Ohnivé pero - jeseň 2021: Motýľ

ohnive pero

Obyčajné piatkové ráno. Čas sa spomalil a svet zastavil. Minúty plynuli veľmi pomaly. Bolo to, akoby každá sekunda trvala večnosť. Môj dych vynechával čoraz viac, a slzy mi stekali po tvári. To ráno si navždy zapamätám.

Veľmi som túžila kričať prečo sa to deje. Hrdlo som mala stiahnuté. Zmohla som sa len na slzy, ktoré boli horúce ako láva bolesti, ktorá mi sužovala telo. Každá slza, ktorá mi stekala po tvári chladla. Okolo mňa bola bolesť a ľútosť. Aspoň mať možnosť sa rozlúčiť. Nešlo to. Prvý krát som sa s ním nerozlúčila. Najhoršie je, že sa s ním už ani nezvítam.

Hovorí sa, že keď ťa niečo čaká, cítiš to. Momenty, na ktoré nedokážeš zabudnúť. Každý pór tvojej pokožky cíti zmenu, ktorá prichádza. Nenápadne sa ti vpíja do tela. Ak ide o radosť, je to pomalé a nežné, neskutočne krásne, až tvoja aura svieti ako Halleyho kométa. O radosti sa hovorí aj píše ľahko. Ale ako dokážeš nájsť slová na to, na čo sa vôbec ťažko iba myslí? Ako opísať bolesť, ktorá je neviditeľnou dýkou ale bodá ako pravá? Psychická bolesť je naozaj horšia ako fyzická. Hojí sa ťažšie, žije sa s ňou ťažšie. Dôvod je prostý. Svet sa nezastaví, ani ti nedá ospravedlnenku. Musíš mu čeliť nech sa deje čokoľvek. Zronená a na kolenách nikomu nepomôžeš.

V náročných okamihoch vidíš život v krátkej sekvencii. Vír myšlienok, spomienok, radostných momentov, hádok a dotazov, prežívala som znova krivdy aj spoločné šťastie. V tom momente na tom nezáležalo. Už nezáležalo na ničom. Zovreté srdce, stiahnuté hrdlo, pomalý dych a studené ruky. Tie ruky, ktorých dlane som spojila a zo zúfalstva nepretržite stláčala. Okamih, kedy si nechceš priznať pravdu. Bezmocnosť. Ničota. A potom tu bola ONA. Tichý svedok tejto bolesti, nehmatateľná ale mocná sila, ktorá jediná vedela čo nastane. Prizerala sa potichu a bez súcitu.

„Je čas.“ zavelila Smrť a pomaly pozerala po miestnosti. Sama chodí svetom živých aj mŕtvych. Nikto nechce robiť jej prácu. V rukách zviera najostrejšiu kosu. Rany ktoré uštedrí, sa zoceľujú len veľmi ťažko. Zahoja sa až vtedy, keď pominie smútok. Nikdy sa neohlási dopredu, nečaká, neprijíma úplatky ani sľuby, nezaujímajú ju ospravedlnenia, modlitby ani kliatby. Je svedkom emócií, hraničných momentov, ukážok charakterov aj beznádejí. „Musíš ísť so mnou. Odprevadím ťa na cestu.“

„Kam idem?“ zvedavo sa spýtal muž. Cítil ako mu oťaželi viečka, a telo prestalo reagovať.

„Ideš tam, kde ťa nič nebude bolieť. Presne tak, ako si si to želal. Či sa azda nepamätáš?“

„Dlho som čakal. Poďme.“ Konečne necítil bolesť, bol slobodný ako nikdy predtým. ONA to vedela. Preto si po neho prišla, tak ako po každého pred ním.

„Pôjdeš na miesto, z ktorého sa nikto okrem mňa nevrátil.“ Smrť vedela čo hovorí. Od nepamäti neúnavne chodí a hľadá tých, ktorým sa minul čas.

„Ako je možné, že ma už nič nebolí? Vždy som si myslel, že poznám najväčšiu bolesť, a potom prišla väčšia. Spútala ma. Vzala mi úsmev z tváre, a radosť zo života. Zmenila ma na nepoznanie. Začal som nenávidieť. Premohol ma hnev na nikdy nekončiacu bolesť. Aj Boha som kvôli tomu zavrhol. Čo je horšie, zavrhol som aj život. Stratil som sám seba.“ Zúfal si, a Smrti to vravel so stiahnutým hrdlom. Hanbil sa.

„Chcel si sa zabiť, až taký si bol zúfalý? Videla som ťa plakať, počula zúfať a cítila tú snahu zbaviť sa života. Vedz, že si na konci. Jedna cesta vystrieda druhú. Tunel so svetlom však nečakaj“. Smrť mu rukou pokynula mu na cestu. „Ukážem ti môj svet.“

Kráčali. Všade naokolo bolo veľa ľudí. Mal dojem, že medzi toľkými tvárami stretol aj známych. Chodiace telá bez duší. Viedla ich sama Smrť. Ocitol sa na mieste bez oblohy, a pevnej zemi pod nohami, strácal pojem o čase. Je tu vôbec niečo, čo sa dá uchopiť? Čas a priestor tu nemali miesto, ani len vzduch necítil prúdiť. Kde je a kam smeruje?

Smrť na neho zakričala „Už si to pochopil? Nie je nijaký iný život, okrem toho pozemského. Mal si len jednu šancu.“ Nik iný nedvihol hlavu. Počuje ju snáď len on? Aké kruté. Len jedna šanca. Obmedzené možnosti.

„Takže toto je ono? Smrť? Budem tu snáď chodiť večne? Budem ako oni?“ Ľudia okolo neho ničomu nevenovali pozornosť. Kráčali vpred bez akejkoľvek reakcie.

Smrť sa začala smiať. Bolo to také desivé, plné chladu a bezcitnosti. Skončil na vyprahnutom mieste bez života a radosti, s niekým kto ťažko pripomínal opis bytosti Smrti ako takej. „Viktor, práve ty tu nebudeš dlho. Ale aké by to bolo, keby si vždy vedel čo ťa čaká?“ Zmizla.

Poobzeral sa okolo seba, a rozhodol sa pridať k davu. Vekové kategórie zrazu nič neznamenali, rovnako ako postavenie. Tí, ktorí tu boli s ním, očividne vyčerpali svoj čas. Tu a tam zazrel niekoho, kto niesol na rukách novorodenca, iným pomáhali pri chôdzi barle či viac zdatní spoluidúci. Ani si neuvedomil, že je celý čas oblečený v tom, čo mal na sebe naposledy. Pásikové pyžamo. Pamätá si, ako ho dostal na Vianoce od ženy. Bolo to dávno. Už ju nikdy neuvidí. Rovnako ako svoju dcéru. Napadlo mu množstvo ľudí, vecí, každodenných činností a okamihov, ktoré mával rád. Už ich nezažije. Nezažije už ani bolesť, ktorá mu zastierala úsudok. Ak je toto miesto, kde sa má zmieriť s minulosťou a prítomnosťou, urobí to rád. Spomenie si na črty vďaka ktorým bol jedinečný, na krásne chvíle kvôli ktorým stálo za to žiť, ale aj na okamihy, ktoré zvierali srdce a nútili človeka ľutovať sa. Každá dekáda života mu priniesla i odniesla iné možnosti. Prežil dar života, ktorý trval 82 rokov.

„Práve pre toto tu budeš kratšie.“ Prehovorila Smrť znenazdajky. „Aj napriek všetkému prejavuješ vďaku za to, čo si dostal aj pokoru pred vyššou silou. Nevzpieraš sa.“

„Veď som už aj tak mŕtvy.“ Zažartoval Viktor.

„Je pravdou, že horšie sú na tom živí. Nikdy ma nevidia prichádzať,“ odpovedala sebavedomo Smrť. „Po teba som si prišla skôr, lebo si ma často volal. Bolo to únavné.“

„Kto boli tí ľudia?“ Viktor sa odmlčal. Možno sa aj obával odpovede.

„Kladieš kopec otázok. Len či si pripravený na odpovede.“ Vycítil posmech a nadradenosť. Viktor bol zmätený. A či je toto stvorenie niečo medzi Bohom a Diablom? V kostole hovorievali o Očistci…

„Mýliš sa človek. Som bytosťou, ktorá je koncom. Pokiaľ budem existovať, bude prítomná rovnováha. Slúžim Matke prírode. Som motýľom v jej večnej záhrade, a to čo prinášam mi nikdy nebude dopriate.“

„Vieš čítať myšlienky?“ začudoval sa Viktor.

„Najväčšiu moc má Matka príroda. Stvorila záhradu, kde pre teba už nie je miesto. Ani pre nich.“ Ukázala na dav ľudí, ktorý sa zrazu rozplynul. Mávnutím ruky bolo všetko preč. Smrť luskla prstom, a všetci sa znova zjavili. Kráčali bezducho nevedno kam. „Musím ísť, niekto ma volá.“ Povedala mu Smrť, a ako náhle okolo neho prešla, rozplynul sa do hmly.

Smrť si plnila prapôvodnú úlohu, na ktorú bola stvorená. Všetko musí plynúť prirodzene. Každý jej pohyb mal zmysel. Niekto to nazýval Božou vôľou, iní náhodou či osudom. Jedno je fakt, že za tým bola vyššia moc. Jedinú jej pravú tvár vidia mŕtvi a Matka príroda. Po svete chodí ako človek. Od človek má však ďaleko. Je bytosťou, ktorá má mnoho podôb a nik ju nestretne dvakrát.

Lucia v ten deň prišla v nemocnici o otca. Keď naposledy vydýchol, nedržala ho za ruku. Bohužiaľ ho ani nevidela. Nerozlúčili sa. Svetom zúrila pandémia neviditeľného nepriateľa zdravia a radosti. Vedela, že bolesť zo straty, ktorú cíti ona aj jej mama časom zmizne. Hovorí sa to však? Že čas všetko vylieči. Možno jediné, čo ju držalo nad vodou, bolo práve to, že jedine Smrť mala tú moc vyliečiť jej otca od bolesti.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

27. septembra
Darina H. Lacková