 |
Gregor klepal nohou, škrabal si sivú bradu a zvažoval, že toho psa zabije. Hociktorú dennú alebo nočnú hodinu bol nútený počúvať zavíjanie. Prichádzalo to z vedľajšieho bytu. Akoby nestačili tri vrieskajúce decká. Fakt si museli dotrepať ešte toho besného psa? Nešlo mu do hlavy, prečo niektorý zo strelených obyvateľov tejto bytovky tú beštiu doteraz nezlikvidoval. Gregor potreboval vypadnúť. Ukľudniť sa.
Mal už osvedčený spôsob, ako poraziť stres – opekačku v prírode. To mu vždy pomohlo. Vnútorný pokoj mu potom vydržal aj niekoľko dní. Lenže od poslednej už prešli tri týždne a ďalšia sa zatiaľ nerysovala. Neprestajne pršalo.
Navyše opekačka už nebola nevinnou zábavkou ako kedysi. Súčasným problémom boli najmä požiare, preto Úrad zmierňovania dopadov globálneho otepľovania neustále sprísňoval pravidlá. Každý, kto dnes chcel opekať, musel vlastniť špeciálne povolenie podmiené zvládnutím psychotestov. Na dodržiavanie pravidiel dohliadali protipožiarni policajti (PP) a o ich zásahoch kolovali odstrašujúce príbehy. Nemilosrdné tresty za nedovolené opekanie neboli ničím výnimočným.
Gregor z princípu chodil opekať ilegálne – mimo vyhradených ohnísk a bez povinného hasiaceho prístroja. Tomuto koníčku sa venoval sám, pretože nikto z jeho kamarátov nemal pochopenie pre jeho vášeň, ani potrebnú odvahu.
Protizákonná opekačka vyžadovala isté opatrenia. Vždy sa poctivo pripravoval – študoval mapy a brúsil nôž… Predstavoval si, že takto sa asi cíti sériový vrah pred záťahom. Zvyčajne si vytipoval hlboký les ďaleko od ľudských obydlí. Najlepšie boli lokality s vysokými stromami, ktoré efektívnejšie rozptyľovali dym. Vlastnil aj dymové reduktéry, objednané z temných zákutí internetu, ale tie pomáhali len čiastočne, a k tomu hrozne bzučali.
Schmatol dáždnik a vybral sa na niekoľkokilometrovú prechádzku do lekárne. Dúfal, že mu tam niekto, ideálne sexi farmaceutka, poradí niečo na upokojenie. Mohol by použiť aj automatizované výdajne, alebo rýchle a bezpečné doručenie dronom, lenže Gregor také veci neuznával.
Prechádzal cez cestu a predstavoval si, ako tie lietajúce vrčiace otravy zostreľuje brokovnicou, keď vedľa neho prudko zabrzdilo auto. „Ty debi…,“ zarazil sa, lebo zistil, že je to autonómne vozidlo, ktoré práve nikoho nevezie. „Bedňa elektrická…,“ tresol rukou po kapote a podráždený kráčal ďalej.
Konečne dorazil do lekárne. Sterilné ticho narúšal iba tichý zvuk všadeprítomnej vzduchotechniky. Gregor tento zvuk vnímal v každej budove. Nenávidel ho. Chcel ticho. Ticho lieči – vravelo sa v starých dobrých časoch.
Mladý lekárnik s veľkým falošným úsmevom trval na svojom. Vraj bez receptu nemôže vydať nič skutočne účinné. Ponúkal bylinné alternatívy a nevyžiadané rady o zdravom životnom štýle.
„A neskúšali ste biely šum?“ nevzdával sa mladík, „viete to je také jemné šušťanie alebo bzučanie. Ľuďom to pomáha napríklad, keď nemôžu zaspať. Máme reproduktory špecializované na tento účel.“
Gregor stisol zuby, potlačil zlosť, rezignovane mávol rukou, otočil sa a chcel odísť.
„Pane, počkajte prosím,“ zastavil ho mladík, „ešte vám niečo ukážem. Nedávno sme to uviedli do prevádzky,“ ukázal kamsi dozadu.
Gregor sa obzrel. Stálo tam zariadenie, pripomínajúce herný automat, v bielom prevedení.
„Tu si položíte ruky a budete pozerať sem. Prístroj vás zanalyzuje. Bezbolestne odoberie vzorku krvi a odmeria rôzne charakteristiky. A na záver vám to ukáže odporúčania na homeopatické prípravky, ktoré by vám teoreticky mali pomôcť,“ dokončil lekárnik. „Prepáčte, musím sa teraz venovať ďalším zákazníkom.“
Gregor ho už nevnímal. Cítil ako mu stúpa tlak, končatiny ho svrbeli a tvár horela. Nervózne sa obzeral. Náhle schmatol ťažkú fľašu s luxusným bylinkovým prípravkom a celou silou ňou tresol o stroj. Hlboká prasklina, ktorá sa objavila krížom cez display mu priniesla aspoň trochu uspokojenia. Vtedy precitol a dal sa na útek.
Po chvíli už nevládal bežať a prepol na rýchlu chôdzu. Nechal sa unášať myšlienkami. Myslel na oheň. Ako parádne by mohol horieť, obzvlášť, ak by si pomohol nejakým prípravkom. Taký tekutý podpaľovač… To je ono! To si mal zohnať namiesto práškov na ukľudnenie. Plameň by krásne oblizoval polená a uspokojivo by pritom praskal. Vnútorný autopilot ho zatiaľ spoľahlivo navigoval domov.
Medzičasom sa oblaky začali trhať a dážď po nekonečnom období ustal. Bol už takmer pri vchodových dverách, keď si v lúči slnka všimol dve špekáčiky pohodené pod jedným stromčekom. „Také mrhanie“, zadudral, no vzápätí si pomyslel, že je to znamenie. Vzal ich a rýchlo vybehol do bytu. Za sprievodu psieho zavíjania pozbieral potrebné veci. Na prehnanú opatrnosť dnes nebol čas. Vedel o malom lesíku, neďaleko rieky. Dúfal, že ho dostatočne ukryje.
Dorazil na miesto, rozložil oheň, a potom svoju vernú opekaciu stoličku. Do pohára si nalial whisky určenú na tieto príležitosti. Bol už natoľko zručný, že zahrotenie palice a príprava špekáčikov mu trvala iba niekoľko sekúnd. Napichol obe naraz a opekal. Pomaly. Dlho. Tak, ako je to správne. Spomínal na časy, keď bol ešte mladý a neskúsený, vtedy mu špekáčiky zvykli spadnúť do ohňa. Kamaráti sa zakaždým váľali od smiechu.
Začul praskanie vetiev. Niečo sa predieralo pomedzi konáre. Zrazu pred ním stáli dvaja pépečkári. Svetlo ohňa dodávalo dramatický výraz ich bravčovým telám. Naproti ním on, rozvalený na stoličke, v jednej ruke whisky, v druhej palica.
„Máte na to povolenie?“ opýtal sa jeden z príslušníkov, podvedome hladkajúc obušok.
Na tvári druhého z dvojice sa zaleskol úsmev a urobil krok vpred.
„Chlapi neblbnite. Ako by tu mohol vzniknúť požiar? Po toľkom daždi…“
Obaja mlčali. Gregor usúdil, že sa chystajú odpovedať neverbálne.
„Dobre. Vzdávam sa!“ povedal. „Vidím, že z tohto sa už asi nevykrútim. Ehm… Rád by som teda predniesol posledné želanie. Viete, už roky som neopekal s kamarátmi, stále iba sám. Chcel by som ešte raz zažiť ten pocit…“
„Drž hubu a navaľ špekačky!“ surovo ho prerušil veľký pépečkar. Jednej sa chopil sám, druhú podal kolegovi. Priebehom okamihu ich obaja morbídnym spôsobom zožrali.
Menšieho príslušníka premohla náhla nevoľnosť a utekal zvracať k rieke. Po chvíli v bezvedomí spadol do vody. Druhý z nich nestihol na situáciu nijako zareagovať, lebo sa začal dusiť. S penou okolo úst splašene poskakoval, až mu oheň zachvátil nohavice.
Zaujímavé, pomyslel si Gregor, jeden by si povedal, že uniformy protipožiarnej polície budú nejakým spôsobom protipožiarne.
To už bol chlapík na zemi a pokúšal sa sám seba uhasiť. Podarilo sa mu to, ale neprestával so sebou nadhadzovať. Nakoniec sa udusil.
„Hm, už ani tá opekačka s kamarátmi nie je čo bývalo,“ skonštatoval Gregor, naaranžoval opekaciu palicu mŕtvemu príslušníkovi do ruky a odkráčal.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.