 |
„Ten starý hrad, čo na tom kopci stojí, rozpráva príbeh o ľuďoch, čo v ňom boli, tak sa pristav a dobre počúvaj,“ zneli jej v ušiach slová jej starkej, keď otvárala bránu zámku, ktorá vzdychala nad jeho ťažkým osudom. Prešla po zámockej dlažbe až k múrom, z ktorých si zub času odhryzol poriadny kus. Slepé oči zámku bez skla, bez zrkadiel do duše ľudu, už nič nevideli. Už len jeho klobúk, ktorý ho chránil pred dažďom stál a plnil svoju funkciu. Vstúpila ma prízemie a prvé, čo si všimla, boli grafity na stenách, potupné znamenia odsúdenca na smrť demoláciou.
Zažmúrila oči a snažila sa predstaviť si ako vyzeral v časoch svojej najväčšej slávy. Vyrušilo ju silné buchnutie. Vyľakane nadskočila a prudko otvorila oči. Miestnosť bola zrazu zahalená v tme, len na schody dopadal lúč svetla. Vykročila k nim nepozerajúc sa ani napravo ani naľavo. Podarilo sa jej nezranenej prejsť až na prvé poschodie. Vítala ju krajina svetla a nádherný výhľad, ktorý sa menil od okna k oknu. Podišla bližšie a zrazu pocítila závrat, ako keby ju niečo zlovestné ťahalo k zemi. Zaprela sa rukami o miesta, kde bol kedysi okenný rám a všetkou silou sa vtiahla späť do sály. Strach jej zovrel hrdlo a po chrbte jej prebehol mráz, ako keby ju pohladila neviditeľná ľadová ruka. Prepadol ju silný pocit, že by tu nemala byť. Obrátila sa a vykročila k schodom, ktoré ju odvedú do bezpečia. Po stene vedľa schodov blúdili kvapky vody. Chladné srdce zámku sa s ňou lúčilo so slzami. Pramienky, ktorých pribúdalo sformovali tvár muža s bradou a prázdnymi očami. Nie! Musí kráčať ďalej. Musí dokončiť, čo začala.
Sála na najvyššom poschodí mala vysoké stropy s klenbami a bola osvetlená len malými strieľňami. Oproti dverám bola namaľovaná obrovská freska. Bola to silueta muža v klobúku s pávím perom, oblečenom v zelenom poľovníckom odeve z minulých storočí. Tvár muža sa až nápadne podobala na… Striaslo ju a ihneď nevhodnú myšlienku odplašila. Odrazu cítila, že v sále už nie je sama.
„Anna,“ niekto zašepkal polovicu jej mena.
Prudko sa obrátila, ale privítal ju len vzduch, ktorý sa prudko ochladil.
Pokrútila hlavou, aby sa vrátila na zem. Všetky tie legendy, atmosféra zámku ovplyvnili jej myseľ.
Zohla sa po šatku, ktorá sa jej uvoľnila. Keď ju pevne držala v rukách, zrak jej padol na čierne čižmy špinavé od blata. Keď vstávala jej pohľad sa dvíhal po zelenom oblečení až po smutné zelené oči, ktoré mrazili. Zdúpnela a ani sa nemusela obzrieť, aby si overila, že freska zobrazuje muža stojaceho pred ňou.
„Vitaj, Anna. Som šťastný, že moje oči môžu na tebe spočinúť,“ prehovoril chrapľavým šeptom.
Chcela mu povedať, že nie je jeho Anna, ale slová sa jej zasekli v hrdle. Počula samu seba ako hovorí: „Som rada, že ťa vidím Mikuláš.“
„Viem, že nenávidíš moje oblečenie a aj to, čo predstavuje, ale nie je v mojej moci zmeniť ho. Som odsúdený túlať sa. Mala si pravdu. Keď vezmem niekomu život, osud vezme niečo mne. Je to rovnováha vesmíru. Zaplatil som daň za svoju bezbožnosť.“
„Odpúšťam Ti, Mikuláš,“ vyslovila slová, ktoré si myslela, že potrebuje počuť.
Zazrel na ňu a ona takmer cítila jeho sklamanie: „Vy nie ste moja Anna.“
„Nie som. Volám sa Anna Mária,“ vyjavila mu pravdu.
Už ju nepočúval, pohol sa ťažkým krokom odsúdenca preč.
„Znova necháš vyhrať svoj hnev, gróf Mičinský?
Hneď bol znova pri nej a obvinil ju: „Nič o mne neviete. Nie ste moja Anna.“
„Poznám Váš príbeh lepšie ako vy sám.“
Zdrapil ju za ruku a vliekol ju k dverám: „A von z môjho zámku! Nemáte tu, čo hľadať.“
Ako keby do nej vstúpil niekto iný. Jej strach zmizol. Vytrhla si ruku a prudko zastala.
„Tak za prvé, keď už som merala takú dlhú cestu, tak sa nenechám len tak vyhodiť.“
Zastal tiež, ale namiesto hnevu sa na jeho tvári usadil úsmev: „Máte jej temperament.“
Pokračovala ako keby jeho slová ani nepočula: „A po druhé nemáte právo ma odtiaľto vyhodiť, pretože tento zámok Vám už nepatrí. Jeho majiteľom je Váš praprapravnuk.“
Jeho úsmev zmizol ako šibnutím čarovného prútika: „To nie je možné. Môj rod vymrel mnou.“
„Nevymrel. Anna Vám porodila syna.“
Vytiahla z vrecka kabáta kópie listov zviazané špirálovou väzbou a podala mu ich. Hypnotizoval jej ruku, natiahol tú svoju a prudko po listoch udrel. Snažila sa ich zachytiť, ale dosiahla len to, že ju kovová väzba porezala na ruke. Zasyčala od bolesti a zhrozene sledovala ako krv z rany kvapká na listy a vsakuje do nich. Rýchlo ruku odtiahla.
„Odpusťte! Aj keď som monštrum, ktoré prelialo už dosť krvi, nechcel som Vám ublížiť. Nečudujem sa, že moja Anna odo mňa ušla.“
„Ona neušla. Vy ste ju vyhnali.“
„Aspoň mala ďalší dôvod nenávidieť ma,“ zlomyseľne sa uškrnul.
„Nikdy k Vám necítila nenávisť. Ľúbila Vás. Odpustila Vám. Napriek zákazu sa chcela k Vám vrátiť, ale Vaša smrť ju predbehla.“
Venoval jej dlhý pohľad, potom pozrel na listy a po dlhej chvíli ich zdvihol. Opatrne si ich položil na kolená a začítal sa. Keď jeho dlaň zostala nehybne ležať na poslednom liste, zahľadel sa cez okno do diaľky.
„Jediný, kto Vás nenávidí, ste vy sám. Ste uväznený, lebo sa väzníte.“
Zrazu počula volanie svojho milého a odpovedala mu naň: „Už idem!“
Obzrela sa a rozlúčila sa: „Už musím ísť. Zbohom, gróf Mičinský.“
Ale gróf ju už nepočul. Zostalo po ňom len pávie pierko. Podišla bližšie, aby si vzala listy. Na poslednom z nich svietila mokrá škvrna, ktorá pripomínala slovo Ďakujem. Jej pery zvlnil úsmev.
Nastal čas odísť. Pohla sa k vchodu, ale nedošla až k nemu. Zastavili ju silné ruky jej milovaného:
„Mari, miláčik. Bál som sa, keď si sa tak dlho nevracala.“
Opätovala mu objatie: „Neboj sa, Nikolas. Všetko je v poriadku.“
Cítila, ako ho myklo, keď uvidel to, čo ona: „Bože! Mali pravdu. Až neuveriteľne sa mu podobám.“
„Viem, na čo myslíš,“ odpovedala mu Mari pri pohľade na fresku Anny odetej do bielych šiat vyobrazenej nad dverami priamo oproti Mikulášovej.
„Čo by si povedal na to, keby sme zámok zrekonštruovali?“
„Vieš, aká bola posledná vôľa môjho predka. Už len tým, že som tu, som ju porušil.“
„Niečo mi hovorí, že zmenil názor a že by si želal, aby zámok dostal novú podobu a nové využitie.“
„A ja si myslím, že ty už máš plán, čo s ním urobíme.“
„Ešte nie, ale som si istá, že spolu na niečo prídeme.“
„Privítam akýkoľvek nový začiatok,“ odvetil hladkajúc jej ramená.
„Nie si sám,“ venovala mu záhadný úsmev.
Anna Marie vzhliadla k Nikolasovi a bozkom spečatila novú dohodu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.