Ohnivé pero - jeseň 2021: Apopalypsa

ohnive pero

Marta sedela na starej stoličke, pozerala na zem a nekontrolovateľne jej kmitalo nohou. Bola súčasťou kruhu a bála sa, že keď príde rad na ňu, nebude schopná rozprávať. Pred vchodom mala obavy o svoj výzor a preto si mastné vlasy vypla do copu, ale hneď ako vošla dnu, zistila, že aspoň v tomto si nemusela robiť starosti. Všetci vyzerali hrozne a pán vedľa nej vyslovene páchol. Upravená bola len tá, ktorá práve rozprávala.

„Ďakujeme, Monika. Chce sa podeliť niekto ďalší?“ povedala upravená žena v kostýme, ktorá sa predtým predstavila ako Ľubica. „Nemusíte sa báť, nikto vás nebude súdiť. Toto je bezpečné miesto, kde môžete vysloviť aj myšlienky, za ktoré sa inak hanbíte.“

Páchnuci pán vedľa Marty sa zamrvil. „Možno by som mohol ja,“ povedal.

„Nech sa páči!“ usmiala sa pani Ľubica.

„Volám sa Tóno a mám doma dve. S tým starším sa to ako tak dá, ale s mladšou je to peklo. Furt vrieska, hádže sa o zem a nikoho nepočúva. Minule som ju zobral do obchodu, lebo žena chcela čierne olivy. Posadil som ju do vozíka, beriem olivy a ona začala kričať, že ich chce. Ale na celý obchod. Najskôr si vravím, že jej ich nedám, ale ona dávala také vresky, že som musel. Podal som jej ten pohár s olivami a stíchla. A hneď na to – prisahám Bohu – pozrela sa mi rovno do očí a bez toho, aby uhla pohľadom, natiahla ruku a pohár pomaly pustila. Ten sa celý roztrepal a ona ako na mňa pozerá, len povie: „Bum.“ A takéto situácie sa dejú denne! Ja už to nedávam!“

„Rozumiem, muselo vás to veľmi nahnevať,“ povedala Ľubica.

„Totálne ma to nasralo! Rovno som tam na ňu nahučal!“

„Chápem. Kým si povieme, ako by sa dalo takejto situácii predchádzať, chce sa podeliť ešte niekto? Napríklad vy!“

Zostalo ticho. Marta zdvihla hlavu a uvedomila si, že všetci pozerajú na ňu.

„Ja?“

Pani Ľubica prikývla.

„Ja… neviem ako to mám povedať.“

„Akokoľvek len chcete. Toto je bezpečná zóna.“

Marta znovu sklonila hlavu a upriamila pohľad na svoju špinavú tenisku.

„Volám sa Marta a môj syn… Môj syn…“ Prehltla. „Môj syn je Satan!“ vykríkla a skryla si tvár do dlaní.

Neprišla žiadna reakcia. Marta sa pozrela na ľudí.

„Pokračujte,“ nabádala ju Ľubica.

„Čo mám pokračovať? Môj syn je Satan!“ nechápala Marta.

„Prečo si to myslíte?“

„No, všetko tomu nasvedčuje. Napríklad sa nedokáže dotknúť svätenej vody.“

„To ten môj sa nedotkne žiadnej vody!“ povedal páchnuci pán. „Keď už ho musíme okúpať, jeden ho drží a druhý umýva.“

„Ja to nemyslím tak,“ pokračovala Marta. „Môj Damián ani nevstúpi do kostola. Zostane stáť pred dverami a drží sa zubami nechtami!“

„Toto presne robí náš Tomáš pred škôlkou!“ pridala sa iná mamička. „Chytí ma za nohu a ani s ním pohnúť!“

„Nie, nerozumiete mi. Okolo Damiána sa začal motať obrovský čierny pes a počúva ho na slovo!“

„To je nič,“ pripojil sa iný otecko. „Naša Terka minule prišla, že má nové domáce zvieratko. Prídeme k nej a ona v ruke potkana! Mŕtveho! A keď sme ho chceli vyhodiť, tak vrieskala akoby sme jej nechty trhali!“

Marta krútila hlavou. „Nechápete! Pýtala som sa Damiána, čo by chcel na narodeniny a on, že Štyri kone apokalypsy!“

„Bodaj by to chcel aj náš Roman!“ pridala sa ďalšia mamička. „Ale nie, on chce len najnovší iPhone! Štvorročný chlapec! Akoby mu nestačil najnovší Samsung!“

„Damián je iný!“ snažila sa vysvetliť Marta. „Akoby som to? Ja mám z neho niekedy pocit, akoby… akoby chcel všetkým veľmi fyzicky ublížiť.“

„Tak toto ste mi prihrali!“ vyhlásil páchnuci pán. „Minule prídem za tou malou, že skúsim sa zblížiť. Kuknem na ňu, vravím: „Miška, kde má tata nos?“ a ona mi z celej sily strčila prsty do nosných dierok! Som myslel, že mi mozog vyškriabe!“

„Tomáš ma stále pichá do oka!“

„Terka mi už asi polovicu vlasov vyšklbala!“

„Ja som minule takmer prišla o bradavku!“

„Ja sa už normálne bojím, keď sa blíži k mojej tvári!“

„Skúsme ešte nechať slovo Marte,“ prerušila vravu pani Ľubica. „Každý má právo vyrozprávať svoj príbeh bez prerušovania, súdenia a porovnávania. Marta, ako ste skúšali riešiť situáciu s Damiánom?“

„Skúšali sme všetko. Prikazovať, kričať, kropiť svätenou vodou. Nič nepomohlo. Fakt nič. A potom…“ Marta otvorila svoju kabelku a niečo hľadala. Nakoniec vybrala predmet zabalený v obrúsku. Keď pokračovala v rozprávaní, triasol sa jej hlas. „Nakoniec sme našli kňaza, ktorý len potvrdil naše obavy. A povedal, že jediným riešením bude toto.“ Marta rozklepanými prstami odbalila obrúsok a odhalila akúsi starodávnu dýku.

„Rozumiem,“ povedala Ľubica, keď nahliadla do obrúsku. „Fyzické tresty sa môžu zdať ako vhodné riešenie, ale nie sú veľmi účinné. No možno preto ste tu. Teraz si totiž povieme, ako by sa tieto situácie dali riešiť inak.“

Vtedy sa rozleteli vchodové dvere. Stál v nich muž a snažil sa udržať neudržateľné dieťa.

„Prepáč zlato, ja už ho dlhšie nezvládnem!“ zakričal.

Chlapec sa mu vytrhol, vbehol do miestnosti a skríkol: „Mama!“

Marte prebehol mráz po chrbte. „Damiánko, počkaj ešte vonku!“

„Apopalypsa!“ kričal chlapec.

„Nie!“ kričala naspäť vystrašená Marta, držiac v ruke dýku. „Povedala som ti, že apokalypsu mať nemôžeš! Apokalypsa je kako!“

„Ja chcem apopalypsu!“

„Nie! Prestaň! Nebudeš mať apokalypsu!“

„Apopalypsu!!!“

„NIE!“

Damián spustil hrozný plač a začal okolo seba metať.

„Okamžite prestaň, lebo nebudeš mať ani apokalypsu, ani večerné kakao! To chceš?“

Damián spustil ešte väčší rev.

„Mám zavolať pána farára so svätenou vodou?!“

Damiánov rev vystúpil na maximum a oči mu zasvietili do červena. Pozrel sa na skupinku ľudí, vystrel ruky a všetky stoličky začali horieť. Rodičia z nich rýchlo povyskakovali.

„Toto je presne ako s tými olivami!“ zašomral páchnuci pán keď si dusil malý plamienok na nohaviciach.

Damián sa hodil na zem. Zaťal päste a buchol nimi o zem. Budova sa otriasla a zo stropu začala padať omietka. Buchol znovu a padol luster.

Marta chytila dýku pevne do ruky a so zaslzenými očami vykročila vpred.

„Môžem ešte predtým niečo skúsiť?“ opýtala sa jej pokojným hlasom pani Ľubica.

Marta sa zmohla len na prikývnutie.

Ľubica vykročila ku kričiacemu Damiánovi a ostatní rodičia sa zhŕkli pri Marte.

„Čo to robí?“ opýtala sa jedna mamička.

„Ja neviem. Asi… asi ho chce nejak spacifikovať,“ povedala Marta.

„Veď zabudla dýku!“

„Ona ju nechcela.“

„Nechcela?!“

„Asi ho chce spacifikovať silou psychológie.“

„Aha. Ona ešte nemá deti, čo?“

Ľubica si práve sadala vedľa Damiána, keď znovu buchol do zeme. Stratila rovnováhu a spadla.

„Je po nej.“

„Nemali by sme zavolať políciu, alebo čo?“

„Keby sa dá volať polícia na detské útoky na dospelého, tak si u nás môžu zriadiť pobočku!“

„Čo mu hovorí?“

„Neviem, ale vyzerá byť nasraný.“

„Možno mu zatrhla Fortnite.“

„Tak to ju teraz fakt roztrhá!“

Ľubica presedela u Damiána vyše hodiny. Niekedy sa rozprávali, inokedy sa zlostil. Nakoniec ju chytil za ruku a spoločne vykročili k skupinke.

„Tak to je dosť antiklimaktické,“ poznamenal jeden otecko.

„To ako? Čo ste mu povedali?“ spýtala sa Marta.

„Nič. Len som sa ho pýtala a počúvala ho,“ odpovedala Ľubica.

„A už nechce apokalypsu?“

„Chce. Je to pre neho veľmi dôležité a ja to rešpektujem. No dohodli sme sa, že ju ešte odloží. Na veľa rokov.“

„Koľko?“

„Navrhol šesťstošesťde­siatšesť.“

Marta objala svojho syna. „Ďakujeme!“

„To je v poriadku. Aspoň ste to mohli vidieť naživo. Takto to funguje, keď sa situácia nerieši krikom, varechami a dýkami, ale zmenou komunikácie a porozumením,“ povedala Ľubica, nasadila si slnečné okuliare a vyrazila von z budovy.

„Pani Ľubica?“

„Áno?“ spýtala sa Ľubica bez toho, aby sa obzrela.

„Myslím, že máte v nohe zabodnutý nejaký kôl.“

„Ja viem. Nehovorím, že to funguje na sto percent.“


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

15. novembra
František Škoda