Ohnivé pero - jeseň 2021: Extrakcia

ohnive pero

Tupý úder nasledovaný pukotom skla ma vyrušil z polospánku. Pracoval som 12 hodinové smeny, často som pri ceste z roboty takmer zaspal v aute. Ihneď mnou však prebehol strach, keďže som bol v podmienke. Zaostril som oči a zbadal skrz praskliny čelného skla ženskú tvár.

„Do riti!“ skríkol som dupajúc na brzdy tak silno, ako som vládal. Dievka začala padať z mojej kapoty, lenže zaraz sa zakvačila prstami o jej vrchnú časť. Mala silu dračice, udržala sa na nej, až kým som úplne nezastavil. Vtom sa chytro pustila a zoskočila z nej na stranu spolujazdca, akoby sa nič nestalo.

Zatriasol som hlavou neveriac vlastným očiam, to som za volantom zaspal tak tuho, až sa mi noha zošuchla z plynu? Spomalil som na polovičnú rýchlosť, takže som jej neublížil? Alebo som ešte stále spal a náraz aj krásna žena sa mi iba prisnili?

Moje oťapené hútanie prerušilo cvaknutie kľučky a zahvízdanie vetra. Otočil som sa doprava a všimol si devu s tmavými vlasmi, ako si ku mne pohotove sadá.

„Potrebujem tvoju pomoc!“ oznámila mi stískajúc si dlaňou krvácajúce hánky.

„Ou-oukej?“ zaklipkal som očami rozmýšľajúc, či je skutočná.

Vyklonila z auta ruku a zamávala ňou, akoby chcela niečo prikázať stromom naokolo. O dve sekundy sa otvorili zadné dvere, avšak nevšimol som si vedľa nich nikoho stáť.

„Kto-kto je to?“ zakoktal som nervózne, ale ona ma ihneď s úsmevom pohladkala po brade. Jej predlaktie mi bránilo v pohľade na zadné sedadlá. Hľadela na mňa však tak upokojujúco, že mama to prestalo nezaujímať.

„Kľud,“ riekla, „chcela by som malú láskavosť, urobíš to pre mňa, však?“

„Iste, ak mi odpustíš tú zrážku…“ zjajkol som vinovato.

„Je to moja chyba, iba sa nepozeraj dozadu, hmm?“ odpovedala mi medovým hlasom.

„Prečo, čo tam je?“ zbystril som pozornosť potešený jej pokojnou reakciou.

„Niečo tak vzácne že za to bude niesť zodpovednosť celá planéta, ak sa tomu dačo stane. Teraz choď!“ sprísnila zrazu tón, čo mi naznačilo, aby som nechal tú tému na pokoji.

„Kam?“ nadýchol som sa, ibaže moju otázku prehlušili policajné sirény.

„Vpred, hneď!“ odpovedala mi.

„Ježiš!“ zaúpel som siahajúc po kľučke dverí, „ja som v podmienke!“

V momente mi krvácajúcou rukou zdrapila zápästie a silou leva mi pritisla dlaň k volantu. Policajti sa blížili, už som videl žiaru ich majáku, ako blikala lesom. Len čo som si to uvedomil, vedľa mojej tváre sa zaligotala pištoľ.

Vyplašene som zaradil rýchlosť a dupol na plyn, zatiaľ čo sa predo mnou zjavilo auto zákona. V strede jeho majáku sa rozsvietil nápis „STOP,“ ktorý som s prístupom tigrice vedľa mňa nemohol poslúchnuť.

Minuli sme sa a vyplašene som sa obzrel dozadu, aby som sondoval, či sme dosť rýchli. Hneď som si však na zadnom sedadle všimol ďalšiu ženu s blonďavými vlasmi, rovnako krásnu, ako brunetku. V náručí niekoho držala, ponášal sa na dieťa s veľkým turbanom, ale zakrýval ho tieň operadla.

Kým som stihol zistiť viac, v hrdle som ucítil zabodnutú hlaveň pištole. Reflex mi prikázal ustúpiť, nuž trhol som hlavou a udrel si ju o sklo.

„Hovorila som ti, že sa tam nemáš pozerať!“ zakričala po mne brunetka.

„Pardon, díval som sa na policajné auto!“ vyhováral som sa.

„Ale prt!“ odvrkla blondínka zo zadných sedadiel, ibaže jej výrok prerušili strely.

„Pridaj!“ zvreskla po mne brunetka.

„Áno, pani!“ zaúpel som vyplašene stláčajúc plyn až k podlahe.

Za mnou sa ozvala paľba a rinčanie skla, lenže už som sa bál otočiť. Zrazu zo zadných sedadiel zaznel pískavý zvuk a vtom sa noc presvetlila oranžovým svetlom. Začul som desivý úder, zatiaľ čo mi do temena vrazila vlna vzduchu a tepla.

„Ježiš!“ zjajkol som sledujúc v zrkadielku, ako sa auto zákona premenilo na ohnivú guľu, akoby prešlo cez mínu.

„Stále máš presný hod!“ okomentovala to brunetka a šťastne sa zasmiala.

„Však vieš, že naša jednotka je najlepšia!“ pohrdila sa blondínka.

Nechápajúc, o čo sa jedná, som trielil vpred, ale prikázali mi spomaliť. Auto sa ponorilo do tichého pradenia motora, i keď v mojej hlave bolo viac hluku, ako pri štarte raketoplánu. Nechápal som ničomu, všetko sa to mlelo jedno cez druhé. Napriek tomu som si na čírom nebi všimol padajúcu hviezdu.

„Už ideme domov,“ vydýchla si brunetka a vystrela sa na operadle.

„Berieme ho so sebou, či?“ uistila sa blondínka.

„Kam?!“ zjajkol som vyplašene kým tajomný hlas spoza mňa slastne vyriekol jediné slovo.

„Nebudem ti to hovoriť, i tak sa potom rozhliadneš aj tam, kde nemáš. Na čo by som sa obťažovala, uvidíš to na vlastné oči!“ zaprskala brunetka.

„Pardon, fakt som sa pozeral na to policajné auto!“ zvolal som.

„Ja nie som slepá, pozemštan!“ oponovala mi blondínka.

„Poz-čo?!“ zamračil som sa.

V diaľke sa ozval desivý rachot, akoby tam pristávala divízia Americkej armády.

„Toto je sen, však?“ nadýchol som sa vystresovane.

„Úplný,“ rozosmiali sa obe dievčatá.

„Dobre,“ upokojoval som sa, „už som sa bál, že rozmlátim tatkove auto a ešte sa stanem súčasťou hviezdnych vojen…“

„Na hviezdne vojny nemáte,“ odvrkla znudene brunetka.

Rev pred nami silnel a len čo sme prešli zákrutou, zbadal som, že sa v strede dlhej rovinky vznáša lietajúci tanier. Na svojom spodku mal štyri krútiace sa vrtule, ktoré vydávali zvuk vrtuľníkov. Medzi nimi bol úzky priechod a na jeho konci sa pomaly otváral padací most.

„No do riti!“ hlesol som a tuho som zabrzdil.

„Seriózne?“ vzdychla brunetka, „teraz?“

Spoza nás sa pomedzi kvílenie vrtúľ začali ozývať policajné sirény. Muži zákona iste našli svojich obhorených kolegov, už nebolo cesty späť. Hocičo predo mnou bolo lepšie, ako to za mnou, nuž nervózne som zošliapol plyn mieriac k objektu. Vrtule rozviali brunetke jej krásne vlasy a oviali ma jej božskou vôňou. Vábila ma a hovorila mi, že za padacím mostom bude všetko v poriadku.

V momente, ako sme ho zdolali, ma spolujazdkyňa vytiahla skrz svoju stranu z auta. Pribehli sme spolu k špeciálnym sedadlám, ku ktorým ma pripásala, zatiaľ čo sme sa zodvihli do výšin. Obzrel som sa po blondínke, čo v náručí držala dieťa s turbanom. Avšak zbadal som na ňom znamienko krásy, takže som sa asi nedíval na pokrývku hlavy.

Brunetka mi si sadla vedľa mňa a s úsmevom mi stisla dlaň svojou ešte stále krvácajúcou rukou:

„Síce si trošku váhal, ale splnili sme misiu, ďakujeme, Mišo.“

„Od-odkiaľ vieš moje meno?“ zakoktal som.

Pobavene pokrútila hlavou pustila ma, zapásala sa a odpovedala mi:

„Ja som Lilit, aj mňa teší.“

„Oukej, Lili, kam ma berieš?“ vyzvedal som, lenže vtom som si všimol, že mi v priestorovom videní niečo bliká. Otočil som sa za tým všímajúc si cestu pod nami a na nej tri policajné autá rútiace sa k nám. Zrazu prvé duplo na brzdy kým druhé nie a vpálilo to do kufra prvého v plnej rýchlosti.

„Pre toto sa musíme skrývať…“ okomentovala to Lilit, no mňa skôr zaujímalo, kam sa podeli steny. Všetko navôkol tvorila panoráma okolia, akoby zvonku tmavá karoséria bola zvnútra priehľadná. Alebo ich loď disponovala množstvom kamier, ibaže skôr, než som sa na to stihol opýtať, ucítil som na hlave desivý tlak. Okolie zbelelo a akceleračná sila mi z mozgu odstredila toľko krvi, že som už nemal žiadne otázky.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

22. novembra
Michal Kutiš