Ohnivé pero - jeseň 2022: Podivný príbeh Samuela Dživu

ohnive pero

Dňa 20.3.2001 vyšli známe noviny The New York Times s kurzívou vysádzaným titulkom „Kde je Samuel Dživa?,“ ktorý sa nachádzal hneď na prvej strane ranného vydania. Pod titulkom pokračoval text nasledujúceho znenia: „ Je všeobecne známou skutočnosťou, že pred niekoľkými dňami došlo k záhadnému zmiznutiu psychiatrického pacienta Sameula Dživu, a to akurát v čase keď bol na terapeutickej prechádzke v záhrade svojich rodičov. Spoločnosť mu robil jeho ošetrujúci lekár doktor Merich, ktorý však zmiznutie svojho pacienta nevedel nijako vysvetliť. Nedávno sa redaktorovi našich novín podarilo získať časť denníka pána Samuela Dživu, ktorý tu uverejňujeme v pôvodnom znení.

Viem, že samotná skutočnosť, že som v súčasnej dobe pacientom psychiatrickej kliniky môže a určite aj vyvolá pochopiteľné pochybnosti o autentickosti mojich zážitkov. Napriek tomu sa ich pokúsim čo najvernejšie opísať. Robím tak na želanie môjho psychiatra doktora Mericha, ktorý si od ich spísania sľubuje nemalý terapeutický efekt. Ale priznávam, že to robím aj sám pre seba. Veď tak, ako sa topiaci človek vďačne chytá akýchkoľvek zbytkov potápajúcej sa lode, tak aj mňa udržuje pri posledných zvyškoch zdravého rozumu už len spomienka na lepšie časy. Vôbec nepochybujem, že som napriek mladému veku zažil viac ako doktor Merich či ktorýkoľvek z ľudí čo ma tak nerozumne označili za duševne chorého.

Volám sa Samuel Dživa a podľa rodného listu mám šestnásť rokov. A ako správne povedal môj psychiater, bol som už od útleho veku zvláštne dieťa. Slabý, neduživý a často chorý stal som sa predmetom prílišnej ochrany mojich rodičov. Spomínam si, že som nemohol chodiť ani na ihrisko, lebo sa rodičia báli, že ochoriem alebo sa o niečo poraním. Žiaľ, toto ich nepochybne dobre mienené úsilie spôsobilo, že som sa nikdy nenaučil rozumieť ľuďom. A tak som bol vždy sužovaný prekliatím bolestivej samoty, ktorá ma neopustila ani v časoch keď som sa už mohol nazývať tínedžerom. Možno preto som už ako malé dieťa začal mať pocit, že do tohto sveta nepatrím, že som tu len akýmsi omylom a môj skutočný domov sa nachádza inde, niekde kde by som vedel zapadnúť medzi ľudí a zažívať veci o ktorých som tajne sníval počas osamelých dní. Nechcem a nebudem opisovať podrobnosti mojich vtedajších predstáv, pretože by som takto utvrdil personál nemocnice o správnosti nimi stanovenej diagnózy. Obmedzím sa len na konštatovanie, že posledné roky som sa cítil ako cudzinec na míle vzdialený od svojej skutočnej vlasti.

Ako ste už iste pochopili, vyrástol zo mňa človek, ktorého ľudia považovali za čudáka a ktorému sa pre istotu zďaleka vyhli. Možno práve preto som si obľúbil večerné prechádzky v záhrade pri dome mojich rodičov, v čase keď všetko odpočívalo a mesiac rozlieval svoje mliečne svetlo po dôverne známom okolí.

Jeden večer, nedávny podľa tunajšieho kalendára som pri obvyklej prechádzke zrazu s údivom zistil, že idem jedným smerom akosi príliš dlho. Zreteľne som si uvedomil, že už dávno som mal byť pri plote a dotýkať sa jeho kamennej fasády. Keď som sa zdesene obzrel za seba, zistil som, že nie som v záhrade mojich rodičov, ale že kráčam nejakou podivnou hmlou akoby tu čas, priestor a príroda uzavreli nejaké nepochopiteľné a hrôzyplné spojenectvo. Mimovoľne mi napadli známe verše z diela E.A.Poa: „ A tak som hľadel do tmy tmúcej, zúfalý a nemohúci.“ V zapätí ma však prekvapila skutočnosť, že som sa prestal báť a pokračoval ďalej akoby v predtuche niečoho dôverne známeho. Možno preto ma nijako neudivilo keď sa hmla rozpustila a ja som sa ocitol v nádhernej, slnkom zaliatej krajine. Ihneď som pochopil, že ide o údolie Oman ktoré som tak dôverne poznal zo svojich najkrajších nočných snov. „Vitaj, vitaj,“ zdravili ma mysliace rastliny tvinki ako keby som bol preč len niekoľko hodín. A keď mi po malej chvíľke vyšli v ústrety akýsi dvaja ľudia považujúci sa za mojich rodičov, s radosťou som uveril, že môj doterajší život bol len zlý sen z ktorého som sa akurát prebudil.

Nechcem a nemôžem podrobme opisovať svoje zážitky v krajine Oman pretože pozemský jazyk neobsahuje pojmy, ktoré by aspoň približne opísali jej nádheru. Jedlá, ktoré som jedol, tekutiny akými som tíšil svoj smäd, ba aj vône meniace sa podľa aktuálnej časti dňa, to všetko bolo príliš vzdialené pozemskej skutočnosti. A tak prezradím len podstatu mojej obvyklej práce, ktorú som tam vykonával a ktorá spočívala v miešaní rôznych farieb slnečného spektra, aby z nich vznikla substancia umožňujúca spiacim ľuďom a rastlinám prežívať nádherné a stimulujúce sny. Po čase ktorého dĺžku neviem odhadnúť, mi náš vodca, vysoký muž menom Hermin pridelil manželku. A aké bolo naše nadšenie keď sme zistili, že sme spolu počali nimita, bytosť schopnú žiť v dvoch rovinách reality súčasne. Vedel som, že keď náš syn dospeje bude veľkým vládcom a prorokom tohto národa práve tak ako mnoho nimitov pred ním.

A keď už moje šťastie ani nemohlo byť väčšie, vybral som sa tak ako mnohokrát predtým na prechádzku po sviežich lúkach krajiny Omar a to akurát v dobe keď splň mesiaca rozlieval svoj jasný svit a hviezdy dotvárali pokojnú atmosféru onoho večera. Po krátkom čase som si uvedomil, že prežívam už niekedy poznaný pocit neskutočna v akomsi tajomnom medzisvete zahalenom chuchvalcami lepkavej hmly. A po chvíľke som sa znova ocitol vedľa pôvodného rodičovského domu, pri bielom kamennom plote porastenom zeleným brečtanom a mesiac ako veľké oko všetko zalieval svojim strieborným svetlom. Teraz mi však vyšli v ústrety moji pôvodný rodičia, ľudia s ktorými som žil v časoch na ktoré som už dávno a dobrovoľne zabudol. Dodnes nechápem, že za takú dobu nezostarli ani o jediný deň. A verte, že som sa im snažil mnohokrát vysvetliť, že sem nepatrím, že žijem v krajine Oman rozprestierajúcej sa medzi riekami Twista a Onnila. A že som otcom nimita, môjho potomka, ktorý sa jedného dňa ujme vlády nad ľudom onej starobylej krajiny. Oni ma však umiestili do tejto liečebne kde ma denne nútia jesť odporné lieky. A ja stále presviedčam doktora Mericha, aby mi dovolil ísť do rodičovskej záhrady keď bude pokojný večer a mesiac v splne zas všetko zaleje svojim strieborným svetlom. Dokonca pred ním kľačím akoby bol jedným z bohov tohto sveta. Lenže on je akiste démon a len preto mi tvrdí, že to zo mňa hovorí choroba, že neexistuje krajina Oman, že som nikdy neopustil rodičovský dom a že pobyt v záhrade rodičov by nič nevyriešil. A mne vždy keď si vypočujem jeho odmietnutie vytrysknú spod privretých viečok dva potôčiky slaných a horúcich sĺz.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

17. októbra
Martin Pokojný