Ohnivé pero - jeseň 2020: Taký normálny pôrod

ohnive pero

„Tak už to prišlo,“ opakovala som si v duchu zatiaľ čo ma manžel viezol do pôrodnice. „Budeš tato,“ oslovila som svoju polovičku. Nervózne prikývol. Vedela som, že aj on sa bojí. Veď pôrod nie je sranda. A hlavne nie pre prvorodičku. Nuž priznám sa, tiež som sa bála. „Keď miluješ svoje dieťa, nie je čo riešiť,“ zvykla hovorievať moja stará mama. Bože, chcela by som mať takú sebaistotu. „Mysli pozitívne,“ okríkla som v duchu. Nakoniec, boli sme už skoro pri pôrodnici. A odtiaľ predsa odídem ako šťastná mama.

Od okamihu keď sme prišli na príjem si všetko vybavujem ako v spomalenom sne. Strach z pôrodu sa do mňa opäť zahryzol ako zúrivý čokel a ja som v podstate len mechanicky robila všetko čo mi povedali sestričky. Spomínam si ako ma pomaly odviedli na izbu kde som mala čakať kým budem dostatočne otvorená na pôrod. A čakať na manžela. Veď sme dohodli, že bude pri mne. Tašku, ktorú som si doniesla so sebou mi sestrička opatrne položila vedľa steny. Viem, že som chcela nech mi ju pre istotou otvorí. „Ak budem niečo súrne potrebovať,“ zdôvodnila som svoju prosbu. Trošku mi vadilo, že som tu sama. „Nuž čo, veď Tibor príde o chvíľku,“ snažila som sa utešiť. A o chvíľu sa dvere naozaj otvorili. „Tibor“ chcelo sa mi vykríknuť od radosti. Žiaľ trošku predčasne. Namiesto Tibora sa vo dverách objavila sestrička. „ Manžel nebude pri pôrode,“ oznámila mi s dobre nacvičenou empatiou. „Vyzerá, že je prechladnutý.“ Dvere sa v zapätí zatvorili a ja som znova zostala sama. Sama a vystrašená.

A tak som sa aspoň snažila rozptýliť. Najskôr som pohľadom preskúmala posteľ. „No, nič moc,“ ohodnotila som v duchu. Typická nemocničná posteľ, ktorá určite pamätala ešte časy budovania socialistických zajtrajškov. Steny fádne a zanedbané akoby volali po návšteve maliara. Dlážka a strop tiež v biednom stave. „Skrátka slovenské zdravotníctvo zasa boduje,“ pomyslela som si s úsmevom. Objaviť niečo zaujímavé sa mi podarilo až keď som izbu prezerala po tretí krát. A to na stene, kúsok od mojej otvorenej tašky. Akási zvláštna hra svetla a tieňa možno typická pre túto dennú dobu náhle upútala moju pozornosť. Svetelný fľak. To by bol azda najlepší výraz pre pomenovanie toho zvláštneho úkazu. A určite len bolesť z prebiehajúcich kontrakcií spôsobovala, že sa mi zdalo akoby ten fľak mierne pulzoval. „Fíha, už som tu ako v lacnom horore,“ prebleslo mi náhle hlavou. „Teraz niečo vylezie a zožerie ma,“ zasmiala som sa na bujnosti svojej fantázie. Ale čisto zo zvedavosti som sa zdvihla z postele a s námahou podišla o kúsok bližšie.

„Tlačte!“ počula som náhle energický hlas. Pomaly som otvorila oči. „To som už na sále?“ opýtala som sa zrejme udivenejšie ako som plánovala. „Tlačte! Odpadli ste! Rodíte!“ vyštekla na mňa postava v bielom plášti akoby chcela z troch slov urobiť jedno. A tak som tlačila. A predychávala kontrakcie. Vždy tak ako mi doktor prikázal. „Ale ako som mohla odpadnúť,“ nešlo mi stále do hlavy. „Moment, veď sa mi aj niečo snívalo,“ prebehlo mi náhle hlavou. A v zapätí som si spomenula! Skutočne som mala sen. O bocianovi. Pomaly som si v hlave prehrávala ako v tom sne vyliezol zo spomínaného fľaku. „Ty ma vidíš?“ opýtal sa udivene. Prikývla som. „To nie je možné,“ stále nedokázal pochopiť. Ja som v tom sne však hlavne vnímala, že už nemám veľké brucho. „Moje mimčo, kde je?“ vmietla som mu do tváre akoby som od neho očakávala pomoc. „Bola som tehotná!“ zatiahla som ešte plačlivo. Pomaly pokrútil hlavou. „Nie, nebola si. A ani nikto iný. Nič nechápeš.“ Nahnevane som mu pozrela do očí. Neviem či vďaka tomu pohľadu alebo z jeho rozhodnutia sa nám mysle na chvíľku prepojili. A ja som vtedy náhle pochopila, že každé tehotenstvo je len jedna veľká ilúzia. Navyše zdieľaná v skutočne masovom rozsahu. Dokonca v takej miere, že sila tohto presvedčenia ovplyvňuje aj záznamové zariadenia. Takže iba preto existujú fotky tehotných žien či záznamy z ultrazvuku. V skutočnosti však deti nosia tieto zvláštne bocianom podobné bytosti. Odjakživa. Až dodnes. Určite chápete, že som znova pocítila príval prudkého hnevu. „Tak načo je všetka tá bolesť spojená s tehotenstvom a pôrodom?“ žiadalo sa mi vykríknuť do jeho tváre. V zlosti som mu dokonca vytrhla dva perá. Ešte teraz si dokážem živo vybaviť ako pomaly padali na zem. A v zapätí som sa prebrala na pôrodnej sále!

„Tlačte, nesnívajte,“ znova som začula lekárov hlas. „Na čo myslíte?“ pridal sa mladý medik, ktorý tu dnes plnil úlohu sestričky. „Na teba nie, fešáčik, nerob si nádeje,“ mala som chuť odpovedať na jeho otázku. „Veď tlačím,“ odsekla som tento krát nahlas. „Tlačte, dýchajte, tlačte,“ znova sa ujal vedenia lekár. „Škoda, že bocian naozaj nenosí deti,“ vrátila som sa ešte k tomu čudnému snu. „Toto všetko by ma obišlo.“ Lenže žiaden bocian tam nebol. A tak som tlačila a predychávala ako mi lekár kázal. A o pár minút som porodila zdravého chlapčeka.

Zvyšok môjho pobytu v pôrodnici prebehol štandardne. Premiestnili ma na izbu šestonedieľok, kde mi ochotné sestričky priniesli aj moju tašku. Skutočne si na ich starostlivosť nemôžem sťažovať. Keď som raz náhle vykríkla pribehli ku mne v rekordnom čase. „Zakopla som o skriňu,“ vysvetlila som príčinu svojho kriku. Chápavo prikývli. Našťastie malý bol zdravý, ja som sa dobre hojila a tak si po nás manžel prišiel už na piaty deň po pôrode.

Čo povedať na záver? Náš malý princ rastie, ja som s ním doma a manžel sa o rodinu vzorne stará. Skrátka rodinná idylka. Teda, až na jednu vec. Tibor začal hovoriť o ďalšom dieťati. Ja sa zatiaľ úspešne bránim. Teda, aby ste ma správne pochopili, nedesí ma samotné tehotenstvo. A ani pôrod. Ide skôr o to, prečo som vtedy v nemocnici na izbe šestonedeliek naozaj vykríkla. Nie, nezakopla som o skriňu ako som tvrdila sestričke. Len som si chcela zobrať z tašky čistú nočnú košeľu. Ale to prvé čo som vtedy v taške uvidela nebola košeľa, ba ani nohavičky či fľaška s vodou. Najskôr som uvidela dva vtáčie perá. Veľké a dosť otrhané akoby ich tomu vtákovi niekto vytrhol vo veľkom hneve. Po chvíľočke premýšľania som ich vyhodila von oknom. „Ak miluješ svoje dieťa, nie je čo riešiť,“ hovorievala moja stará mama. A aj ja tomu verím.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

12. októbra
Peter Pokojný