Ohnivé pero - jeseň 2021: Strážca

ohnive pero

Prieskumník sa konečne vrátil z čierňavy. Mal sotva dvadsať zím, no jeho tvár bola strhaná a bledá, až svietila v tme. Roky strávené v podzemí sa na ňom výrazne podpísali.

„S týmto nemáte šancu, chodba je priúzka,“ poklepal jednému z mužov po kyryse.

„Hádam si ho nemám zložiť?“

„Inak sa ďalej nedostanete.“

„Chlapci, hrudné pláty dole!“ rozkázal mrzutý veliteľ ostatným.

Muži začali hundrať a neochotne odopínať pracky. Zbroj, ktorá by im mohla prekážať, hádzali na jednu kopu. Prieskumník opäť zmizol v tme a muži ho nasledovali. Tiesňava bola priúzka, rozľahol sa ňou ston a brýzganie.

„Vidím svetlo,“ ozvalo sa ďaleko vpredu. Družine to pozdvihlo náladu.

Sprievodca sa ocitol v priestrannej sieni, zaliatej denným svetlom, ktoré sem prenikalo cez puklinu kdesi vysoko nad ním. Pri každom kroku sa zatrblietal niektorý z kvapľov. V strede im kraľovala dvojica najväčších, ktoré sa načahovali jeden za druhým. Steny siene hrali všetkými odtieňmi fialovej.

„Kto to vstupuje do podzemnej ríše?“ ozval sa hlas z temnoty.

Mladík sa strhol, takmer padol na zadok. Rozbehol sa smerom, ktorým prišiel, no chodba tam nebola. Márne šmátral po vlhkom kameni. Započul tlmené hlasy, akoby boli za stenou.

„Tu som, počujete ma?!“ búšil do skaly.

Hlasy sa medzi sebou rozprávali, no neodpovedali mu. Postupne slabli, až napokon utíchli.

„Nik ťa neuslyší.“

Mladý sa odlepil od skaly, vytiahol spoza opasku krátku sekeru. „Kto je tam?“

„Ten, kto stráži cestu,“ odvetil tieň.

Spomenul si na legendu o strážcovi, ktorú počul ako dieťa. Roky strávené v zemských útrobách však preverili jeho poverčivosť a na staré príbehy neveril. Až dodnes.

„Chodba, ktorou som prišiel, kde je?“

„Cesta je uzavretá. Vstúpil si do Ametystovej siene. Objavil si tajný vchod do podzemia a nemusím ti vysvetľovať, čo sa v ňom nachádza.“

Vojaci a lovci pokladov, ktorých sprevádzal, by mali obrovskú radosť, keby toto počuli. Tí však teraz tápali v nekonečnom bludisku temnoty. V hlbinách sa nachádzalo množstvo drahokamov a drahých kovov, to však zďaleka neboli všetky poklady, ktoré svet ukrýval. Tie najvzácnejšie ľudia dosiaľ nepoznali, a tak to malo zostať.

„Ukáž sa!“ tuhšie zovrel porisko.

„Vyzvi ma na súboj. Už celú večnosť som si dobre nezašermoval, moje údy by potrebovali trošku ponaťahovať.“

Slová o starobe ho povzbudili. On bol naopak mladý, štíhly a mrštný, v súbojoch to bolo vždy jeho výhodou, i keď sa pobil iba zopárkrát. „Tak teda dobre, vyzývam ťa na súboj! Ak zvíťazím, necháš ma prejsť,“ osmelil sa.

„To ma budeš musieť zabiť. Vyzývaš ma na súboj na život a na smrť?“

„Áno!“

„Nech sa tak stane.“ Strážca vystúpil konečne z tieňa. Mladícka odvaha prudko zakolísala.


V hrobovom tichu jaskynnej temnoty zaškrípalo koliesko obitého lampáša. Musel povytiahnuť knôt a pridať trochu svetla. Už celé hodiny sliepňal v studených chodbách, z ktorých sa nevedel vymotať. Keď konečne čosi našiel, ostal sklamaný. Staré handry, batožina, zhrdzavené panciere, dokonca dva súdky s navlhnutým pušným prachom. Ležali pred tiesňavou, z ktorej na neho dýchol studený prievan. Zbežne sa prehrabol zatuchnutými vecami, no nič vzácne nenašiel. Miesto, ktoré hľadá, sa musí nachádzať na druhej strane. S námahou prekonal úžinu a vstúpil do veľkej siene. Z jej nádhery mu klesla sánka. Steny pokryté fialovkastými minerálmi sa leskli v mesačnom svite a v strede siene spájal podlahu so stropom najväčší kvapeľ zo všetkých, ktoré sa tu nachádzali.

„Kto vstupuje do podzemnej ríše?“ zahrmelo.

Votrelec sa strhol, na zemi zarinčal roztrieštený lampáš. Spoza opasku vytiahol pištoľ a namieril za hlasom. „Kto je tam?“

„Ale no tak, veď ty dobre vieš?“

„Ukáž sa mi, strážca!“ vyzval ho cudzinec a natiahol kohútik.

„Keď ti to pomôže…“ odvetil ľahostajne. V kúte zaprašťali staré kĺby a v šere sa zjavila silueta ľudskej postavy. Hranaté rysy napovedali, že má na sebe zbroj.

Pištoľníkovou hlavou vírili príbehy o ľuďoch, ktorí sa odtiaľto nikdy nevrátili. Rozhodol sa konať, musí byť rýchlejší než strach, ktorého semienko v ňom už začalo klíčiť. Musí byť rýchlejší ako strážca. Zamieril na hlavu a stisol spúšť. Prach na panvičke prskol a zadymil, no guľka nevyletela. Zaklial, zahodil pištoľ a spod opaska vytiahol druhú. Tá nesklamala. Jaskyňou sa ozval ohlušujúci výstrel a strelca zahalil hustý dym. Jednou rukou ho rozohnal a uvidel, že postava stojí stále pevne na nohách.

„Tu ti čary nepomôžu,“ povedal obrnenec a vystúpil na mesačné svetlo. Jeho zbroj sa trblietala a pripomínala povrch kryštálmi pokrytých stien. Tvár mal bielu a vrásčitú, z jej ľavej časti vyrastali desiatky drobných kryštalických ihličiek, pripomínajúcich inovať.

Strelec vytreštil oči a rýchlo vytiahol z kapsy prachovnicu. Cúval a snažil sa nabiť, no nedokázal ani len nasypať prach do hlavne. Zaklial, zahodil pištoľ a tasil rapier.

„Čo je vaša mágia v porovnaní s mocou mojej ríše?“ strážca tasil tiež. „Vaša je síce dravá a ničivá, no tá naša dokáže tvoriť!“

Ametystovou sieňou zarinčali čepele zbraní.


Na studenom kameni capkali bosé detské chodidlá a skalnými chodbami sa rozliehal plač. Dievča pred sebou uvidelo svetlo, ktoré bolo v čiernočiernej temnote vykúpením.

Stroj, ktorý ju prenasledoval, zastal pred úzkou chodbou a jeho rozmery mu nedovoľovali do nej vstúpiť. Vznášal sa kúsok nad zemou a tiesňavu presvietil ostrým červeným svetlom. To po chvíli zhaslo a s hrozivým dunivým zvukom odletel preč.

Dievča sedelo pod mohutným kvapľovým stĺpom, objímalo si kolená a vzlykalo. Kúsok od nej zašramotil pohyb.

„Nie, prosím!“ zhíkla a chrbtom opretá o stĺp sa vyšuchla na nohy.

„Kto vstupuje do mojej ríše?“ vystúpil strážca z tieňa.

„Ste človek?“

Starý rytier ostal zaskočený, za celé tie veky sa ho to nik neopýtal. „Už si nespomínam, čím vlastne som.“

„Ste človek!“ zajasalo dievča a hodilo sa mu okolo pása. Zo všetkého, čo za posledné mesiace zažila, jej pripadal ako najľudskejšia bytosť na tomto svete. „Nedovoľte im, aby ma chytili. Nedovoľte!“

Strážca sa zdráhal dotknúť sa jej, napokon však veľmi opatrne položil dlaň na jej útly chrbát. „Nedovolím.“

„Kto ste?“ spýtala sa. Keď lepšie zočila jeho tvár, jej zovretie povolilo a začala cúvať.

„Som strážca. Nepočula si o mne?“

Dieťa pokrútilo hlavou a utrelo si nos predlaktím, ktoré rytiera zaujalo zo všetkého najviac. Bolo priesvitné a vo vnútri prepletené modrými vláknami.

„Čo je to za kúzlo?“

„Čo, toto? To nie je žiadne kúzlo, ale protéza. Aha,“ dievča si jedným pohybom sňalo umelú ruku a podalo ju strážcovi.

„Nič podobné som nevidel,“ prezeral si ju s údivom.

„Je stará, dnes sa už robia oveľa lepšie.“

„Zas som niečo prespal,“ utrúsil a dievča sa nesmelo usmialo.

„Kde to sme?“ uvedomilo si konečne nádheru, v ktorej sa nachádza.

„Sme v Ametystovej sieni. Za mnou je vstup do sveta, do ktorého sa ešte nik tvojho druhu nedostal.“

„Je to zakázané?“

„Si tak čistá,“ vrátil jej ruku a dievča si ju pohotovým pohybom nasadilo späť. Modrými vláknami sa začali pohybovať malé mihotavé svetielka.

„Čistá? Neumývala som sa už ani nepamätám,“ hanblivo zovrela popraskané pery a prstami prehrabla umastené vlasy.

Strážca nemohol uveriť, že nastala tá chvíľa. Po aragonitovom líci mu stiekla slza. „Chcela by si vidieť siene tisíckrát krásnejšie, než je táto?“

„Myslíte, že môžem?“ tvár dievčaťa sa rozžiarila.

„Dokážeš opustiť svoj svet?“

„To už nie je môj svet. Teda, aspoň mama to tak hovorila. Že tento svet nám už nepatrí.“

„Tak poď, dieťa. Máme pred sebou dlhú cestu. A to kúzlo s rukou ukážeme mojej kráľovnej, tej sa určite bude páčiť.“


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

1. novembra
Roman Bátovský