 |
Nemyslela som si, že sa sem ešte niekedy vrátim. Odkedy zomrela stará mama, nebol na návštevu jej domu dôvod. Pri pohľade na hrdzavú bránu predo mnou sa mi spomalí dych.
„Do kelu,“ zamrmlem, keď zakopnem o kameň na polorozpadnutom chodníku. Vybehnem po schodoch a stlačím ošúchanú kľučku, ktorá ledva drží na dverách.
„Nevyzúvaj sa,“ ozve sa z chodby známy hlas.
„Ahoj mami,“ odpoviem a prestanem si rozväzovať šnúrku na topánke. Nakuknem do prázdnej kuchyne, pohľadom zamierim k rúre a na jazyku pocítim chuť kapustového koláča. Jeho sladkú vôňu ale vystrieda štipľavý zápach.
„Na stenách v kuchyni je pleseň,“ oznámim matke. Čupí na zemi a prehrabáva sa vo vlnách čiernobielych fotografií.
„To už je problém nového majiteľa,“ odpovie. „Pretrieď to, ja ešte musím pobaliť oblečenie.“
Sadnem si na tvrdú zem a rozhliadnem sa po izbe. V obývačke sa okrem vyblednutého koberca a zaprášeného nábytku vôbec nič nezmenilo. Spomeniem si, ako som sa na stole s naškrobenou výšivkou hrávala spoločenské hry. Moje poklady boli zamknuté v skrinke pod televízorom. Kľaknem si pred lakované drevo a otočím malým kľúčikom.
„Bomba!“ jasám pri pohľade na farebné krabice. Načiahnem sa pre tú najväčšiu. „Človeče nehnevaj sa,“ pošepkám a zahrkám obalom.
„Plesk!“ Zľaknem sa a vysypem všetky figúrky. Strčím ruku za krabice a preskúmam zadnú časť skrinky. Na prstoch pocítim drsné drevo a hustý prach. Keď nahmatám malý objekt, vytiahnem ruku.
„Wow,“ s obdivom pohladím papierovú krabičku s ilustráciou vzducholode. Obal je krehký a ledva drží pokope. Na tieto karty si vôbec nepamätám!
„Hotovo, môžeme ísť,“ ozve sa hlas matky.
„Dobre,“ odpoviem, pričom nespúšťam zrak z farebných obrázkov. Obdivujem kresby dávnych bohov, zvierat a príšer.
„Pozri, čo som našla,“ ukážem matke s hrdosťou. Stojí nehybne, pohľad má upretý na predmet v mojej ruke.
„Keby si videla, ako sa tváriš,“ zasmejem sa.
„Vyber si jednu kartu,“ rozkáže po chvíli.
„Teraz nemám náladu,“ odvrknem. Chystám sa vložiť karty naspäť do krabičky, no matka ma zastaví. „Nie!“ pevne ma chytí za ruku. „Hra sa už začala, musíš si jednu vytiahnuť!“
„Mami prestaň, naháňaš mi strach!“
Matka uvoľní stisk a pokojným hlasom povie, „rovnaký balíček kariet som objavila, keď zomrel starý otec. Ich úlohou je pomôcť vyrovnať sa so stratou blízkej osoby.“
Sklopím zrak a ťažko vydýchnem. „Vieš, ako bláznivo to znie?“
„Áno, ale musíš mi veriť. Hra je desivá ale mne pred rokmi pomohla. Zdá sa, že tentokrát to potrebuješ ty. Viem, že si mala starú mamu veľmi rada, preto ma trápi, že si za ňou nevyronila ani jednu slzu.“
Začínam mať obavy, že predaj domu a celodenné balenie spomienok do kartónových krabíc sa podpísalo na matkinom zdravom úsudku. Inak si jej zvláštne správanie neviem vysvetliť. Ak skutočne prežíva traumu, bude lepšie ak urobím, čo si želá.
Najskôr karty zamiešam, potom bez väčšieho rozmýšľania vytiahnem jednu z nich. Sýte farby na lesklom papieri vyzerajú, akoby bola vytlačená iba nedávno. Uprostred karty sa vyníma drak s vyplazeným jazykom, vznášajúci sa nad ostrými vrcholmi pohorí.
„Je tam hádanka,“ matka ukáže na malý text na spodnej strane karty. „Dokážeš to prečítať?“ Písmenká sú také malé, že sa mi to podarí len horko-ťažko.
„Ten, čo letí, škľabí sa. Ten, čo sa skrýva, skántri ťa,“ prečítam pomaly.
Matka sa zamyslí a naznačí, aby som hádanku zopakovala. Po chvíli ju už poznám naspamäť. Na jazyku cítim ťažobu každého slova. Pozriem sa na kartu s drakom letiacim nad horami. Zdá sa, akoby aj on sledoval mňa.
„Draci sú dvaja,“ usúdim. „Ten na karte sa mi posmieva, vidíš ako sa škľabí? Musíme nájsť druhého, ktorý sa niekde skrýva.“
„Pravdepodobne to bude hračka alebo soška,“ rozmýšľa nahlas matka.
Rozbehnem sa k mohutnej polici s knihami. Stará mama veľa čítala. Milovala romantické príbehy, a vďaka vnúčatám bola jej zbierka kníh obohatená o desiatky rozprávkových kníh.
„Čo hľadáš?“ spýta sa matka.
„Knihu Hobita od Tolkiena. Je v nej nádherná kresba draka, ktorý sa skrýva pod horou.“
„Pamätám si, že mala červený obal so zlatou oriezkou,“ upresním. „Okrem draka sú v nej aj ilustrácie Bilba a trpaslíkov.“ Zo spodnej poličky na mňa zasvieti slabé svetielko. Obálka knihy síce vybledla, no jej zlaté okraje sa naďalej ligocú akoby boli čerstvo natreté zlatom.
Otvorím knihu a začnem listovať. „Je ešte krajšia ako v mojich spomienkach,“ poviem a pohladím stranu s obrázkom hrozivého Smauga, ležiaceho na kope zlatých mincí a drahokamov.
„Musíme tú stranu zničiť,“ rozkáže matka.
„Dobre,“ poviem a chystám sa papier roztrhnúť.
„To nebude stačiť, musíme ju spáliť.“
Matka vybehne z obývačky do kuchyne. „Hra sa viaže na spomienky. To, že si si vytiahla kartu draka nebola náhoda.“
„Mami stačilo! Už ma táto hra nebaví. Viem, že si toho mala za posledné týždne veľa a je mi ľúto, že som ti nebola väčšou oporou, ale pochop, že čo hovoríš je absurdné.“
„Teraz to nesmieš vzdať, Júlia! Porozmýšľaj, ako môže kniha súvisieť so starou mamou?“
„Ty s tým nedáš pokoj, však?“ poviem zúfalo. Nakoniec sa podvolím. „Stará mama mi z knihy čítala pred spaním. Celý deň som sa tešila na to, ako ma večer po uši zabalí do periny a prečíta mi rozprávku. Vždy, keď sa v príbehu objavila nová postava, zmenila tón hlasu. Bola tou najlepšou rozprávačkou na svete. Keď mi po prvýkrát čítala Hobita, bola som z príbehu taká nadšená, že som ju prosila, aby z knihy čítala aj cez deň. Vždy ma ale nemilosrdne nechala počkať do večera. Jedného dňa sa mi ju však podarilo presvedčiť. Práve piekla moje obľúbené kapustníky, keď som za ňou prišla s prosbou, aby mi prečítala aspoň jednu kapitolu. Bola som taká otravná, až nakoniec súhlasila. Kapitola bola dlhá a pri čítaní sme zabudli na čas, až pokým sme neucítili smrad. Keď stará mama otvorila rúru boli všetky buchty zhorené.“
Matka dlhšie nečakala. Zapla rúru a hodila do nej vytrhnutú stránku z knihy s obrázkom draka.
„Zázrak, že rúra ešte funguje,“ utrúsim.
„Teraz sa modlime, aby sa rýchlo zohriala,“ povie matka a spojí dlane.
„Odrazu pocítim ostrú bolesť v hrdle, akoby som práve prehltla žeravý uhlík. Začnem kašľať a pri každom výdychu sa mi z úst vykradnú obláčiky dymu. Zhlboka sa nadýchnem a silno odkašlem. Z úst mi namiesto dymu vychŕli oheň. Zmocní sa ma panika, na jazyku cítim horkú chuť popola a začnem sa dusiť.
Matka sa rozbehne k umývadlu. Do pohára však nespadne ani jedna kvapka, voda je v dome odstavená už niekoľko týždňov.
Držím sa za hrdlo a márne lapám po dychu. Namiesto slín prehĺtam kusy popola a oči ma štípu od kúdolov dymu. Matka ma chytí za ruku a aj keď ju môj dotyk páli, jej stisk neslabne. „Vydrž, už iba chvíľočku. Papier už takmer celý zhorel,“ utešuje ma.
Ja ju ale nepočujem. Jediné, čo vnímam je láva potláčaných emócií. Myslím na starú mamu. Jej milý úsmev, teplé objatie, nádherný hlas a láskavé oči. Studené pramene sĺz mi začnú stekať po horúcich lícach. Chuť popola v ústach vystrieda soľ. Vodopády bolesti uhasia moje žeravé hrdlo. Vypľujem popol a zhlboka sa nadýchnem.
Z papiera v rúre zostal iba čierny prach. Pozriem sa do prázdnej dlane.
Hra sa skončila.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.