 |
Starý Menandros sedel na schodoch slávnej alexandrijskej knižnice a slopal. Bol zhruba v polovici svojho džbánu vína, keď ho vyrušil nečakaný zvuk. Mohutné dvere knižnice sa otvorili a hlavou napred z nich vyletel mladý muž. Chvíľu plachtil, potom dopadol na mramor.
„No počkaj,“ zakričal, keď sa zbieral na nohy a oprašoval si tuniku, „toto sa dozvie môj foter!“
„Pokojne to povedz, komu chceš.“ Z dverí sa vynoril mohutný bradatý muž v rúchu učenca a prekrížil si ruky. Mohutné svaly prezrádzali, že netrávi všetok čas v knižnici. „A povedz aj to, že si zababral zvitok tuniakom.“
„Bol som hladný!“ bránil sa mladík. „Strávil som vnútri pol dňa, chcel som sa len najesť!“
„V budúcnosti už tento problém nebudeš mať. Si vykázaný.“
Mladík sa zháčil.
„Ak by som sľúbil, že zajtra dám veľký pozor…“
„Nie,“ zamietol to muž a vykročil späť do útrob obrovskej knižnice.
„Doriti s tebou!“ rozkričal sa mladík. „Ako vôbec nerd ako ty prišiel k takým svalom? Sypeš?“
„Kalokagathíā, ty ignorant.“
Zabuchol dvere.
Mladý muž za ním zakričal ešte niekoľko sprostých slov, potom ho to ale prestalo baviť a sadol si na schody.
„Ťažký deň?“
Obrátil hlavu. Chvíľu mu trvalo, kým našiel Menandra, ktorý v otrhanom oblečení sedel v tieni zdobeného stĺpu. Starcovi neušiel mladíkov pohľad na džbán aj prázdnu misku na žobranie, ani ako pokrčil nos. Nedal sa však odradiť.
„S Theronom sa radšej nezahrávaj. Nesvedčí to zdraviu.“
Mladík spozornel.
„Ty ho poznáš?“
„Prirodzene. Kedysi som v knižnici pracoval. Bol som pisár.“
„Prečo už nie si?“
Starec si odpil vína.
„Začali sa mi triasť ruky. Vraj sa moje písmo už nedá prečítať.“
„To ťa vyhodili rovno na ulicu?“
„Isteže nie! Dostal som štedrú odmenu za roky služby.“
„Tak prečo teraz žobreš? Kde sú tvoje peniaze?“
Menandros zúrivo zatriasol džbánom. „Čo myslíš, prečo sa mi začali triasť ruky?“
Mladík sa trpko zasmial.
„Takže som sa vrátil v čase do alexandrijskej knižnice, ale nechal som sa vyhodiť a skončil na schodoch s alkoholickým bezdomovcom.“
Starec si ho pozorne prezrel. Bežné oblečenie, ale neznámy prízvuk. Na ruke mal náramok, aký Menandros nikdy nevidel.
„Si zvláštny človek. Ale ak sa chceš dostať dovnútra, viem ti pomôcť. Za odmenu, tento džbán sa sám nenaplní.“
„Môžem ti veriť?“
„Nie. Ani ja tebe, najskôr si blázon. Ale ty chceš dnu a ja chcem víno.“
Mladík chvíľu rozmýšľal, a potom nastavil pravicu.
Starec mu neochotne podal ruku. Bola mastná.
„Ja som Menandros. A ty, podivný mladý muž?“
„Jano.“
Menandros sa zachmúril. „Ianos? Čudné meno. Ako ty. Povedz mi ale, kto si a prečo si tu. Pravdu! Keď mám vypité, spoznám každú lož. A ja…“ priblížil sa k nemu tak, že sa takmer dotkli nosmi, „mám vždy vypité!“
Jeho dych prezrádzal, že neklame.
„Okej,“ pridusene súhlasil Jano a snažil sa dostať do pľúc aspoň trochu čerstvého vzduchu. Chvíľu váhal, ale potom si povedal, že mu môže povedať čokoľvek. Kto by veril tomuto bláznivému pijanovi?
„Takže, v skratke, prichádzam z budúcnosti. Môj otec je veľmi bohatý a veľmi dôležitý vedec, vieš? A všetci to vedia a všetci sa mi kvôli tomu pchajú do riti. Čo mi nevadí. Problém je, že ja mám záujem o jedno dievča a akurát na ňu prachy dojem nerobia. Povedala mi, že nebude ani rozmýšľať nad tým, že by so mnou šla na rande, kým pre ňu nespravím niečo z vlastnej hlavy. Bez tatkových prachov. Tak som tu. Aby som spravil veľké romantické gesto, chápeš. V najslávnejšej knižnici na svete nájdem recept na najlepšie jedlo v dejinách a pripravím ho pre ňu. Technicky som musel použiť tatkov stroj času, ale to je menšia časť roboty. Takže preto sa musím dostať dnu.“
Menandros chvíľu mlčal. Zhlboka sa napil. Až potom prehovoril.
„Si chorý človek a bohovia ťa prekliali, Ianos. Potrebuješ pomoc. Ale dohodli sme sa. Daj mi peniaze a ja ťa dostanem dovnútra.“
Jano si začal prehrabávať vrecká na podivnom oblečení schovanom pod tunikou. Vyťahoval rôzne obrázky, ale na Menandra to nerobilo dojem.
„Nie som až taký opitý, aby som vzal kus pergamenu namiesto striebra, chlapče.“
Nakoniec si Jano stiahol zlatý prsteň, ktorý dostal od tatka na šestnáste narodeniny, a podal ho Menandrovi. Starec sa usmial a vzal si ho.
„Teraz sa dohodneme. Tak poď.“ Namáhavo vstal a tackavým krokom vykročil k bráne. Zrazu zastal.
„A ako nájdeš, čo hľadáš? Vyznáš sa vnútri? Vieš vôbec čítať?“
„Jasné. Mám univerzálny prekladač,“ poklepal po náramku. „A okrem toho, študujem filozofiu,“ vypol Jano hruď.
„Pche. Väčšina mladých filozofov aj tak nakoniec na ulici predáva souvlaki.“
Pokračoval však v ceste. Tesne pred veľkou bránou vystrčil kostnatý prst.
„Skry sa tam do tieňa za karyatídu. Hej, to je tá socha. Ja zabavím Therona a ty sa prešmykneš. A potom je to už na tebe, ja budem mať inú robotu.“
Jano sa skryl a Menandros zabúchal na bránu.
„Theron, vylez von, potrebujem s tebou hovoriť!“
Netrvalo dlho a brána sa skutočne otvorila.
„Čo zase chceš, Menandros? Nedám ti na pijatiku.“
Menandros cúvol a zatváril sa ublížene.
„Veď ani nechcem!“ zvolal a rozhodil rukami. Z džbánu vyšpľachlo niekoľko kvapiek vína. Potom stíšil hlas do niečoho, čo považoval za konšpiračný šepot.
„Rozmýšľal som, Theron. Ak by som prestal piť a netriasli by sa mi ruky, vzali by ste ma späť?“
„Nie,“ skonštatoval Theron a začal sa otáčať.
Menandros k nemu priskočil a chytil ho za ruku. Jano zmizol vnútri knižnice.
„A ak by som do práce chodil stále iba tak opitý, aby som písal rovno? V malom množstve je víno blahodarné, vyskúšaj!“ A strčil mu džbán pod nos.
Theron skrivil ústa a vytrhol sa mu.
„Tebe už niet pomoci, starec. Škoda.“
Venoval mu ľútostivý pohľad a vrátil sa dovnútra.
Menandros do seba obrátil posledné kvapky a odhodil džbán za seba.
„Čo som to… áno, kúpiť si víno!“
A odkráčal do mesta.
Menandros sedel na schodoch a slopal z väčšieho džbánu. Dvere sa otvorili a druhýkrát za deň z nich vyletel Jano.
„A už sa nevracaj, lebo na teba pošlem psy!“
Jano sa pomaly pozviechal. Tentokrát v ňom v ňom nebol žiaden vzdor. Len si sadol na schody a zvesil tvár do dlaní.
„Našiel ťa príliš rýchlo, čo? Ty filozof.“
Jano pozrel na Menandra ako šteňa, ktorému vezmete večeru.
„Ale nie. Prehľadal som všetky recepty, ale žiadny na čokoládovú tortu som nenašiel! Nikdy ma nebude ľúbiť!“
„Ianos, stále ti nerozumiem ani slovo. Ale nerozrev sa tu, príď si po múdrosť starého váženého človeka. Musí to byť ten recept a žiadny iný?“
„Musí to byť najlepšie jedlo v dejinách! Iba tak jej dokážem svoju lásku!“
„Vidím, že o ženách nič nevieš, ale nevadí. Poviem ti, ako robí moja stará souvlaki, a ak ju toto nepresvedčí, že to myslíš vážne, tak už nič. A zíde sa ti to aj do budúceho profesného života, hehe. Máš papyrus? Tak si píš! Vezmeš jahňacie a nakrájaš ho na malé kúsky, ale dosť veľké, aby sa dali napichnúť na ražeň. Hej, to je taká tá veľká ihla. Hlavne si pri tom neublíž. Potom…“
Jano si recept starostlivo zapísal aj s pokynmi. Vďačne sa na starca usmial.
„Evcharistó! Toto by mohlo fungovať!“
„Určite bude,“ potvrdil Menandros. „Ak mäso nepripáliš, vyjde to.“
Jano mu kývol, zašiel pár krokov medzi stĺpy, kde ho nebolo vidieť z ulice ani z knižnice, a chvíľu ťukal do náramku. Zablyslo sa a Jano zmizol.
Menandros sa zamyslene pozrel na džbán pred sebou.
„Možno by som naozaj mal prestať piť.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.