Ohnivé pero - jeseň 2022: Hlasy

ohnive pero

V diaľke sa ozýval spev a hlasný smiech, no pre starého mlynára sa jarmok už skončil. Chrápal zvalený na brehu rieky, cesta zo susednej dediny a celodenná ochutnávka tohtoročnej úrody ho poriadne zmorili. Snívalo sa mu o hlasoch, ktoré sa mu prihovárali. Boli čisté a podmanivé, zneli ako pieseň. Hlasy však postupne mocneli, naliehali, bodali tak mocne, až ho napokon vytrhli z ťažkých driemot.

Rozhliadal sa vôkol seba, bola hlboká noc a on netušil, kde sa tu vzal. Zošuchol sa k rieke, potreboval sa osviežiť, no len čo sa naklonil nad hladinu, ťažká hlava ho prevážila a pleskol do vody. Márne sa snažil pozviechať, hnáty sa mu zamotávali do hustých rias. Zaprel sa rukami, vystrčil hlavu a zhlboka sa nadýchol, no dlane sa mu zabárali do bahnitého dna stále viac a on sa znovu ocitol pod hladinou. Opitý mlynár začal svoj boj s plytkým a pokojným brehom rieky žalostne prehrávať.

„Čo je to?!“ ukázal mladík na zbesilý šplechot.

„To je vodník, chlapci,“ zašeptal najstarší a gestom všetkým naznačil, aby si čupli.

Nejeden z nich zostal vyhúkaný, o vodníkovi sa toho už napočúvali, no vidieť ho naživo bola veľká vzácnosť. Hlavami im preblysli príbehy o šepkajúcich hlasoch utopencov, ktoré po nociach nariekajú a rozprávajú svoj príbeh o tom, ako ich vodník zlákal k vode a utopil.

Riečna obluda sa postavila na nohy a chlapci zhíkli. Rozhadzovala rukami, odletovalo z nej bahno a riasy, ktorými mala ovinuté celé telo. Z jej útrob sa vydral hrozný pazvuk, pripomínajúci dávenie.

Najmladší z výrastkov už videl dosť a vzal nohy na ramená.

Mátoha klesla na štyri a znovu začala dáviť.

„Čo to má znamenať?“

„Premieňa sa. Každý predsa vie, že vodník dokáže meniť podobu,“ odvetil jeden z chlapcov.

„Na čo čakáme, sme štyria!“ pozdvihol morálku najstarší, keď zbadal, že aj ďalších dvoch už svrbia nohy. Bol to od pohľadu ich vodca, galgan na pohľadanie. Volali ho Škvrna, podľa veľkého fialového znamienka, ktoré mu hyzdilo polovicu tváre. „Už koľko ráz ho chceli dostať, no nikdy ho nenašli. A nám sa teraz takto ponúka.“

„Zatopil moju sesternicu, Ivanku,“ zaškrípal zubami jeho kumpán.

„Zatopil mnoho ľudí a zatopí ďalších, keď ho nezastavíme,“ huckal ich Škvrna.

„Aha, vychádza na breh.“

„Teraz, alebo nikdy. Naňho!“

„Za Ivanku!“

„Naňhooo!“ rozbehli sa všetci.

Dvojica veľkých žabích očí na druhom brehu všetko sledovala. Tvrdé údery, urážky a zlobu, mladícku silu a vášeň v tej najdesivejšej podobe. V tých očiach sa okrem mesačného svitu odrážala aj ľútosť. Ľútosť a strach. Nedovoľoval mu sa čo i len pohnúť, nieto ešte zasiahnuť. Ľudskej nevraživosti sa bál zo všetkého najviac, viac než vlastného údelu. A tak tam iba civel, potíšku, s očami na hladine a srdcom až kdesi v krku.

Netrvalo to dlho a bolo po všetkom. Telo sebou naposledy zacukalo a znehybnelo. Všetci boli zadychčaní, akoby zápasili s býkom, no ich obeť sa ledva bránila. Každý sa chcel pričiniť o potrestanie vodníka, každý si chcel udrieť a vybiť zlosť, ktorá v nich tak prudko vzplanula.

Posadali si na breh a bez slova civeli na mŕtvolu. Len čo im hlavy vychladli, všetci do jedného si začali uvedomovať, že telo, ktoré leží v bahne na brehu rieky, nepatrí vodníkovi.

„Čo sme to…“

„Ticho!“ zrúkol Škvrna. Podišiel bližšie k telu, potiahol za šticu a pozrel mu do tváre. S kliatbou na jazyku nechal hlavu mľasknúť späť do bahna.

„Čo budeme robiť?“ zabedákal jeden.

„Odtiahneme ho do prúdu a prenecháme rieke.“ Škvrna vždy prišiel s rýchlym riešením.

„Videl si jeho tvár. Kto to bol?“

„Nie, nehovor nám to,“ zakryl si uši vyplašený chlapec. „Nechcem to vedieť.“

„Má pravdu, nehovor nám to. Ani ja to nechcem vedieť.“

„Tak si zavrite oči a pomôžte mi vytiahnuť ho z toho prekliateho bahna.“

Rozrušení paholci sa neochotne chopili mŕtveho tela, ktoré pred pár chvíľami s iskrou v očiach a nezlomným odhodlaním zniesli z tohto sveta.

„Snáď vám nemusím pripomínať, že to, čo sa tu dnes stalo, zostane len medzi nami.“

Skľúčení kamaráti pritakali. Stáli po pás vo vode a sledovali prúdom unášané telo.

„Skôr či neskôr ho nájdu,“ utrel si mládenec slzu tak, aby to ostatní nevideli.

„Presne tak, nájdu utopené telo. Ďalšiu vodníkovu obeť,“ pousmial sa Škvrna.

Chlapcom to razom došlo a viditeľne sa im uľavilo, na niektorých chmúrnych tvárach sa dokonca zablysol úsmev. Stačilo tak málo a znovu nadobudli pocit trúfalosti.

Na vysokom drevenom móle sedel mladý muž a civel na šerú hladinu rieky. Bol to už druhý večer, čo sa otec neukázal doma a jeho zožierali starosti. Ovanul ho studený vánok a priniesol so sebou akýsi hlas. Chlapcom prešli zimomriavky a vyskočil na nohy.

„Synak,“ ozvalo sa z rákosia, len kúsok od neho.

„Otec?“

„Neubližuj mu.“

„O čom to hovoríš? Počkaj, idem ti pomôcť,“ rozbehol sa dolu k vode.

„Neubližuj mu, sľúb mi to. On to neurobil.“ Mlynárovo telo vyplávalo z rákosia.

„Čo neurobil, o čom to…“ Chlapec vošiel do vody, chytil otca za ruku a pritiahol k sebe. „Čo je s tebou?“ uvedomil si, že sa nehýbe. „Otec, preber sa!“

„Je mi to ľúto,“ ozval sa chrapľavý hlas kúsok od nich. Z vody vyčnievala slizká hlava s vypuklými očami a širokými ústami.

Chlapec sa strhol, cúval k brehu až spadol na zadok.

„Neublížim ti.“

„Choď preč, nechaj nás na pokoji!“ Rýchlo sa postavil na nohy a vytiahol otca na breh. „No tak, preber sa.“

„Nepreberie sa.“

„Pred chvíľou so mnou hovoril.“

„Hovorila s tebou už len jeho duša. To posledné, čo sa z neho dalo zachrániť,“ povedal vodník hlasom, ktorý znel takmer ako jeho otec.

„Tak mu ju vráť!“

„To nejde. Duše sú so mnou naveky,“ vyslovil tak zvučne, akoby to povedal celý zbor.

„Tak prečo to robíš? Prečo berieš ľuďom dušu?“ Zronený chlapec sedel na brehu s mŕtvym otcom v náručí. Hladil jeho studenú tvár a po lícach sa mu kotúľali slzy.

„Beriem si len to, čo mi dáva rieka. Duše sú moja poživeň.“

„Dáva rieka? Utopil sa sám? To mi chceš nahovoriť?!“ zvýšil hlas.

Vodník sa dlho premáhal, než sa odhodlal doniesť mlynárovo telo. Ešte nikdy predtým utopenca nevydal. Urobil to len z ľútosti k mlynárovej rodine, ktorá na rieke žila pokľudný život a nikomu neublížila. A rovnako vedel, že chlapec zostal na tomto svete sám.

„Videl som to. Mysleli si, že som to ja. Zbili ho a utopili. Hlupáci, ktorí si mysleli, že môžu utopiť vodníka.“

„Čo to hovoríš? Kto to urobil?“ Chlapec sa kymácal dopredu-dozadu a stískal nehybné telo, až sa mu nechty zarývali do studenej pokožky.

Vodníkovi sa triasli tučné pery, pred očami mal tvár chlapca s veľkou škrvnou cez pol tváre. Nepoznal jeho meno, ale mladý mlynár ho určite bude vedieť.

„Tak už mi to povedz!“ zrúkla sirota.

Vodník sa utiahol. Do chlapcových očí sa vkrádal hnev. A ľudský hnev ho desil viac, než čokoľvek na tomto svete.

„Hovor, kto to bol?! Prisahám, že ho zabijem!“ vyskočil na nohy.

„Zabiješ?“ zašeptal skormútene.

„Tak mi to už konečne povedz! Hovor, alebo buď prekliaty!“ Žiaľom pomätenému synovi prskali z úst horké sliny.

Vodník zovrel pery a sklopil sklamané vodnaté oči. Svoje konanie si rozmyslel a ľutoval, že sem chodil. Bolo hlúpe a naivné myslieť si, že môže chlapcovi pomôcť. Syn žiadal odplatu za smrť svojho otca a on mu ju musí odoprieť. Stal by sa z neho vrah a netvor, a to nie je jeho údel. To predsa vodníka všetci nenávidia a deti sa ho boja. A tak to musí zostať. Jedným dobrým skutkom sa sotva vykúpi zo svojho prekliatia.

Bez slova sa ponoril, plával proti silným spodným prúdom. V diaľke za sebou nechával tlmené vyhrážky a kliatby. Vracal sa domov. Tam, kde neprebýva nenávisť ani pomsta. Len on a hlasy. Tam, kde je pánom duší. Kde bedlivo stráži a uchováva ich nešťastné osudy.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

24. októbra
Roman Bátovský