Ohnivé pero - jeseň 2022: Dračí vietor

ohnive pero

„Je to krutý zvyk. Krutý a nezmyselný“, opakoval vyslanec a ja som mu skoro uveril. „Ste barbari, to ste sa od kráľovských misionárov nič nenaučili?!“ tak rozprával posol, ktorý žiadal, aby sme sa pridali ku panovníkovmu vojsku a posilnili ho ako stopári a zvedovia v nadchádzajúcej vojne, ktorej sa nedalo vyhnúť, pretože susedná ríša na nás čoraz častejšie dotierala. Takto urážal naše pradávne zvyky. Muži zatínali päste, ale vznešenému človeku, ktorý niesol vladárov znak, si nedovolili ublížiť. Herold bol nedotknuteľný. Bol tabu. Rovnako ako Búrkový drak.

„Nie, na toto sa odmietam pozerať, takáto krvavá obyčaj je prežitok starých temných dôb. Ak tomu nemôžem zabrániť, aspoň vyjadrím svoj postoj tak, že odídem. Nedočkal som sa od vás pochopenia a pomoci, vojna vás zmetie… Nedokážeme vás ochrániť, ak sa nepresídlite… a drak? Nijakého som za celý čas nevidel. Žije len vo vašich predstavách!“ s tými slovami odišiel.

Mal som byť darom. Vzácnym darom, aký sa ponúka len raz za sto rokov. Ani tí najstarší si už nepamätali posledného mladíka, na ktorého ukázal prst Osudu, aby odkráčal do búrky. Tá sa v neustálom kolobehu rodí a umiera na Purpurovej planine, ktorá hraničí s územím, čo obýva môj kmeň. Pamätáme sa iba na zvyk, sľub, ktorého porušenie značí smrť a jeho dodržanie zas prežitie.

„Je to česť, ohromná česť,“ vravel šaman a ja by som mu rád veril. Och, nie, veril som mu, verím mu i teraz, ale takáto pocta znamená záhubu pre moje telo. Tak mi to povedal. Obrazne sa tak vyjadril ku koncu, ktorý ma čaká. Som mladý, ale dokonale poznám všetky naše legendy…

Aiólon, boh blesku a víchric je zahalený v temných a premenlivých šatách uragánu a preháňa sa po planine. Nemá pevnú podobu, je večne premenlivý, vzniká a opäť zaniká. Má jediného sluhu, a tým je ohromný drak, čo so sebou prináša bázeň. Nesie meno Sila, volá sa Moc. Vídame ho lietať na oblohe, keď ju križujú blesky, ktoré vraj vysiela samotným svojím pohľadom. Jeho dych je otrávený nachový mrak. Keď zareve, trhajú sa nebesia. A oheň, aký chrlí, roztaví aj skalu. Jemu má byť obetovaný najkrajší mládenec. Ten sa musí vyznačovať čistotou a nevinnosťou. Aspoň tak označovali moju zasnívanosť a utiahnutosť. Život je daň za ochranu. Tú poskytuje obyvateľom planín, ktorí ho uctievajú. To sme my, to je môj národ. Tá obeta som ja. Jeden človek je primalou cenou za taký zisk. Pre mňa je ale cena priveľká. Och, rúham sa, lenže hovorí zo mňa strach.

Prichádza drak. Cítim to v končekoch prstov; sú nabité predzvesťou búrky. Prehrabnem si vlasy a tie slabo zapraskajú. O chvíľku nato už povievajú a šibú mi oči, ktoré privieram na úzku štrbinu. Aj tak sa však musím obrátiť, vietor silnie a prach je nesený krídlami vetra. Zakrývam si ústa šatkou, no aj tak sa mi drobné čiastočky hliny dostávajú do hrdla. Lapám po dychu, nos v tom víchre nedokáže dostať potrebnú zásobu vzduchu do pľúc. No telesná nepohoda je nič v porovnaní so živočíšnym strachom, ktorý pociťujem.

Bojím sa. Iste, hanbím sa za to, ale musím byť úprimný. Odmalička ma učili odvahe a pravdovravnosti. Tvárou v tvár Búrkovému drakovi nedokážem prejaviť statočnosť. Uchovám si tak aspoň druhú cnosť, a zrejme jedinú, ktorá mi ešte ostala.

Už je tu! Otočím sa a… bohovia! Aiolón, pán víchra, bože búrky, buď ku mne milosrdný, dopraj mi rýchlu smrť. Pokľaknem v úžase i dese, i jednoducho preto, lebo v poryve, ktorý vzniká rozmachom nestvorných krídel, nedokážem vzpriamene stáť.

Zem sa zatrasie, keď predo mnou dosadá nádherná a hrozivá – nádherne hrozivá beštia, ktorá je zosobnením krásy a smrti. Och, áno, aj smrť môže mať krásny zovňajšok. Drak sa zadíva do mojich očí a v hlave sa mi formujú slová.

„Teba si vyvolili. Preto, že žiješ odvahou a pravdou a si nepoškvrnený telesnou láskou. Poškvrním ťa ja teraz tvojou vlastnou krvou?

Ha, odvahu si skoro stratil, ale nie celkom, dokážeš sa mi dívať do očí, neklopíš zrak, mladíček! Nie je odvážny ten, kto strach necíti, ale ten, kto mu vie čeliť! Ale najdôležitejšia cnosť je milovanie pravdy. Tak si vypočuj pravdu, ktorú sa nik okrem teba nedozvie! Žijem len sto rokov, tak je dané. Potom sa moja sila vyčerpá a musí prísť ďalší drak. Áno, môj čas je pri konci. Áno, ty budeš ďalší boží sluha. Znovuzrodený Búrkový drak. Prijmi svoj údel v ďalšom živote, ktorý začínaš žiť!“

Ó, tá nádhera, tá strašná sila, tá desivá krása! Ako fénix oživujem draka a prebúdzam sa do novej podstaty. Môj dych je uragán. Môj pohľad srší bleskami.

„Aiólon, budem Ti verne slúžiť! A nedopustím, aby nepriateľské vojská znivočili môj ľud. Jedno odvážne srdce dokáže poraziť celú armádu. Áno, vtedy ak je na jeho strane ohnivý dych, krídla, čo zatienia oblohu, pazúry ako les šablí a zuby, čo rozdrvia i oceľ!

Prichádzam!“


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

31. októbra
Goran