 |
Conan sa zadíval k horám, kde zapadalo slnko a poškrabal sa na zadnici. Hlučne si odgrgol a odložil čutoru s pivom na podstavec pred jaskyňou. Zastokol obitú sekeru za pás, zobral z oceľového koša fakľu a keď ju zapálil, vstúpil do temnoty.
Princezná nízkeho a zavalitého vzrastu, s bucľatou tvárou posiatou pehami a s chĺpkami pod nosom, ho odovzdane nasledovala. Na rozdiel od barbara, ktorý mal iba bedrové rúško, bola zahalená v koženej tunike so šerpou okolo pása a na nohách mala oblečené legíny s leopardími škvrnami. Pri chôdzi štrngala striebornou reťazou, prehodenou cez rameno a náramkom okolo čierneho členku.
Kľukatá cestička ich viedla temnotou stále hlbšie do posvätnej hory blízko kráľovského mesta Caxa, odkiaľ ich na cestu poslal samotný kráľ. Na konci mali naraziť na veľkňazovu svätyňu. Tá sa nachádzala pod púšťou a preto v úzkych chodbách bolo sucho a teplo.
Veľmi teplo.
Prvé problémy sa objavili čoskoro.
„To je diera,“ zafunela červenovláska s pokožkou podobnou panterovi. „Ten, kto toto postavil, musel byť blázon, nečudujem sa, že získal náklonnosť Šialenej Drammary.“
Jaskyňa sa otriasla.
Barbar zastal a zaklial. Vedel, že keď od kráľa prijme túto úlohu, bude trpieť. Pri pohľade na jej telo a tvár prevracal oči, ale čo ho vytáčalo viac, boli jej ústa, ktoré hovorili príliš veľa. Radšej sa mal z paláca a z komnaty zdekovať hneď potom, ako bola možnosť.
Conan sa otočil. „Je to klasická architektúra! Ako následníčka trónu toto musíš vedieť aj pri svite mesiaca. Čo ťa to učili " hromžil hrdina a keď dokrútil hlavou, ukázal za seba. "Cítim smrad. Čoskoro tam budeme.“
Mal pravdu, po pár krokoch dorazili k bráne do svätyne. Po oboch stranách klenbu držali stĺpy s trojitými lebkami s vyplazenými jazykmi a stovkami končatín s neslušnými gestami. V ceste im stál starec v róbe neurčitej farby so smaragdom na čele, ktorý nervózne prepletal prstami.
Conan si na úvod odpľul, ale veľkňaz ho ignoroval.
„Vítam vás, pôvabná Xilamandi,“ uvoľnil prsty a ruky roztvoril v uvítacom geste. „Volám sa Bran Suna, najmocnejší hadí kňaz na svete. Som rád, že ste prijali pozvanie, hreje ma vaša panenská krása, cítim vôňu vášho tela, mám na jazyku vašu chuť…“
Conan viac nevydržal. „Tak už dosť. Pomaly, mladý muž. O chuti a vôni by sme sa mohli hádať. Prišli sme s vami urobiť dohodu. Mali by ste ju prijať,“ uškeril sa a žmurkol na čarodeja. „Bolo by to pre všetky strany výhodné. Stačí ak z princeznej snímete kliatbu a nechám vás žiť.“
Čarodej skrivil pery, zaťal päste a nahnevane pozrel k hore svalov, ktorá bola tak slabo oblečená. Ach, tá mládež, pomyslel si a pohol perami. Barbar zmeravel skôr ako mohol siahnuť po sekere. Oči mu blčali hnevom, ale na nič viac sa nezmohol. Ani prdnúť. Priateľ, alebo nie, keď sa z tejto pasce dostane tak si to s kráľom vyjasnia. Takto vyzerá neškodný mág na prahu smrti?
„Biedny červ! Ako sa opovažuješ vyhrážať Vyvolenému?,“ okríkol ho veľkňaz a z očí mu sršali blesky i hromy a z úst šľahali sliny, až barbara pokropilo. Keď už nemal, čo pľuť, vrátil sa pohľadom k princeznej. „Ako nevesta si mala prísť sama. Aby sme si mohli poriadne užiť.“
Bacuľka si utrela tvár a s hrôzou ustúpila. „Nikdy sa nestanem tvojou ženou, beštia. Som príliš krásna na to, aby som moje telo ukryla v tejto zaprášenej kobke. Radšej umriem a to hneď teraz.“
„Och, to je dojemné,“ zasmial sa Bran Suna a oplzlo sa oblizol. „Musím vás sklamať, zlatíčko, ja som verný iba bohyni. Žiadne zabíjanie, kdeže. Je tak, drahá?“
Podzemie sa pohlo, strop nad bránou sa roztvoril a vo svetle ohňov sa objavila gigantická hadia hlava. Keby sa mohol Conan hýbať, od hnusu by si oči vylúpol.
Ružový had? Tu končila všetka sranda.
Princezná spadla z nôh a krčila sa pri čarodejových nohách, začala sa triasť a plakať. Až doteraz si myslela, že nikdy neuvidí niečo krajšie ako bola ona sama. Naozaj chcela umrieť!
„Pozzrime ssa, kto k nám priššiel,“ zasyčala Drammara. „Dlho ssom mussela na teba ččakať, princezzná. Bran, priprav ju, ssom užž hladná. Ccítim jej krv…“
Starec vyslal k šupinatej hlave vzdušný bozk. „Ako si želáš, pani moja,“ povedal a smaragd na jeho hlave zažiaril ako blesk.
Barbarovi sa podarilo zatvoriť oči. Až tak sa snažil, že si konečne prdol a jaskyňu ovládol fazuľový zápach. Musí niečo vymyslieť, nič také odporné ako bozk starca ku šupinatej ružovej príšere nevidel.
„Ccítim jej krv…,“ syčala hadia bohyňa a skláňala sa k princeznej stále nižšie a nižšie. „Ccítim… Krv! Čo to má znamenať? Jej krv…“
„Čo sa deja, drahá?,“ začudoval sa veľkňaz. „Amulet ju už uspal, je pripravená. Môžeš ochutnať a prijať jej moc.“
„Zavri ússta, perverzák, nieččo tu nessedí… kde ssom užž len tú vôňu ccítila…“
Veľkňaz otrávene prevrátil očami. " Ten blbec s tou sekerou si prdol, nič strašné. Často ti z papuľky smrdí viac, drahá. Hádam nebudeš teraz precitlivená."
„Ty ma nikdy nepoččúvašš…,“ zadunel hadí šepot až sa otriasli steny jaskyne okolo. „Užž ssom to kedyssi ccítila…“
„Zožer ju, nech ti krv nepoškvrnenej dodá silu a nešomri už.“
„To nemôžže byť pravda,“ syčala Drammara s nádychom údivu a poznania. „To nie… ty sstarý dedo, nepomôže mi, nie je panna! Niekto ju už pretiahol.“
Conan sa začervenal a otvoril oči. Pohol rukou. Veľkňazovo kúzlo sa okamžite stratilo a starec nechápavo skákal pohľadom z barbara na princeznú. Ako sa to mohlo stať, veď je odporná, kto by si s ňou už len ľahol a zbavil ju panenstva? Musel by to byť hrdlorez, ktorý sa nebál ničoho a neštítil sa ani kozy, keby nebola na blízku žena a on dostal chuť. Musel to byť barbar…
Vo chvíli, kedy mu to došlo, švihla sekera a dopadla mu doprostred čela. Smaragd, čarodejova lebka i sekera pukli naraz. Jaskyňu ovládlo nenávistné zasyčanie, ktoré čoskoro vystriedal triumfálny výkrik.
„Smrť ružovej!“
Princezná sa prebrala až ráno. Conan sedel neďaleko a na ražni otáčal niečo veľké a šupinaté, pripálené na uhol. Druhou rukou sa vŕtal v nose. Keď ju zbadal, uškeril sa, vyskočil a prebehol k nej. Skôr ako mohla namietať, nahý vhupol pod prikrývku a pritúlil sa k ebenovému telu.
Barbar nikdy nevie, kedy sa mu opäť môže hodiť, keď niekoho pomiluje. Okrem toho, kliatbu predsa z devy sňal, tak si určite zaslúži odmenu. A keďže nebol nikto iný nablízku…
Medzi dunami sa čoskoro ozývali tajuplné zvuky, ktoré na mnohých miestach a v rôznych obdobiach dokázali vyriešiť všetky problémy sveta a zažehnať nočné mory, či iné príšery.
Alebo ružové nechutnosti
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.