Ohnivé pero - jeseň 2022: Na kus rečí

ohnive pero

Všetko sa odohralo na malej terase mojej obľúbenej kaviarne, v jednej zo zabudnutých uličiek v centre mesta. Bolo príjemné letné popoludnie, užíval som si chvíľky samoty počas voľna a tešil sa na zajtrajší výlet s rodinou. Popritom som čítal noviny a usrkával už z druhej šálky espressa.

„Prepáčte, môžem si prisadnúť?“ ozval sa odrazu tichý hlas spoza môjho chrbta.

Obzrel som sa. Stál tam starý muž s hustou bradou, okolo sedemdesiatky, rukou ukazoval na prázdnu stoličku pri mojom stole. Terasa mala len pár metrov štvorcových, no i tak tu boli ďalšie dva neobsadené stoly. Nie je tu dosť miesta? bola prvá myšlienka, ktorá mi naskočila. Súkromie mi vyhovovalo, no zároveň som mal dobrú náladu, a navyše som nechcel tomu mužovi klamať, že čakám spoločnosť.

„Áno… môžete,“ vypadlo zo mňa.

Odvďačil sa mi úsmevom a prisadol si. „Ďakujem,“ zahlásil stručne.

Kŕčovito som mu úsmev opätoval. On to možno vnímal ako úškľabok. Nemal som dôvod ďalej rozvíjať konverzáciu a očami som skĺzol k novinám: výborne, ďalšia krajina sa rúti do bankrotu.

„Čo píšu?“ vyzvedal. Evidentne mal chuť debatovať. Prišlo mi ho aj trocha ľúto. Chudák, možno sa nemá s kým porozprávať. V podstate mal šťastie, že ma zastihol v dobrej nálade.

„Viete ako, média, samé zlé správy.“

Starec pokrčil plecami a vyčaril spokojný úsmev. „Čo si vyberieme, to čítame, nie?“

„To áno,“ prisvedčil som sucho. Mal chuť filozofovať, také ja naozaj nemusím. Samozrejme, že si nevyberiem to, čo nechcem čítať.

Uprene sa na mňa zahľadel. Pozeral som naňho a nemohol som si pomôcť: niečo ma na ňom upútalo. Obaja sme teraz mlčali a ja som sústredene premýšľal, čo je na ňom také zaujímavé. Okrem dlhej jazvy na čele.

„Asi tu robia dobrú kávu,“ skonštatoval zrazu a popritom hodil pohľadom na šálku.

„Áno. Moja obľúbená značka. Dáte si?“

„Nie, ale dakedy som vypil aj päť-šesť šálok denne,“ priznal starec.

„U mňa je to tiež tak nejako.“ Asi bude fajn, napadlo mi. Spriaznená kofeínová duša, aj keď už exkávičkár. Stále som ho však skúmal a nevedel som prísť na to, čo je na ňom zvláštne. Starý pánko so šedivou bradou a ešte šedivšími vlasmi. Bol veľmi milý, s úsmevom na tvári, ktorý navyše nebol vôbec silený. Pôsobil uvoľnene, akoby už mal to najhoršie za sebou a tešil sa na jeseň svojho života.

„Je príjemné si takto nachvíľku posedieť,“ prešiel na inú tému, „oddýchnuť si a poriadne sa zamyslieť, nie? Máme krásne počasie, to si pýta vziať si dovolenku.“

Nemýlil sa, premýšľal som – o ňom. Mozgové závity mi pracovali na plné obrátky. Bez slova na mňa pozeral, zjavne čakal na moju reakciu. „No, vonku je fajn. Vlastne ja už mám dovolenku odvčera, takže ju aj plne využívam.“

„To je dobré, tak to má byť.“

„A čo vy, chodíte sem často? Myslím do tejto kaviarne.“ Nedalo mi neopýtať sa. Mal som nutkanie dozvedieť sa o tomto čudnom mužovi viac.

„Ako sa to vezme,“ zareagoval pohotovo, „aj áno, aj nie.“

„Aha,“ prikývol som. Na jeho odpoveď som lepšiu reakciu vo svojom talóne nenašiel. Akoby vravel z cesty, ale zároveň bol pri zmysloch. Nepripadal mi ani náhodou ako vyšinutý senilný dedko.

„Som rád, že som tu teraz,“ oznámil už bez úsmevu s vážnou tvárou. „Viete, život a plynutie času sú záhadné javy. Naozaj záhadné. Máme pocit, že náš život plynie z bodu A do bodu Z a je koniec. Narodíme sa, žijeme svoj život, niekto tak, iný onak, a nakoniec umrieme. A čas plynie ďalej.“

Na sto percent to bude filozof, preletelo mi hlavou. Možno dokonca bývali profesor-kávičkár a potrebuje po čase poslucháča, aby vyventiloval svoj pretlak vedomostí.

„Všetko je to však komplikovanejšie. Čas… fascinujúco krutá veličina. Neverili by ste. V minulosti ma ani nenapadlo nad takýmito vecami premýšľať. Nezaujímalo ma to. Veď prečo aj.“

Zostal som ako obarený. Nie z jeho prednášky, ale z neho samotného. Konečne som prišiel na to, čo je na ňom zvláštne. Tá mimika, reč tela, intonácia. A tie oči… to hádam nemôže byť pravda. Že som si to nevšimol skôr.

„Ale všetko sa zmenilo,“ pokračoval starý muž, „po tej udalosti. Také niečo vám zmení život od základov.“

Po tele mi behali zimomriavky. Nevedel som, čo si o tom celom myslieť. „Čo… čo sa stalo?“ spýtal som sa neprítomne.

Starec sklonil hlavu ku stolu. „S manželkou a troma deťmi sme sa vracali domov z chaty. Bolo neskoro večer. Noc predtým sme sa zabávali až do rána a cez deň som toho tiež veľa nenaspal. Manželka ma presviedčala, že to vezme za mňa, ale ja som o tom nechcel ani počuť. Všetci v aute už spali a pamätám si, že aj na mňa začala doliehať únava. Zmocňovala sa ma čoraz viac a viac. Očné viečka sa mi sťahovali; vedel som, že to musím niekde odstaviť. Čakal som na najbližšie odpočívadlo, ale… zaspal som.“

Nezmohol som sa ani na slovo, len som naňho civel.

„Narazili sme do ďalšieho vozidla, ktoré skončilo v priekope. Vyzeralo ako… harmonika. Boli tam dvaja mŕtvi – mladý pár. Naše auto sa po niekoľkých premetoch prevrátilo na strechu – štyria mŕtvi.“

Bolo až neuveriteľné, s akou vyrovnanosťou o tejto tragédii hovoril. V hlave mi vírili myšlienky jedna cez druhú a zalial ma studený pot. Mozog sa snažil zostaviť obraz toho, čo sa práve odohráva. Mal som už tušenie, ale nechcelo sa mi tomu veriť.

„Zabil som svoju rodinu,“ zahlásil starec. „Lekári tvrdili, že som prežil akoby zázrakom. Ale ja na zázraky neverím. Vieš, prečo som prežil?“

„Prečo?“

„Aby som ti to povedal,“ poznamenal a opäť vyčaril svoj úsmev.

„Kto si? A… ako sa voláš?“

Ľavú ruku položil dlaňou na stôl a ja som mal možnosť si zblízka obhliadnuť jeho prstenník s jedinečne gravírovanou obrúčkou. Presne taká, akú mám ja a moja nežná polovička.

Náhle sa zodvihol od stola a ticho predniesol: „Vieš, kto som. Nejazdi tam, už sa to nesmie opakovať!“

To boli jeho posledné slová. Krívajúc sa vzdialil z terasy a vybral sa ošarpanou uličkou. Bol som v tranze a srdce mi bilo ako besné. Ohromene som hľadel na vzďaľujúcu sa postavu starého muža, ktorý toho dňa zmenil všetko. Úplne všetko.

Výlet som ešte v ten deň zrušil. Vyhovoril som sa, že sa necítim dobre, čo bola pravda. Tú chatu sme plánovali dlhšie. Moje tri deti boli nesmierne sklamané a manželka trocha nahnevaná, ale bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

26. septembra
Damián Kaleb