Ohnivé pero - jeseň 2021: Štvanci

ohnive pero

Godrik si dnes trochu privstal a do práce sa vydal o čosi skôr. Mal rád veci pripravené. Vedel, že dnes ho čaká veľký deň, odovzdávali dôležitú zákazku a dokončovali posledné zbrane. Do dielne, ako vždy, vstúpil zadným vchodom. Miestnosť vyplašene zhíkla.

„Ale veď to je Godrik!“ privítal ho Brom, ktorý sedel na zemi a bol ťažko ranený.

„Zavri tie dvere, rýchlo!“ zasipel ďalší.

„Čo tu robíte tak skoro? Čo sa stalo Bromovi?“

„Ani sa nepýtaj,“ odvetil trpaslík, ktorý bol z nich všetkých najstarší. Kľačal pri ranenom a na brucho mu pritláčal krvou zmáčanú handru.

„Len sa pochváľte,“ vyprskol podráždene tretí, ktorého si doteraz nevšimol. V kováčskej partii bol najkratšie.

„Prestaň už bedákať a dones mi radšej čistú vodu!“

„Musím premýšľať,“ masíroval si nováčik sluchy.

„Nie je čas na premýšľanie. Musíme urýchlene ošetriť Broma a vypadnúť preč.“

Vtom sa rozleteli dvere a v nich sa zjavil holohlavý trpaslík, upachtený na smrť.

„Toto mi nerobte!“ vyskočil na nohy starý. „Zahasprujte už niekto konečne tie dvere, lebo ma porazí.“

„Je to v riti, chlapci. Idú sem,“ oznámil príchodzí a vypľul na podlahu krvavý hlien.

„Kto sem ide?“ Godrik bol zmätený.

„Britváci.“

„Počúvaj ma, bažant, donesieš mi už konečne tu zasranú vodu?!“ Starý nemal nového tovariša rád.

„Idem, už idem.“

„A cestou dones aj tej dobrej pálenky,“ nakázal si ranený Brom a vyceril krvavé ďasná.

„Tak povie mi už konečne niekto, čo sa tu deje?“ Godrik zvýšil hlas.

„Pobili sme sa,“ odvetil ten, ktorý prišiel posledný. Konečne sa vydýchal, vystrel chrbát a odhalil tvár, ktorá tiež schytala peknú nakladačku. „Boli sme u Slepého kocúra. Trošku sme potiahli, však vieš ako to tam chodí. No a tento začal vyvádzať,“ ukázal na Broma.

„Hovno, oni začali,“ namietal.

„Dobre, dobre, to je jedno. Nechal sa vyprovokovať partiou chlapov. Dvaja z nich patrili k Britvám. Netrvalo dlho a pred krčmou ich bol celý húf. Mali sme čo robiť, aby sme sa odtiaľ vôbec dostali.“

„Takže Britvy sa chystajú na odvetu?“ vytreštil Godrik oči.

„Zjavne áno.“

„Načo robíte sprostosti? Čo teraz? Mali by sme sa tu zabarikádovať a počkať, kým prídu mestské stráže. Jedna opilecká bitka sa určite bude dať vysvetliť.“

„Brom jedného z nich zabil,“ povedal šedivý trpaslík so sklonenou hlavou.

„A ty druhého, bratku,“ potľapkal ho Brom po pleci. Starý jeho ruku ihneď odstrčil, zjavne na svoj čin nebol hrdý.

„To nemyslíte vážne. Zabili ste dvoch ľudí? Navyše v štvrti, v ktorej trpaslík nemá čo v noci pohľadávať. Viete čo to znamená?“ Godrikov hlas bol prísny a karhavý, darmo bol z nich najmladší.

„Kde je bažant s tou vodou?“

„Trikrát hádaj,“ odvetil holohlavý, keď nazrel vedľa. „A ešte nechal roztvorené dvere, ten chumaj.“

„Zdrhol? Ten smrad naozaj zdrhol?“ neveril Brom. „Mal si počuť, aké mal v krčme silácke reči. A ty čo sa s tým toľko babreš?“

„Vydrž, už to bude.“ Starý ho poriadne zafačoval.

„Pred dielňou je asi osem chlapov,“ niesol holohlavý zlé správy.

„Tak je to tu,“ Brom sa postavil.

„S týmto ja nechcem mať nič spoločné,“ cúval Godrik k zadným dverám. Ktosi nimi z druhej strany zalomcoval a škaredo zaklial.

„Obkľúčili nás!“ škrípal holohlavý zubami.

„Poďte von, bastardi!“ ozvalo sa zvonku. Oknom preletel šuter.

„Godrik!“ sotva sa spamätal, v rukách mu pristála sekera. Chvíľu na ňu civel, akoby netušil, čo s ňou treba robiť.

„Chcete sa s nimi biť? Zbláznili ste sa?“

„Ak máš biele trenky, môžeš skúsiť vyjednávať,“ utrúsil Brom a zvyšní dvaja sa hlasno zarehlili.

„Malki vravel, že je ich aspoň osem, možno aj viac.“

„Sú to sráči, vreckári a lupiči. Takých do rána…“ Ďalším oknom preletel kameň. „Jebem tvoju mater!“

„A čo potom?“

„Neviem, čo potom. Posral som to, už to pochop. Neviem, čo bude. Musíme sa odtiaľto nejako dostať.“ Brom sa konečne prestal tváriť ako pomätenec.

„Ste blázni, prídeme o hlavy. Všetkých nás pochytajú,“ neveriacky krútil Godrik hlavou.

„Nepochytajú. Malki, máš ešte z tej dobroty?“ spytoval sa Brom.

Holohlavý sa šibalsky uškrnul. „Nie je tam veľa, ale myslím, že na týchto to vystačí.“ Z malej koženej kapsy vytiahol sklenenú fľaštičku so žltkastou tekutinou. „Každý len cucnúť, inak sa všetkým neujde.“

„Čo je to?“

„Keď sa odtiaľto vysekáme, tak ti prezradím presné zloženie. Malkiho bratranec potiahol recept jednému alchymistovi. Dovtedy to volaj ako chceš, napríklad vzpruha,“ žmurkol Brom a potľapkal Godrika po pleci. Všetci sa z nádobky napili, Godrik posledný. Nápoj bol hustý a príliš horký, skrčilo mu tvár.

Pred domom ostalo podozrivo ticho. Do stien a okien nenarážali vrhané kamene, nik nevybľakoval a neurážal ich trpasličie matky. Godrik si to však neuvedomoval. Brucho mu stiahol kŕč a v hlave mu neznesiteľne hučalo. Po chvíli kŕč povolil a on sa zhlboka nadýchol. Telom mu pretekala nevídaná sila, mal pocit, že nič lepšie dosiaľ nezažil. Predlaktia mal napučané a pretkané hutnými žilami.

Na predných dverách sa znovu ozval buchot.

„Tu mestské stráže, okamžite otvorte dvere!“

„A kurva!“ zahlásil Brom. Godrikovi to prišlo náramne vtipné, rovnako tak aj zvyšným trpaslíkom. Začali sa hlasno a dlho smiať.

„Posledné varovanie. Ste v obkľúčení. Vyjdite von!“

Pohľady trpaslíkov sa na malú chvíľu stretli. Zrenice zatemnili dúhovku, pokožka nabrala fialový odtieň. Godrik sa zadíval na svoju dlaň. Akoby mu nepatrila, necítil ju a mal pocit, že sa nepohybuje tak, ako si žiada. Brom čosi hovoril, no nerozumel mu. Bolo to veľmi potichu a nezreteľne, akoby bol vo vedľajšej miestnosti.

Dvere do dielne sa rozleteli a miestnosť zaliali slnečné lúče. Strážnici dobre vedeli, že čím skôr znížia počet trpaslíkov, tým väčšiu majú šancu prežiť dnešnú smenu. Vzduchom hvizdla šípka a preletela Bromovi len kúsok od hlavy. Ten sa zahnal rukou, akoby odháňal otravnú muchu. Godrik mal pocit, že všetko sa deje spomalene. Keď chcel pozdvihnúť sekeru, stačilo na to pomyslieť a ruky to vykonali za neho. Akoby bol iba vnútorným pozorovateľom cudzieho tela, ktoré začínal stále lepšie chápať a ovládať. Runy vytepané na porisku zažiarili. V hlave mu šeptali hlasy jazykom predkov. Nevychádzali však ani z jedných úst v miestnosti.

Trpaslíci vyrazili do útoku. Za hlasného bojového pokriku sa vyrojili z dielne a rozpútali peklo.


„V tejto časti príbehu sa vždy zasekne,“ povedal malý chlapec. „Otec!“

„Kde som to prestal?“

„Tam, kde vždy. Ľudia v meste sa proti vám spojili a chceli vás vyštvať.“

„Mám vôbec pokračovať? Ten príbeh ste počuli už stokrát.“

„Pokračuj, pokračuj,“ ozvala sa jednohlasná odpoveď asi štyroch ďalších fafrnkov.

„Tak sme sa im hrdo postavili a oslobodili všetkých nášho rodu.“

„Až na môjho otca,“ sklonil hlavu mladý ušatý trpaslík.

„Áno, Brom. Tvoj otec v ten deň padol hrdinskou smrťou.“

„Dúfam, že trpaslíci sa už nikdy nebudú spolčovať s ľudmi,“ zahlásil jeden z poslucháčov.

„Trpaslíci patria do hôr a nie do mesta!“ vyhlásil ďalší. Postupne sa pridávali aj ostatní a vykrikovali heslá, ktorých význam ani nepoznali. Prejavy nenávisti však razom prepukli v jašenie a detinské zápolenie.

„Godrik!“ ozvalo sa spoza jeho chrbta. Bol to Malki. Cez pol tváre mal ohyzdnú jazvu, ľavá ruka končila pri lakti. „Do rokliny opäť zablúdil akýsi oddiel.“

„Už zase?“ povzdychol si. „Skončí to niekedy?“

„Poď, musíme vyraziť.“

Godrik sa zdvihol a poslednýkrát sa zadíval na rozbláznené deti. V dave zazrel synovu tvár. Ich pohľady sa na malú chvíľu stretli. Chcel zdvihnúť ruku a pozdraviť ho, bola však priťažká. Bez slova sa otočil a vydal sa brániť chladnú a nehostinnú vysočinu, ktorá sa stala ich domovom. Pobral sa pykať za chyby, ktoré onoho dňa vykonali.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

18. októbra
Roman Bátovský