Ohnivé pero - jeseň 2021: Dom v kukurici

ohnive pero

„Zmrzlina! Zmrzlina!“

„O.K., upokoj sa, Erik.“

„Je to tam strašidelné, Denis.“

„Mamka, sú to len povery… A počul som, že zmrzlina je tam naozaj dobrá.“

„Skvelé. V strašidelnom dome v kukurici.“

Ale všetci sa usmievali, ešte stále prehriaty letným slnkom, na ceste zo Zemplínskej Šíravy. Chata starých rodičov nebola ďaleko. V zastrčenej, ospalej dedinke, pod mohutným Vihorlatom.

Za oknami auta sa mihali staré, aj novšie domy, farmy, usadlosti. Všetko prerastala tráva, stromy boli rozkvitnuté v sýtej zeleni, a často sa po stranách cesty mihala kukurica.

Ten dom nebol ďaleko. Denis tam odbočil. Minuli starú plechovú tabuľu s názvom dediny. Vranovce.

Denis žmurkol do spätného zrkadla na svojho deväťročného syna. Napravil si tenké okuliare. V bruchu, ktoré bolo väčšie, ako by si želal, sa mu ozval zvuk, signalizujúci, že vyhladol.

Zmrzlina ho nezasýti, ale šťastie jeho syna, keď sa mu na zadnom sedadle rozjasnila tvár, bolo na nezaplatenie.

Obrátil hlavu doľava. Strašiaci.

Trčali z vysokej kukurice, laty, staré handry, klince a vrecia ako hlavy, plné slamy, s čiernymi dierami. Očami. Sledujú nás, pomyslel si. Po šiji a rukách mu prebehli mrazivé nožičky zimomriavok.

„Čo povieš, mamka? Zastavíme sa na zmrzlinu?“ Denis sa rýchlo pozrel na sedadlo vedľa neho, na ženu, ktorú miloval.

„No, už sme tu, nie? Čo mám s vami robiť, chlapci?“ Klára rozhodila rukami, aj keď sa naozaj nehnevala. Mamka. Zamyslene si na prst nakrútila pramienok dlhých hnedých vlasov. Blysla po Denisovi očami rovnakej farby.

Bola mladšia ako tridsiatnik Denis, rozvedený, so synom. Sotva sa s Denisom Forgáčom vzali, Erik si ju bez problémov obľúbil.

Brzdy ojazdeného auta zaškrípali.

Vystúpili, a Klára si zatienila oči pred ostrým slnkom. Skláňalo sa k obzoru, krvácalo do lánov vysokej kukurice za starým domom, ale ešte sa nevzdalo svojho ostria. „Páni…“

Stratila slová, aj Erik len zízal. Pokrčené tričko, kostnaté ruky, nohy, trčiace zo zaprášených krátkych nohavíc. Neposlušné čierne vlasy, remienky sandálov, niektoré pozapínané, iné ťahal za sebou.

Musí ho vykŕmiť, „poľudštiť“, sľúbila si. Knihy, komiksy a hračky nie sú všetko.

Denis bol viac Erikov kamarát, ako otec, obdivovala to, ale ženská ruka sa im, po trpkom rozvode, určite zíde. Netušila, či to zvládne.

Pokúsi sa, sľúbila si už druhú vec v tom letnom neskorom popoludní, takmer súmraku. Milovala ich. Oboch.

Denis len stál s otvorenými ústami, väčšia, širšia kópia svojho syna.

Maľovaná ceduľa, drevená, s olupujúcou sa farbou, lákala na domácu zmrzlinu.

Nezdalo sa, že by bol niekto doma. Veľký dom, nakláňajúci sa ako zapadajúce slnko, pôsobil opustene a staro, zdalo sa, že ho čoskoro pohltí rozpínajúca sa kukurica.

Zakrákali vrany.

„Erik!“ zakričala Klára, keď sa chlapec rozbehol k drevenému, bielemu plotu. Trhol čímsi, čo možno niekedy bola bránka ku zarastenému, sotva viditeľnému chodníčku k domu, a vbehol do divokej, neudržiavanej trá­vy.

Skôr, než si to stihla premyslieť, nadvihla bránku tiež. Na dlaniach jej ostali šupiny a prach olupujúcej sa farby. Bránku skôr položila späť, ako by ju bola zavrela. Denis ju nasledoval.

Erik ich čakal pri dome, možno sa aj trošku bál, aj keď sa to snažil zamaskovať tak, ako to len deväťročný chlapec dokázal.

Nezaškodí, ak ho trochu postraší. Nabudúce aspoň nebude taký poplašený. Opatrnosti nie je nikdy dosť. Klára prelomila ticho, do ktorého sa vkrádalo len vŕzganie domu, ševelenie kukurice, krákanie vrán.

„Nebýval tu kedysi ten spisovateľ?“ opýtala sa Denisa.

„Áno. Hovorili mu aj slovenský Stephen King. Jeho knihy sa ešte stále dobre predávajú, dotláčajú. A pribúdajú aj nové, aj keď nikto netuší, ako je to možné.“

„Teodor Čierny,“ nadviazala tajomne Klára.

„Vyrástol tu, v tomto dome, so svojimi rodičmi. So strašiakmi v poli, hračkami, starými knihami.“

„Jeho rodičia tu robili skvelú zmrzlinu,“ dodala Klára. Erik mal za sklami okuliarov veľké oči, ústa pootvorené. Stiahol ruku, načahujúcu sa ku dverám domu.

„Ale nemohli mať ďalšie dieťa. Teodor bol veľmi osamelý. A tak písal. Rástol.“ Pomyselnú štafetu rozprávania prevzal Denis. „Hovorilo sa, že má neobyčajnú fantáziu. Že to, čo si vymyslel, sa potom naozaj stalo. Ak sa mu niekto z dediny nepáčil…

„A chcel mať súrodencov…“

„Keď sem zablúdili deti…“

Raz mal strašidelný hlas Denis, raz Klára.

„Ocko, možno by sme mali ísť preč.“

Denis sa zasmial. „Erik, no tak. Je to len reklamný trik. Rozumieš tomu? Si múdry chlapec. Knihy Teodora Čierneho sa preto lepšie predávajú. V skutočnosti nezmizol. Odsťahoval sa. Možno to ani nie je jeho skutočné meno.“

„A jeho rodičia robili najlepšiu domácu zmrzlinu široko ďaleko ešte dlho potom,“ ukončila to Klára. Stačilo.

Bol to len okamih.

Erik tam zrazu nebol.

Len naklonené, pootvorené dvere.

A súmrak.


Nikdy ho nenašli. Len porozhadzované stránky, vytrhnuté z linajkovaného zošita. Na schodoch, ktoré hrozili, že sa pod ich nohami prepadnú, v tmavom, dusnom podkroví. V izbách, kde vládli pavučiny a prach.

Na tých stránkach bol príbeh. O nich.

Ako Erik vošiel dnu.

Zobral si zmrzlinu od milého deduška a babičky. Rodičia Teodora Čierneho, zhodli sa Denis a Klára. Boli tam aj iné deti.

Keď vstúpil do detskej izby, plnej starých hračiek, kornútik roztápajúcej sa zmrzliny stále v ruke, vrhli sa naň. Klauni s nohami, prevísajúcimi cez práchnivejúce police. Vypchané bábiky, stehy a látka.


Nikto im neveril. Zbeleli im vlasy, z neprespatých nocí, nočných môr a zúfalstva. Do Ústavu šli spolu. Bol to len iný názov pre blázinec.

To bolo v poriadku. Postarajú sa tam o nich.

Pretože vždy, keď zavreli oči, boli späť.

V dome v kukurici.

Možno vôbec nespali.

Počuli, ako Erik kričí z roztratených stránok.

Možno z domu nikdy neodišli.

A strašiaci, drevené tiene v kukurici, v rozbitých oknách, boli skutoční.


Teodor Čierny sa unavene natiahol po ľadovom čaji. V starom dome, v podkroví, kde písal, bolo horúco. Písal rukou, ceruzkou, strany zo zošita vytrhával. Iba tak to fungovalo. To, že to pri vydaní prepísali na počítači a vytlačili, na tom už nič nemenilo.

Tak sa to stávalo skutočným.

Začalo to kedysi dávno, bol ešte dieťaťom. Rodičia mu nemohli dať súrodencov, „lekárska záležitosť“, hovorili. Tak ich sem privolal. Napísal o tom. Oživil hračky, prízraky, strašiakov.

Deti, ktoré do domu v kukurici vošli, už nikdy neodišli. Mal súrodencov. Kamarátov.

Strašidlá a tma a veci pod posteľou boli skutočné.

Zistil to už ako malý chlapec.

Boli všade. V starej kôlni, za stenami domu, pod zemou, v kukurici.

Preto začal písať. Nemohol inak. Jeho hlava bola plná príbehov, odjakživa.

Iba to napísal.

Keď rodičia zomreli, znovu ožili na stránkach papiera. Aj v skutočnosti.

Mal nový príbeh. Erik, Denis, Klára. Čoskoro ho pošle nakladateľovi. Adresa neznáma.

Strašidla ožijú. Dom, ktorý dávno pohltila kukurica.

Aj keby chcel prestať, nedovolia mu to.

Strašidlá.

Chceli byť skutočné.


„Mami! Mami!“

„Zlatko, bolí ma hlava…“

„Zmrzlina, zastavme! Prosím!“

Starí ľudia, sediaci na lavičke, jej pripomínali dedka a babku, detstvo na dedine.

Domáca zmrzlina.

Čo sa môže stať?


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

4. októbra
Martin Kuruc