Ohnivé pero - jeseň 2020: Sviečka

ohnive pero

Dostal som boreliózu. Infekčná choroba prenášaná kliešťom. Asi poznáš. Kolujú o nej ohromné chýry. Bolesť kĺbov, tupé pichanie vo svaloch, zdanlivý pocit, že v nich čosi narástlo a teraz si to preráža cestu krížom-krážom. Únava. Mám na mysli poriadnu únavu, napríklad takú, ktorá sa dostaví po celodennom kopaní krompáčom. Prejdeš dvadsať metrov a hneď sa vrátiš do postele. Spíš dve hodiny a ďalšie dve kukáš do blba. Na internete som sa dozvedel, že baktérie napádajú mozog. Samozrejme, v pokročilom štádiu. Neschopnosť si zapamätať niektoré slovíčka. Habkanie. Gramatické chyby. Veď kto si v dnešnej dobe o chorobách občas nevygoogli? Doktorka mi dokopy nič nepovedala, tu máš recept, príď o pol roka na kontrolu. Dovidenia.

Tak som teda prišiel na odber krvi v dohodnutý termín. Čakáreň plná, akoby aj nie. Pozdravili som sa, ľudia mumlavo odzdravili.

A teraz si posedím. Ešteže existujú mobilné telefóny a internet, pomyslel som si.

Celé čakanie sa pravdaže vlieklo. Väčšinu času som scrolloval Facebook alebo pozeral na nástenku s reklamnými letákmi. Na jednom sa usmievalo modrooké dieťa. Vedľa neho sirupy. Doplňte vitamín C. Na ďalšom šťastný dôchodcovia s hustými šedivými vlasmi. Samé zaujímavosti.

Už som mal byť na rade. Otvorili sa dvere a stála v nich sestrička. Nestihla povedať ani „ďalší“ a zaraz popri mne prefrčala stará pani.

„Nazdar, Hanka, prišla som…“

Dvere sa zatvorili. Bác.

No dobre, pomyslel som si ironicky a čakal ďalej.

Pacienti okolo mňa vyzerali mrzuto. Linoleum zapišťalo, keď som stiahol nohy pod stoličku. Podo mnou sa objavili čierne šmuhy. Špičkou topánky som sa ich snažil zotrieť, ale dospel som k presnému opaku a pribudli nové, o čosi matnejšie fľaky.

Po štyridsiatich minútach stará pani vyšla – vysmiata od ucha k uchu, v ruke zdravotná dokumentácia.

„Ďalší!“ Zvolala sestrička zvonivým hlasom.

Už-už som bol v polovici cesty, takmer vo vnútri, keď zase znenazdajky pred mojím nosom prebehol šedivý chlap. Urobil dva razantné kroky, obšuchol sa o mňa a vtrhol dnu.

A dvere sa zase zatvorili.

Zdravotníctvo je mechanický stroj, ktorý zadrháva.

Rozhodil som rukami v zúfalom geste.

„Toto nie je možné,“ povedal som.

Ľudia sa začali mrviť.

Vrčať.

„Skurvené zdravotníctvo,“ zahromžil niekto vedľa mňa. „Neskutočné toto.“

Ostatní mu pritakali. Jedna pani, bledá ako januárový sneh, pozrela na hodiny a pokrútila hlavou.

„Kedy to tu začne konečne fungovať! Boha jeho!“

Krik ohlušil celú čakáreň.

Chlap v montérkach vstal a päť razy zabúchal na dvere, až sa otriasali v pántoch.

„Upokojte sa. Správajte sa slušne,“ napomenulo ho dievča s barlami. Chlap sa otočil, pohliadol na ňu s očami plnými zúrivosti a pomaly sa vrátil na svoje miesto.

O chvíľu sa celá situácia upokojila. Akoby zázračne nikto nový neprichádzal. Hodiny ukazovali pol jedenástej. V bruchu mi škvŕkalo. Hlad, mal som hlad a keď som hladný, frflem.

Oprel som sa lakťami o kolená, veď to poznáš – poloha „na mol“, a ponáral sa do spánku.

Kdesi z diaľky som matne zachytil tlmený rozhovor medzi pacientom a lekárom. Hlas ku mne doliehal spoza steny.

„Nevládzem, pani doktorka. Normálne nevládzem! Včera som išiel domov z krčmy, tu ma začalo pobolievať, aha, a potom to prestalo. Ale žena ma aj tak poslala. Mala silné podozrenie.“

„Pán Juház, výsledky máte…“

„Ale ja sa necítim dobre! Rozumiete mi! No necítim, ja to viem. Poznám seba najlepšie. Zoberte mi ešte raz krv. Aj tie lieky chcem, čo som mal naposledy. Vtáčia chrípka je. Všetky kurence nám v utorok pokapali. Laco Hurek hovoril, že jemu podrhla líška. Laca poznáte, však? Aj ten sem chodí. Jeho žena má artritídu. V pondelok ju bol zaviezť do Nitry, kde jej museli amputovať dva prsty…“

„Sestrička vám dá fľaštičku, pán Juház. Choďte na toaletu a…

„Nedotýkajte sa mojej sviečky! Čo si to dovoľujete?!“

„Túžim ju sfúknuť, pani doktorka. Dajte mi, hehe. Iba sa nakloním.“

„Nechajte ma!“

Prudko som rozlepil viečka, zmätene sa porozhliadal okolo seba. V sekunde ma zavalila neuveriteľná hrôza; na stoličkách, kde predtým sedeli ľudia, teraz trónili tučné kliešte azda o veľkosti futbalovej lopty. Niektoré boli prevrátené na chrbtoch a podráždene trepali článkovitými nožičkami. Dva sa úspešne prekoprcli a cupitali k dverám. Ostatné ich postupne nasledovali; zoskakovali zo stoličiek a zhlukovali sa pred dverami ako nejaký hmyzí protestujúci dav. Na hodnú chvíľu som zostal paralyzovaný bez slov. Akoby môj mozog dedukoval, že to, čo vidím, je absolútny blud, no zároveň aj blud je látka, ktorá sa dá zapísať na papier, a potom je skutočná. Tak teda čo vidím?

Opatrne, malými krôčikmi, posúval som sa popri stene k východu. Trasa na míle v takom strachu. Vtom ma zarazil úpenlivý nárek spoza dverí. Zaváhal som.

Nemôžem len tak odísť! Musím niečo urobiť!

A urobil som to, čo mi prvé napadlo. Moje ruky, možno už ruky blázna, ktoré zapisujú látku, formujú blud (alebo je všetko skutočné), popadli stoličku s kovovým rámom.

Ohnal som sa z celej sily a rozpučil kliešťa hrubým plastovým operadlom. Krv šplechla. Pokropila steny, strop, ošúchaný vešiak s bundami. Pučenie ma uspokojovalo, neviem, čo to do mňa vošlo. Na pružné brucho hmyzu dopadali ďalšie a ďalšie údery. Potom som sa otočil a z celej sily kopol do dverí. Vedľa kľučky vznikla cikcakovitá prasklina. Druhý kopanec. Olúpila sa drevotrieska. Tretí. Krídlo vystrelilo a so zadunením druzglo o stenu.

Sestrička bola skrvavená a vysatá. Z brucha je trčal sivozelený lesklý balón a čierne pahýle, ktoré sa toporne hýbali a pošklbávali miesto, kde bol predtým pupok. Kliešť do nej vnikol tretinou tela a cucal a cucal až kým sa telíčko sestry zmrštilo do zvráskavenej, opotrebovanej handry z kože.

Na kovovom stolíku s ošetrovacími pomôckami ležali injekcie.

Uchopil som nožnice. A Zabodol.

Krv všade.

Doktorka z vedľajšej miestnosti vykríkla. „Nedám vám ju. Choďte preč!“

Pustil som zbraň, zacinkala na podlahe.

Keď som vošiel do druhej miestnosti, poriadne osmelený adrenalínom, zbadal som v rohu schúlenú ženu v plášti. Ľudskú bytosť. Plačúcu. V ruke držala zdeformovanú sviečku.

„Neberte mi ju. Nesmie vyhasnúť. Prosím…“

„O čom to tárate, ja vás nevycuciam.“

„Nesmie vyhasnúť,“ zopakovala a pritisla si sviečku k prsiam.

„Čo nesmie vyhasnúť?“

„Moja sviečka, srdcu blízka, prosím, starám som o ňu celý život a pozrite, ako vyzerá.“

Pristúpil som bližšie, aby som lepšie videl.

„Vyzerá, že dohára.“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

2. novembra
Patrik Greguš