 |
“Vytiahnite tie plachty, než ich roztrhá vietor!” kričal kapitán a námorníci sa vrhli do plnenia rozkazu. Vlny vrážali do lode a nepríjemne ňou húpali, vietor dul tak silno, že vás takmer zhodil z paluby.
Zlatá Česť sa plavila tou najhoršou búrkou, akú kedy kapitán Rosemberg vo svojom živote videl. Chodil hore dole po palube, štekal na námorníkov rozkazy a snažil sa na húpajúcej sa lodi udržať rovnováhu.
“Čo sa to tu, pri Predkoch, deje?” ozvalo sa od dverí, vedúcich do podpalubia, “prečo sa tá mizerná loď tak kolíše? Rozlial som si pivo!”
Tak toto bola posledná vec, čo chcel kapitán riešiť. Mizerného trpaslíka a jeho pivo.
“Pán Zlatobrad,” začal Rosemberg, ale trpaslík ho prerušil.
“Zlatofúz!” opravil ho urazene, “Torgal Zlatofúz z Prasknutej Hory!”
“Pán Zlatofúz,” precedil kapitán naštvane medzi zuby, “tu nemáte čo robiť. Vraďte sa do podpalubia medzi ostatných cestujúcich.”
“Tam sa to nedá vydržať,” oponoval Torgal, “všetci tam len nariekajú a bedákajú, že zomrieme a podobné sprostosti. Naviac pri tom kolísaní si ani nemôžem načapovať pivo! Už som rozlial dva krígle.”
Kapitán teraz naozaj nemal čas sa so zavalitým trpaslíkom hádať. Nech tu ostane keď chce. Možno ho prekoprcne cez palubu a bude od neho pokoj. Teraz bolo dôležitejšie dozerať na námorníkov, či robia čo majú. Záležalo od toho ich prežitie.
“Vlna na pravoboku!” ozvalo sa z vranieho hniezda.
Kapitán Rosemberg otočil oznámeným smerom hlavu a zdesil sa. K lodi sa valila poriadne veľká vlna, skoro väčšia než samotná loď.
“Všetci sa niečoho chyťte!” zakričal.
Vlna vrazila do lode, studená morská voda sa prevalila palubou a len zázrakom sa plavidlo neprevrátilo. Väčšina posádky vyšla bez vážnej ujmi. Väčšina, ale nie všetci. Dvoch námorníkov vlna vzala zo sebou.
“Fuj, tá voda je ale poriadne slaná,” sťažoval si trpaslík, zatiaľ čo si žmýkal do vrkočov zapletenú blonďavú bradu. Kapitán ho prebodával pohľadom. Prečo si more so sebou nezobralo radšej jeho, než tých dvoch úbožiakov?
Vietor prifúkol od mora zúfalí výkrik:
“Pomóc! Pomôžte mi!” Rosemberg sa zahľadel smerom odkiaľ ten hlas prichádzal. Na hladine vlniaceho sa mora zbadal malú postavičku, ako sa horko ťažko drží na hladine. Jeden z námorníkov, ktorých vzala vlna, ešte žil. Kapitánovi však bolo nad slnko jasné, že tomu úbožiakovi nemajú ako pomôcť. Už od neho chcel odvrátiť zrak, keď tu mu srdce zamrzlo strachom.
Z hladiny sa vynorila veľká štvorprstá ruka, schmatla topiaceho sa námorníka a zmizla s ním pod hladinou. Ešte toto im chýbalo!
“Otočte loď!” zakričal Rosemberg na kormidelníka, hoci vedel, že je to zbytočné. Pred tým, čo bolo pod hladinou nebolo úniku.
Ruka sa vrátila a tentoraz sa vynorila priamo pri lodi. Chytila sa okraja plavidla a paluba sa zatriasla. Po prvej ruke nasledovala druhá. Do lode sa niečo zaprelo až sa takmer prevrátila. Z hladiny mora sa vynorila obrovská hlava. Štvorica vypúlených rybacích očí si hladne premeriavala posádku a veľký odporne zelený jazyk si prešiel po širokých perách.
“Čo to, pri chlpatých ceckoch mojej matere, má akože byť?” spýtal sa trpaslík.
“Maremodus!” zakričal kapitán s hlasom plným strachu, “najdesivejšie monštrum, na aké môžete na mori naraziť!” Rosemberg vedel, že toto je koniec. Proti tomuto nemali ako bojovať. Koho Maremodus nezožerie, ten sa utopí v mori, pretože naisto zničí celú loď.
“Pche!” ozval sa Torgal ľahostajne, “desivejšie veci som si vyšpáral dnes ráno z nosa.” Vytasil spoza opaska sekeru a rozbehol sa k oblude.
Príšera si práve pchala do gágora jačiaceho námorníka, keď si všimla, ako k nej beží trpaslík. Zamľaskala a načiahla sa rukou po Torgalovi. Čakala ľahkú korisť. Nečakala, že príde o prst. Trpaslík sa zahnal sekerou a jednou silnou ranou nechal potvore na ruke pahýľ. Maremodus stiahol ruku a zavil od bolesti. Frustrovane tresol dlaňou do paluby, aby spravil z protivnej koristi placku. Torgal bol však na svoju zavalitú postavu ohybný a úskokom do strany sa rane vyhol. Opísal sekerou oblúk a pripravil obludu o ďalší prst. Maremodus jačal a začal naštvane kývať loďou zo strany na stranu.
“Upokoj sa, ty hovädo prerastené!” kričal na príšeru trpaslík, “však prevrátiš loď! Bojuj a nechovaj sa ako malé decko!”
Bolo to na neuverenie. Ten tučný krpec bojoval s najobávanejšou obludou severných morí, ako keby to bol nejaký grázel, ktorého stretol v krčme. Kapitán Rosemberg už síce počul o bojovnosti horských trpaslíkov, ale toto bolo absurdné aj na príbehy, ktoré rozprávali starí námorníci. Najviac ho však udivoval fakt, že dokázal beštiu zraniť. Maremodus bol podľa legiend nezraniteľný. Torgal mu pred chvíľou odsekol tretí prst a spôsobil mu okrem toho niekoľko menších rán, z ktorých sa valila čierna smradľavá krv. Žeby povesť klamala? Ak áno, znamenalo by to, že majú nádej. Mali by trpaslíkovi pomôcť. Ale ako? Pušky im v tomto počasí budú na nič a delá na lodi nemali.
V tej chvíli to Rosembergovi napadlo.
“Harpúny!” zakričal na neďaleko stojacich námorníkov, “prineste harpúny!” Muži vbehli do podpalubia splniť rozkaz. Harpúny tu mali na lov veľrýb, ale veď čo iné je Maremodus než len príšerná obria ryba?
Len čo sa námorníci vrátili aj so zbraňami, začali ich po príšere vrhať. Torgal medzitým uhýbal ranám a rozdával vlastné. Ostré harpúny sa zabodávali oblude do šupinatej kože, ale vyzeralo to, že ju len viac a viac dráždili.
“Mierte poriadne!” zvolal kapitán a sám hodil jednu harpúnu príšere do hlavy. Mieril dobre a zasiahol jedno zo štyroch vypúlených očí.
Maremodus jačal až to uši trhalo. Sklonil hlavu a začal ňou triasť, aby sa bolestivého tŕňa v oku zbavil. Tým si však priblížil hlavu bližšie k palube, čo Torgal rozhodne plánoval využiť.
“Wotan!” zreval bojový pokrik, chytil sekeru obojruč a skočil.
Z celej sily udrel a zaboril ostrie oblude do čela. Trpaslíkova váha ho ťahala dole, čím však páral sekerou príšerinu kožu ako nôž maslo. Len čo dopadol na palubu, okamžite vyskočil na nohy a odskočil na bok, vyhýbajúc sa tak valiacej sa čiernej krvi.
Maremodus naposledy prenikavo zajačal, pustil sa lode a zmizol pod hladinou.
“Je po ňom?” spýtal sa prekvapený kapitán. Nemohol uveriť tomu, že bol koniec a on aj loď ostali v celku.
“Pochybujem,” povedal Torgal, zatiaľ čo si čistil sekeru, “dostal výprask, tak zdrhol. Príšery sú príliš zbabelé, aby zomreli zo cťou. Čo už. Aspoň sme sa tej hávede zbavili. A hľa, aj počasie sa nám zlepšilo.”
Rosemberg si až teraz uvedomil, že búrka skončila a more sa upokojilo. Bude treba kompletne prezrieť loď, opraviť najvážnejšie škody, spočítať, kto ostal nažive a upokojiť vreštiacich cestujúcich v podpalubí.
“No, ja si idem dať trocha piva,” oznámil Torgal, “nejako mi po tej bitke vysmädlo.”
S tými slovami sa pobral do podpalubia, akoby sa doteraz nič zaujímavé nedialo.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.