Ohnivé pero - jeseň 2020: V tieni katedrál

Ten hnusný pocit ktorý ma vtedy dávno od rána napĺňal sa nedal nazvať ničím iným než strachom, tým druhom ktorý vám vŕta kdesi pri kostiach a nedá sa ničím utíšiť. Ani silná, sladká káva nemohla rozptýliť ťažké mračná myšlienok – darmo som sa presvedčoval že o nič nejde, je to predsa len lietanie…

A pritom som sa spočiatku na svoju dovolenku celkom tešil. Už príliš dlho som nemal možnosť oslobodiť sa od práce a neustáleho zhonu bežného dňa a odísť niekam, kde sa budem môcť sústrediť len a len na seba. Cestu do Francúzska som plánoval už dlhšie, no vždy som si myslel že si krajinu prezriem so zájazdom plným ľudí, ktorí budú chcieť krajinu objavovať rovnako ako ja. Podľa cestovných kancelárií sa však nikto na podobnú trasu nechystal, a tak som sa nakoniec rozhodol vydať sa na objavnú výpravu sám. Čím bližší však bol termín odletu, tým som bol nervóznejší. Nakoniec však moje obavy boli zbytočné – cesta prebehla bez problémov a ja som si mohol začať užívať Francúzsko plnými dúškami.

V Paríži som strávil týždeň ako vytrhnutý z romantického filmu – teda, okrem zaľúbenej dvojice v hlavnej úlohe, i keď som podobné dvojice stretával takmer každý deň. Stará metropola má svoje čaro, to som musel uznať i ja. Navštívil som mnohé galérie, múzeá a majestátne stavby, no nič mi neprišlo jedinečné, ani skutočne vzrušujúce. O to viac som sa tešil na cieľ svojej cesty, ktorá ma mala previesť západom rozľahlého francúzskeho vidieka a očarujúcim Bretónskom až k Mont Saint-Michel. Tento kráľovský klenot mojej cesty navštevovalo podľa informácií v sprievodcovi každý rok neuveriteľne veľa ľudí, no vďaka novembrovému dátumu v kalendári som mal pomerne veľkú šancu sa davu vyhnúť. A skutočne, jediné ubytovanie na ostrove, ktoré som si objednal ešte v Paríži, bolo poloprázdne, a ja som dostal skvelú izbu s výhľadom na sivý záliv a terasy stúpajúceho ostrova, ktoré aj v sychravom počasí pôsobili idylicky.

Keď som na druhý deň ráno stúpal skrúcajúcou sa cestou ku kláštornému komplexu na vrchu ostrova, ľudia, ktorých som stretal ma míňali so sklopenou hlavou a bez záujmu. Dokonca ani v pekárni ku mne nikto neprehovoril ani slovo – chlieb nebol o nič horší než po zvyšok mojej cesty, no všetci naokolo sa správali neuveriteľne odmerane. Túto neprirodzenú a trochu nepríjemnú atmosféru som si však ľahko dokázal odôvodniť – predsa len, ostrovania boli vždy trochu svojrázni a nebolo dôvodu prečo by títo mali byť iní. Navyše, pri tom množstve turistov ktorí sa tu cez leto premleli som sa im nečudoval, že nie sú z ďalšieho návštevníka s príšernou francúzštinou príliš nadšení. Na kopci dul silný vietor, a slnko sotva presvitalo cez hradbu olovených mračien. Katedrála, ktorá stála v strede komplexu, vrhala slabý tieň na kamennú dlážku zbrázdenú prúdmi času, a tvrdohlavo vzdorovala vetru ktorý sa preháňal medzi jej vežami.

Sotva som si majestátnu budovu obzrel, vynoril sa odkiaľsi bledý, vysoký chlap – mal svetlé vlasy a strnisko, ktoré mi z nejakého dôvodu nepasovalo k jeho kňazskému rúchu. „Poďte. Už čakajú.“ povedal s hrubým prízvukom ktorý bol snáď ešte horší než môj. Sotva som rozumel, čo odo mňa chce, no pohľad jeho očí bol rovnako úprimný a skúmavý ako u väčšiny kňazov, a tak som ho v dobrej viere nasledoval. Pokynul k dverám na boku katedrály, a vzápätí zmizol vnútri. Nádvorím prechádzali i iní muži odetí v čiernom, no ani jeden mi nevenoval žiadnu pozornosť, a tak som po chvíli váhania prešiel dverami do malej miestnosti na boku jednej z chrámových lodí. Chlapa, ktorý ma pozval som zahliadol ako prechádza portálom naproti, a pustil som sa ráznym krokom za ním. Keď som však vyšiel do priestoru katedrály, musel som chtiac-nechtiac spomaliť – výzdoba všade naokolo bola efektná, i keď strohá, a ja som len pomaly pokračoval ku gotickému oltáru, pred ktorým už kľačala hŕstka ďalších ľudí. Môj bledý známy začal po chvíli horlivo kázať v jeho drsnej francúzštine, a i bez mikrofónu sa jeho hlas ozýval celým priestorom chrámu. Nikdy som nemal k skupinovej modlitbe vrúcny vzťah, no z nejakého dôvodu som sa cítil povinný pridať sa k ostatným. Azda to bola túžba po novom skupinovom zážitku ktorá ma primäla pokľaknúť a privrieť oči. Hlas kňaza sa dvíhal a klesal ako príboj vo vodách obklopujúcich ostrov, a pomaly prechádzal do dialektu ktorému som sprvu rozumel len sťažka, a potom už vôbec. Mrmlanie naokolo prezrádzalo, že ostatní na tom zjavne boli s porozumením o čosi lepšie. Keď však ustalo, pre istotu som oči znovu otvoril a zdvihol som zrak ku kňazovi – nevyslovená otázka mi však zamrzla na perách. Kňaza som nikde nevidel, no to nebolo zďaleka to najčudnejšie – oltár, pred ktorým sme kľačali bol preč, a na jeho mieste sedela akási primitívna socha, pokrytá čudnými znakmi a zobrazujúca tvora neistých proporcií. Keď som sa poobzeral okolo seba, zistil som, že moji mrmlajúci spoločníci sa tiež kamsi porúčali, a pod vysokou klenbou som zostal sám. Celá gotická stavba však bola plná zvláštnych reliéfov, ktoré nahradili kresťanské ikony. Cez jemnú vitráž okien prenikalo znepokojivé svetlo, a ja som sa v rozpakoch vybral k bočnému vchodu, cez ktorý sme s kňazom prišli. Namiesto neho však na konci miestnosti bola len stena, a ja som cítil, že postupne prestávam veriť vlastným zmyslom. Tie ma možno klamali, no zdravý rozum ma priviedol k hlavným dverám na čelnej stene chrámu – tie poskytovali logické východisko z tejto podivnej situácie. Otvorili sa ľahko a bez škrípania, stačilo jemne potisnúť masívne krídlo. Obraz, ktorý však odkryli, rýchlo presvedčil môj zdravý rozum že tu preň nie je žiadne miesto. Z ametystovej oblohy na mňa hľadela namiesto slnka neznáma hviezda, ktorej vírivé olejové farby odpudzovali moje oči, no výjav, ktorý osvetľovala bol ešte príšernejší. Všade naokolo sa rozprestierala roztrhaná pustatina, v ktorej kalnom bahne sa hmýrili veci, aké nikdy nemali byť. Oceán zmizol akoby ho vypila obloha, a každý nový pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol ako soľ v otvorenej rane, ako bič na moju myseľ. Cítil som, ako moja príčetnosť povoľuje, a každá minúta z toho nesčítateľného počtu ktorú som strávil sledovaním nesveta okolo mňa bola ako ďalší klinec do rakvy naivného cestovateľa. Ktovie, ako dlho by som stál vo dverách a sledoval tú príšernú scénu, to hmýrenie sa farieb, ten neuveriteľne slízký sprievod vecí, ktoré nikdy neboli a ktoré sa nikdy nesmeli stať skutočnými, keby nezačali zvony katedrály svoju kakofóniu. Vo vzácnom momente príčetnosti som sa otočil chrbtom k tomu nekonečnému chaosu a zabuchol som za sebou dvere katedrály, utekajúc sa skryť za stĺporadie pri tom pradávnom oltári. Tam som plánoval prebrať svoje ďalšie možnosti, a uistiť sa, že ešte stále žijem a som pri zmysloch – no sotva som sa zosunul na zem, viečka mi oťaželi a zmocnila sa ma malátnosť.

Prebral som sa až na ďalšie zvonenie zvonov – a keď som znovu otvoril oči, stál nado mnou ten bledý chlap, a čosi rozčúlene bľabotal. Jeho hlas bol plný rozhorčenia, no v očiach som mu videl strach. „Musíte ísť. Posledné zvonenie, musíte ísť teraz!“ vrieskal tou príšernou rečou, a ja som mu rád vyhovel. Vyviedol ma bočnými dverami a znovu zmizol, no tentokrát som neotáľal. Nezastavil som sa až kým som nebol na letisku – do lietadla som skočil s nadšením, a skutočne som si vydýchol až doma. Strachu z lietania som sa zbavil ľahšie než som čakal, a odvtedy som s jeho pomocou navštívil veľa krajín – no už som nikdy nevkročil do tieňa katedrál.