Ohnivé pero - jeseň 2021: Živá ruka

ohnive pero

Mladá žena tlačila s námahou kočík do mierneho kopca. Keď konečne zastavila pred vysokou bránou, spod clony na kočíku sa vyklonila blonďavá, strapatá hlava asi osemročného chlapca.

„Mama, dnes si to zvládla úplne bez fučania. Nie ako minule, bolo ťa počuť funieť aj na kilometre ďaleko.“ Spotená a unavená žena sa len jemne pousmiala sarkazmu svojho syna. V čakárni stretli ďalšiu ženu tiež s chlapcom na vozíčku. Pozdravili sa ako starí známi. Veď sa aj dlhé roky stretávali na rehabilitáciách a liečebných pobytoch so svojimi deťmi. Aj chlapci sa pozdravili trochu s rozpakmi. Ani jeden z nich netušil, čo ho čaká. Rodičia im vždy vybrali nejakú najnovšiu terapiu a vôbec ich netrápilo, či sú na tieto novoty pripravení. Druhý tmavovlasý chlapec pozdravil: „Čau Kajo.“

„No nazdar, Mišo.“

„Aj ty máš pocit, že nás zas ako pokusných králikov strčia nejakému terapeutovi, čo nám pomaly krky vykrúti, len aby nás postavil na nohy?“

„Neviem, mama hovorila, že toto je svetová novinka. A naozaj dokážu ľudí postaviť na nohy.“

„To určite, ale len takých, čo už dávno stoja. Potom to natočia a urobia z toho senzáciu. Takých som už zažil.“

„A ty tomu neveríš? Nechceš chodiť?“

Kajo sa pozrel na svoje vychudnuté nohy. Napriek dlhoročnej drine na rehabilitáciách sa mu nikdy nepodarilo na ne postaviť. Ani len necítil, že ich má.

„Hm, už sme skúšali asi všetko, čo existuje a nič. Ani len malá zmena. Radšej by som za tie peniaze chodil aj na pol roka k moru. Keď plávam, nepotrebujem nohy, ruky mám silné, udržia ma na vode.“

Mišo si šúchal rukami po stehnách. „Vieš, čo by som ja strašne chcel?“

„Čo?“

„Chcel by som kopnúť takú šupu, že by som loptou rozbil susedovi okno.“

„No jasné a tatko by mi vrazil takú šupu, že by mi rozbil ciferník.“ Zachechtal sa Kajo.

„Môj tatko by mi nevrazil. Keby som dokázal kopnúť do lopty, plakal by od šťastia. Mohol by som rozbiť aj každé okno na ulici, nehneval by sa. Hlavne, že by som sám stál na nohách.“

Obaja chlapci stíchli, lebo z ambulancie vyšla sestrička. Usmiala sa na oboch chlapcov. „Tak, ktorého z vás si vezmem prvého?“ Chalani sa začervenali. Ich rozpaky prerušil trochu netrpezlivý hlas lekára. A tak prvého vzali Miša.

Keď sa na ambulancii zatvorili dvere za Kajom, lekár mu nohy prehmatal. Vyšetril aj chrbát a ostatné časti tela. Potom dlho skúmal dokumentáciu. Nakoniec s úsmevom podal Kajovej mame ruku. „No dobre, berieme ho. Začneme hneď zajtra. Príďte ráno o 10,00. Pred vami máme ešte jedného takého chlapca.“ Sestrička za recepciou bola milá. Kajo pochopil, že pred ním pôjde na terapiu aj Mišo. Potešilo ho to. Ráno bol však Kajo nervózny. Miša práve odvážali na vozíku na terapiu. Stihol bledou rukou spod plachty zakývať na rozlúčku. Kajo si nervózne obhrýzal nechty, až kým ho nahého neuložili tiež na vozík a nezakryli plachtou. Tiež zakýval mame. Zastavili pred mohutnými dverami s obrovským kolesom uprostred. Predstavoval si, že by to mohli byť dvere do ponorky. Podobné videl v nejakom filme. No keď sa dvere otvorili a vyšla z nich postava celá zahalená v ligotavom skafandri s tmavým sklom na tvári, dostal strach. Človek v skafandri ho potichu viezol dlhou, tmavou chodbou. Teraz by tak rád pozeral na nudné plafóny. Aspoň by to bolo niečo dôverne známe. Tu žiadny plafón nebol. Len neurčité obrysy stien ako v nejakej nore. Naozaj sa bál. Skafandrový tvor ho bez slova strčil doprostred prázdnej miestnosti a nechal tam. Kajo počul ako zabuchol s námahou ťažké dvere a potom vŕzganie kovového uzáveru. Zostal v úplnej tme a tichu.


… Vyšetrovateľ Kramer sa pomaly sklonil nad jamu, kde mu ohlásili nález. Fotodokumentácia bola hotová, tak štuchol do obávaného predmetu paličkou. Bola to ruka. Drobná, akoby detská ruka. Nebola ani krvavá, ani fialovočierna s posmrtnými škvrnami ako bývajú podobne amputované končatiny, ktoré nájdu po nejakom čase. Ruka mala farbu ako živá, jemne ružovú s drobnými cievkami, ktoré presvitali pod kožou. Chvíľami sa mu zdalo, že dokonca vníma ako cievy pulzujú. No to samozrejme pri amputovanej končatine nie je možné. Keď konečne prišiel koroner, len čo chytil ruku, prudko ju odhodil. Zdesené pozrel na vyšetrovateľa Kramera.

„Ešte je teplá!“

„To nie je možné!“

Koroner znovu zobral ruku a pozorne ju vyšetril. Naozaj bola teplá a dokonca nameral aj slabulinký pulz. Tým pádom nedokázal určiť ani čas smrti, či amputácie, lebo ruka bola stále živá. Vyšetrovateľ Kramer sa rozhodným krokom vybral k vysokej bráne blízkeho rehabilitačného centra. Kým sedel v luxusnej čakárni, chlapec oproti nemu s blonďavými, strapatými vlasmi hompáľal na stoličke nohami. Potom zoskočil na zem a s obrovskou silou kopol do smetného koša v rohu miestnosti. Ten vyletel vysoko k plafónu a všetky odpadky sa rozleteli po miestnosti. Chcel chlapca napomenúť, no všimol si, že jeho rodičia sa spokojne usmievajú, keď sa svojmu výkonu chlapec šťastne zasmial: „Vždy som túžil kopnúť takú šupu!“ Otočil sa na otca. Ten chvíľu váhal, či syna predsa len nenapomenúť, no potom ho prudko objal. V očiach mal slzy. „Ja som si vždy myslel, že budem na svojho syna prísny, keď niečo takéto vyvedie, aby z neho vyrástol slušný chlap. No teraz, Kajo, som na teba pyšný, že toto dokážeš ty sám!“

Vyšetrovateľ Kramer iba krútil hlavou nad čudným správaním rodinky v čakárni, no rýchlo na to zabudol, keď sa posadil oproti lekárovi. Stručne mu vysvetlil, kvôli čomu vlastne prišiel. Lekár sa na chvíľu odmlčal a potom ho pozval na prehliadku ich zariadenia.

„V podstate naša terapia funguje na princípe energie časticovej fontány.“

„Čo to je?“

Lekár sa usmial. Očakával túto otázku. „ V jednoduchosti, je to energia, ktorá vzniká pri rozpade čiernej diery vo vesmíre. Našim vedcom sa podarilo podobný proces umelo navodiť v urýchľovači a usmerniť energiu časticovej fontány do jedného lúča v magnetickom poli. Ten má potom takú silu, že dokáže rozbiť atómy na časti a my sme to vylepšili. Dokážeme vyraziť gén z reťazca a nahradiť ho novým. Tak vlastne liečime našich pacientov.“

„Ale ako potom vysvetliť nález tej živej, amputovanej ruky?“ Lekár sklopil oči ako človek, ktorého niečo zaskočí. „No niekedy sa ten lúč nepodarí udržať a rozptýli sa. Vtedy zasiahne každú živú hmotu v dosahu a rozbije ju na atómy, ktoré potom v následnom procese zasa splynú dohromady. Niekedy sa takto vytvoria akoby náhradné diely, tak ako je tá ruka, čo ste našli. Je to len orgán, použiteľný napríklad pri transplantáciách. Tieto biotechnológie ešte nemáme celkom pod kontrolou a občas sa tieto génové mutácie objavia mimo kontrolovaný priestor.“

Vyšetrovateľ Kramer odišiel, no neveriaco krútil hlavou nad tým, čoho je dnes veda schopná. Opraviť takto človeka sa mu zdalo nielen divné, no aj nebezpečné. Nemal však žiadne dôkazy, že tu došlo k zločinu. Ruku teda koroner priviezol naspäť do tohto zariadenia. Keď lekár odovzdával uplakanej mame balíček, necítil ľútosť. Títo ľudia vedeli, aké sú riziká tejto liečby a s plným vedomím svoje dieťa podrobili tejto terapii. Už sa to raz stalo, že fontána častíc sa im vymkla spod kontroly a energia vyrazila nielen chybnú časť DNA, ale oddelila dušu od tela. A potom pri ďalšej terapii pri znovuspájaní hmoty došlo k formovaniu toho, čo v miestnosti v danej chvíli bolo prítomné. Zvyšok sa rozpadol a objavil na rôznych miestach.

Kým odovzdal utrápenej mame živú ruku ako poslednú časť jej syna Miša, videl jej na očiach, že ruku nepochová. Nechá si ju, kým v nej bude život. A to vzhľadom na atómovú mutáciu môže byť aj niekoľko rokov.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

13. septembra
Zuzana Cascino