Ohnivé pero - jeseň 2021: Nečakaná návšteva

ohnive pero

Zvoní telefón. “Óóó nieeeee”, pomyslím si. “Akurát som sa ti schovala, stará Granny”. Rýchlo hľadám nejaké schodisko, aby som sa jej na chvíľu schovala. Ďalšie zvonenie. “Kurník, kašlem na to”, prejde mi mysľou, a nahnevane hodím tablet na posteľ. Skočím ku stolu a schmatnem bláznivo vibrujúci mobil.

“Tato”, svieti na ňom. Švihnem prstom po obrazovke a zdvihnem hovor.

“Áno tatino?”, ozvem sa.

“Ahoj, Žmolka”, odpovie tatino. Začal ma tak zo žartu volať len nedávno, keď som mu povedala, že kamošku Kláru doma volajú rodičia Žomka.

“Ste doma?”, spýta sa.

“Ja už som, ale mama akurát odišla do obchodu, takže som tu sama”, odpoviem.

“Fajn, ja som už na ceste domov. Za takých 20 minút by som mohol byť doma.”

“OK”, ja na to.

“Dúfam že nemáš zasvietené všetky svetlá, ešte aj na záchode”, odpovie úsmevným tónom.

“Samozrejme že mám, ako vždy.” To musí byť. Cítim sa bezpečne sama doma až keď sa všade svieti.

“Tak bež pozhasínať. A samozrejme odlož tablet a priprav sa do na zajtra do školy. Tak ahoj potom”, ukončí tatino.

“Dobre, ahoj”, namrzelo mu odpoviem a ukončím hovor.

Pozriem na tablet a vzdychnem. Tak milá Granny, môžeš si naháňať iných týpkov. Ja sa musím učiť. Aj keď to už nie je najnovšia hra, stále ju rada hrám. Zoberiem tablet a idem ho odniesť tatinovi do pracovne na nabíjačku. Cestou pozhasínam svetlá, aj na záchode sa svietilo. Ale v obývačke nechám zasvietené. Nech si hovorí kto čo chce. Veď mám len 12 rokov.

Vojdem naspäť do mojej izby, chytím školskú tašku a vysypem obsah na zem. Hľadám rozvrh. Náhle som niečo začula. To ešte predsa nemôže byť tatino. Asi sa po niečo vrátila mamina.

“Mami!”, zakričím. Nič. Vstanem, chytím kľučku od dverí a pootvorím. “Sssss”, začujem čudné syčanie a hneď mi začne srdce byť rýchlejšie. “Mama, si to ty?”, zvolám so strachom v hlase. Bože, neviem prečo, ale vždy sa tak rýchlo naľakám. Tatino sa preto zo mňa vždy smeje. “Čo sa ti môže doma stať preboha”, hovorieva. A ja mu to neviem nikdy vysvetliť.

V obývačke sa svieti a nikto tam nie je. Na chodbu nevidím, lebo sú privreté dvere. Ale zreteľne z chodby počujem “Sssss, sssss”, ako keby tam bol nejaký had. “To je hlúposť! Hlúposť! Prestaň sa báť!”, kričím v mysli na seba. So srdcom v krku rýchlo pribuchnem dvere na izbe. Cúvnem až ku balkónovým dverám. Stopercentne je to tatino a tie jeho blbé fóry. Volal, že príde o dvadsať minút a pritom už bol za dverami a chystal si zo mňa vystreliť.

“Tato prestaň, ja viem že si to ty!”, nepresvedčivo zvolám. Počujem ako sa dvere z chodby do obývačky otvárajú. Trochu nám vŕzgajú. A znova: “Sssss” a praskot uvoľnených parkiet. “Žeby to bola naša mačka?”, pomyslím si. Na koho by tak syčala? Ani som ju teraz nevidela, asi je niekde zalezená a spí. Ale keď chodí po obývačke, tie parkety praskajú rovnako.

Už mám toho dosť. “Lia!”, zvriesknem.

Náhle sa pohne kľučka na dverách. Pritlačím sa k balkónu a čakám, či sa otvoria dvere a kto vojde. Kľučka je dole a dvere sa prudko rozletia. “Ááááááááááá…” kričím z plného hrdla. Nie je to tato ani mama. Moje vyvalené oči nemôžu uveriť tomu, čo vidia.

Postava v dlhom čiernom plášti, minimálne o hlavu vyššia ako ja, s takou kapucňou na hlave, že jej do tváre nevidím. Na nohách čižmy a v ruke – čo? – drží niečo dlhé ako nôž. Áno, je to nôž!

Z obývačky sa ozýva prskanie našej mačky. “Tu sssi”, zasyčí nejaký hlas, úplne ignorujúc našu mačku. “To bude rýchle, sssss”.

Trasiem sa a bojím ako nikdy v živote. Absolútne neviem pochopiť čo vidím. Neviem čo mám robiť. Nie je tu nikto, kto by mi akokoľvek pomohol. Môj pohľad je stále prilepený na nôž, trčiaci z plášťa.

Postava spravila krok a vošla do izby. “Sssi nejaká malá, prečo sssa ťa moja pani obáva?”, kladie skôr rečnícku otázku hlas spod kapucne. “Ale užžž dlho nebude, sssss”..

Neznámy zdvihol ruku.

Je mi na odpadnutie. Od strachu dvihnem obe ruky pred seba. Kdesi úplne vzadu v mysli mi vyskočilo na povrch zúfalé želanie – “ZHOR!”. Pri rukách sa mi, absolútne neviem ako, zjavila ohnivá guľa a ja som ju plná strachu a hnevu vyslala mysľou na tú postavu. Guľa odletela a zasiahla postavu na mieste, kde by mala byť hruď. Pri náraze guľa vybuchla a okamžite zapálila plášť. Zvláštne bolo, že nič iné. Ani ja som necítila žiadnu páľavu. Postava pustila nôž, prudko sa otočila a zhodila horiaci plášť na moju posteľ. Hneď nato sa otočila ku mne.

Od úžasu sa mi otvorili ústa. Predo mnou stál – kostlivec. Miesto očí na mňa hľadeli len dve prázdne diery. “To mi zaplatíššš, šššteňa!” zachrčal. Nôž zo zeme prudko vyletel priamo do jeho kostlivej dlane.

Inštinktívne som roztiahla ruky a v mysli vyslovila želanie – “BLESK!”. V dlaniach som zacítila zúrivé šteklenie. Kostlivec stihol urobiť jeden krok ku mne, keď v tom momente mi z každej dlane vyšľahli blesky, a dopadli na kostlivca. Začal sa triasť, hluk hrkajúcich kostí bol ohlušujúci. Celé to trvalo zopár sekúnd. Nakoniec sa dymiace kosti zosypali ako domček z kariet.

Zosunula som sa na zem a stratila vedomie. Prepadla som sa do tmy. Neviem ako dlho som bola v takomto stave. Začula som známe vrnenie a na tvári zacítila vlhkosť. Myseľ sa mi rozjasnila a otvorila som oči. Pred mojou tvárou stála naša pradúca mačka a olizovala ma.

Opatrne som sa posadila. V izbe bolo všetko tak, ako by sa nič zvláštne nestalo. Žiaden kostlivec, žiaden horiaci plášť, nič. Ako keby sa mi to len snívalo. Asi sa mi to snívalo. To všetko predsa nemôže byť pravda. Bola som už unavená, tak som si pri učení zdriemla. Otočila som sa za rozvrhom, ktorý bol hodený pred skriňou. A tu mi padol zrak na zrkadlo, ktoré mám prilepené na vnútornej strane dverí skrine.

Nesnívalo sa mi to. Moje oči žiarili na červeno. Bola to pravda. Stalo sa tu čosi neskutočné. Ale čo to bolo?

Oči mi pohasli. Ja na to prídem.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

27. septembra
Mark Shark