šupy.“ Paľo balil veci. Svoj nôž som strčil do vrecka a pohli sme sa.
Chodník sa v tme zdal ešte užší a pukot vetiev pod nohami znel hlasnejšie.
„Ale aj tak parádne bolo! Zajtra znova!“ vykrikoval a svietil pod nohy.
„Jasné,“ prisvedčil som, ale v rane mi ostro šklbalo a bolesť vystreľovala hore predlaktím. Upieral som zrak do lúčov baterky a snažil sa nemyslieť na konáre, ktoré sa v mihotavých tieňoch naťahovali takmer k našim hlavám.
Prežil som mamin krik a ešte v ten večer som skončil na pohotovosti.
Sivé linoleum bolo schodené a otvoreným oknom prenikalo cvrlikanie cvrčkov. Mamu nechali čakať na chodbe. V ošetrovni ma dali ľahnúť na ležadlo a okamžite som sa prilepil na igelitový poťah. Ruka vystretá, dlaňou opretá o chladný kovový stolík. Neónové svetlo mi trhalo oči, pomaly, ako pri výsluchu, zo mňa ťahali čo sa stalo a bolo mi pri tom do plaču. O sieťku na okne sa hádzal nočný motýľ.
„Takovej velikej kluk a neumí zacházet s nožem!“ vykríkol starý chirurg. Voňal kávou, cigaretami a vodou po holení.
Zdravotná sestra sa nado mňa nahla a zarehotala sa.
Najradšej by som ju udrel. Keby som nebol vystrašený ako šteňa, keby ma nebolela ruka. Keby ma nezasiahol blyskot jej očí, ako úder do brady. Nebyť tých motýľov v bruchu.
Na zem ma vrátil doktor, keď mi do rany chrstol asi pol litra dezinfekcie, takej štipľavej, až som si cvrkol do gatí. So zaťatou čeľusťou som zazrel zdvihnutý kútik jej úst.
„To bude dobrý hochu! Měli jsme tady už všakovaké hrdiny. Tohle přežiješ,“ päsťou ma jemne štuchol do pleca.
„Šití prosím.“
Zovrelo mi vnútornosti a zatvoril som oči. V ušiach mi zneli jej tiché kroky v zdravotníckych topánkach. Šušťanie naškrobenej blúzy. Cinkanie kovových nástrojov, ako ich kládla na tácku a tú na stolík vedľa ležadla.
Sykol som pri pichnutí ihly a kožu napol tlak tekutiny. Potom bolo už len jemné šklbanie, keď sa doktor dal do šitia.
„Mám návrh, pán doktor,“ zaševelila zamatovým hlasom, aký mávajú džezové speváčky.
„Ano?“
Pootvoril som jedno oko.
„Čo keby ste mu tie prsty zošili dokopy? To by ho mohlo odnaučiť behať s nožom v ruke po lese.“
„To je výborný nápad, sestro. To by mohlo zabrat!“
Vyvalil som oči, výkrik mi zamrel v hrdle a na sucho som preglgol. Žmurkla na mňa.
„Ale né. To je jenom taková legrácka. Že, sestro?“
Neodpovedala mu, len ma nabodávala tými čiernymi, smejúcimi sa očami.
Cvaknutie nožníc.
„Teď běž domů, kluku bídná. Za týden se vrať a vyndáme ty štychy,“ utrúsil doktor, odkladajúc nástroje.
Šuchtal som z ordinácie a ruka mi puchla pred očami. Z prsta trčali fúzy čiernej nite. Sestra za mnou bez slova zabuchla dvere. Pocitu úbohosti nasadil korunku mamin ťahavý vzlyk, ktorý vzápätí prešiel do ďalšieho nákladu výčitiek. Chcela ten nôž, ale nemal som ho. Veľmi som sa bál, že je stratený. Možno mi vypadol v lese.
V noci mi vyprchala lokálka a dostal som horúčku.
Ústa vyprahnuté a na pozadí bolesti som sledoval jej pohyby. Niesla tácku s nástrojmi a v bielej blúze vlnila bokmi, ako pri tanci. Položila tácku, nahla sa nado mňa a vlasmi mi pošteklila tvár. Voľne jej povievali okolo pliec. Vdychoval som vôňu parfumu, uniformy a tesných latexových rukavíc.
„To ťa odnaučí,“ hlesla a z tácky zdvihla môj nôž. Potiahla poistku, čepeľ vyskočila a do očí mi hádzala svetelné prasiatka. Neprestávala sa smiať, keď sa hrala. Zatvárala a otvárala čepeľ, v ušiach mi znelo „cvak – cvak“ a v nose ma dráždila zmes všetkých jej vôní. Chcel som, aby odišla. Chcel som, aby neprestala.
Odhodila nôž, zarachotil na tácke a z ničoho nič mi zdrapla poranený prst a stlačila. Bolesť vystrelila až do mozgu. Druhou rukou mi zakryla ústa.
„To ťa odnaučí,“ šepkala mi pri uchu a zalievali ma vlny bolesti, tepla, vlhka a hanby.
Rozlepil som oči a zamrel nad zistením, že mám prsty prišité k sebe. Trčali z nich fúzy čiernej nite. Prebral ma vlastný krik. V ušiach bubnoval tep. Mokré nohavice sa mi lepili na pulzujúci rozkrok a izba sa prepadla do tmy.
Po týždni mi doktor vyberal stehy. Sestra sedela za stolom, čosi zapisovala do karty a tvárila sa, že tam nie som.
Už som bol vo dverách, keď ma zavolala po mene. Do líc mi stúpal rumenec.
„Nechýba ti niečo? Musel ti vypadnúť,“ hodila mi môj nôž.
Chytil som ho pravou rukou a s červeňou v tvári som jej letmo pozrel do očí. Rukoväť ma hriala v dlani.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.