Ohnivé pero - jeseň 2020: Spoza

ohnive pero

Začalo to ešte pred troma mesiacmi, v jedno osudné ráno, keď môj syn umrel pri autonehode…

Týždeň som chodil k psychológovi, potom som to vzdal. Nevládzem. Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany, ja s tým však nesúhlasím. Sú také, ktoré sa nezacelia. Naopak, zahryzávajú sa hlbšie do mysle, kde nenapraviteľne krčia vedomie do niečoho tak malého a úbohého, že sme neschopní postrehnúť následky.

Vyskytli sa veci, o ktorých som sa bál hlbšie uvažovať. Akoby som ich privolával, postupne, každou letmou myšlienkou, zábleskom predstavy. Obyčajné predmety ako skriňa, dvere, vyčnievajúce rohy – desili ma a ja som nevedel pochopiť prečo. Pripadal som si obklopený niečím neviditeľným a zákerným, vylučujúce emócie – nenávisť, frustrácia, strach, to všetko skomolené do jedovatého kokteilu, ktoré mi to ono „nepomenovateľné“ naservírovalo do hlavy. Zdalo sa mi, že sa to živí mojim žiaľom. Bol čoraz väčší, miestami som ho nedokázal zniesť. Smútil som a zaraz, v stotine sekundy, sa všetko vo mne obrátilo naruby do nekontrolovateľného výbuchu zlosti, pri ktorom som zahádzal priďaleko.

Najprv som si ten zvláštny pocit čohosi „číhajúceho“ nevšímal. Považoval som to za dôsledok psychického vyčerpania. Zvykol som si na to. Je neuveriteľné na čo všetko si človek dokáže zvyknúť.

Potom to zosilnelo.

V jeden neskorý večer, keď sa ma zmocňovala ospalosť, pracoval som na dlho odkladanom románe, v dokonalom tichu, zaseknutý na jednej vete, jednom slove.

Odrazu ma obaril príšerný pocit, že niečo stojí za mnou. Ten pocit, možno intuícia, bola príliš sugestívna na to, aby som ju odsúdil za nezmysel. Bál som sa čo i len vykrútiť hlavu o malý uhol. Trošičku. Posunúť tvár, periférne nazrieť doprava a spozorovať nejasný kúsok, časť, drobnulinký okraj.

Nakoniec som sa rozzúrene obzrel.

A za mnou stála iba knižnica.

Pohľad na jej rohy ma však rozhneval ešte viac a nato celá, slušne zariadená pracovňa čelila pohrome. Z políc vyletovali knihy, trhal som ich, trieskal, krkval. Zdrapy poletovali okolo mňa ako jesenné lístie a s tichým šuchotom dopadali na parkety. Nakoniec zase doľahla na mňa únava a vyčerpane som klesol na stoličku.

Keď som zdvihol hlavu, trochu ma prekvapilo, že vchodové dvere sú pootvorené. Úplne normálne dvere, zastreté brokátovým závesom. Pod náporom prievanu sa nepatrne vnášal.

Takže tam si! Pomyslel som si. Za prekážkou. Za ďalšou mizernou prekážkou…

Oboplo ma čosi temné, jednoliate, ako hutná tma, ktorá vypĺňa priestor. Zavrel som oči a keď som ich znova otvoril, zbadal som, že knižnica stojí tam, kde boli predtým dvere. V izbe panoval poriadok, akoby sa nič nestalo. Knihy systematicky poukladané na svojom mieste, parkety bez jedinej smietky papiera – zaskočilo ma to.

Ocitol som sa azda v „druhom“ svete?

A keby aj… vo svojej podstate nebol desivý. Čo ma najviac desilo, bola viera, ktorú som po vstupe získal. Akési skalopevné presvedčenie či fanatická konfesia, že o existencii takej absurdnosti ako „druhý“ svet absolútne nepochybujem.

Odkiaľ sa vzalo takéto podivné presvedčenie?

Vrátil som sa do postele a otočený k stene čakal som, pokým prítomná hrôza pominie.

Od toho momentu sa odvracanie stalo mojím životným štýlom. Aby sa mi z časti uľavilo od napätia, ktoré som každodenne pociťoval, zahalil som v dome nábytok a zákutia plachtami. Izby sa tak premenili na kuriózne zariadený priestor, pripomínajúci sklad v divadle. Podozrivé miesta boli „označkované“ a veril som, že ma nič nemôže len tak ľahko prekvapiť.

Moja zvedavosť však vzrastala. Možno stačí uveriť, naozaj uveriť, ako malý naivný chlapec strašidelným povedačkám. A potom… iba potom… začne praskať sklenená kulisa reality. Omietka v pracovni sa začne olupovať a cez škáry zahliadnem nekonečnú pustatinu; studený priestor, ktorý nie je až tak prázdny, ako sa na prvý pohľad zdá…

Vyzeralo to, že som s nervami v koncoch, no potom prišli oslňujúce dni. Neraz som sa pristihol pri tom, ako sa uvoľnene usmievam. Závesy, návlečky a plachty postupne mizli z predmetov. Veci poputovali späť do skríň, no pre istotu som nechával dvere a zásuvky ešte pootvorené. Dom naberal opäť dojem obývaného miesta.

Samozrejme, už dávno predtým som mohol vypratať všetok nábytok. Vrátane dvier. Dokonca vybúrať steny. Problém by sa možno vyriešil skôr. Dom zbavený rohov a prekážok, dom dýchajúci voľnosťou. Nič by ma nemohlo prekvapiť, znepokojovať, za ničím by nič nečíhalo. Maliarske plátna, zašité kdesi na povale by znova okúsili vrstvy farieb, tak ako kedysi, keď som maľoval. Na steny by som pozavesoval diela rovinatých šíravách; krajinky bez budov, stromov, bez čohokoľvek, čo by zavadzalo ľudskému oku…

Lenže vtedy som to tak nechcel.

Vlastne nemohol som. Bol to príliš šialený nápad, ktorým by ma utvrdil, že niečo so mnou nie je v poriadku. A to som si nedokázal priznať.

Niečo so mnou nie je v poriadku.

Od začiatku.

Načúva to môjmu snovaniu… nie jeden… je ich viac… milióny, miliardy!

Smiech.

Pred očami mi skrsol obraz súmračnej polárnej planiny. Smiech hnaný skučiacim vetrom; akési vzdialené škretie chechtanie. Zarazil som sa na mieste, stojac oproti dverám, a znova sa započúval.

Nič.

Záves bol tentoraz odostretý. Upriamoval som pozornosť na kľučku. Keby uhne; pretne ma des. Avšak nič také sa nestalo.

„Iba halucinácia,“ upokojoval som sa. Vyslovené slová šklbali ticho.

„Vtieravý prelud.“

Znova smiech.

A naozaj je to cudzí smiech?

Moja ruka, akoby sama od seba, bez nejakého vedomého imperatívu, sa pozdvihla a smerovala ku kľučke. Stisol som ju a prudko trhol dvermi. Na schodoch nič nebolo. Betón belavo žiaril, svietil mesiac. Bol odporného rohatého tvaru, akoby sa mi vysmieval. Sťažka ignorujúc jeho zahalenú štvrť, vykročil som do temravy, v ktorej tkvel dvor, ohraničený brizolitovými múrmi. Od brány ma delilo niekoľko metrov. Cez medzery prenikal jas pouličných lámp. Uvedomil som si, ako dlho som nebol vonku za hranicami pozemku, ako dlho už vlastne prežívam medzi štyrmi stenami.

Niečo neobyčajne staré a nadprirodzené vdýchlo ulici ťaživú atmosféru. Primälo ma to ľahnúť si na teplý asfalt a plaziť sa smerom ku križovatke. Kúsok po kúsku. Ľavá, pravá. Ťap. Ťap. Kdesi v diaľke štekal pes. Hypnotické. Ťap-ťap. Križovatka na dosah. Za ňou pustatina, odkiaľ na mňa ako malé svätojánske mušky blikotali svetlá mesta. A boli to vôbec svetlá mesta, boli?

Konečne sa tomu postavím zoči-voči! Uvidím to!

Sprava sa zrodil stupňujúci hukot. Čupol som si a dlho sa díval na roh domu, čakajúc na správny moment. Zjavili sa prvé lúče a chabo osvetľovali miesto, kde zo suchej trávy trčal drevený kríž s vencom.

Teraz! Postrčila ma samovoľná myšlienka; vyrazil som k zákrute. Medzi mnou a reflektormi sa pohybovalo čosi tmavé. Bez váhania som sa na to vrhol. Všetok môj doposiaľ nahromadený strach bol použitý proti tomu, čo ma prenasledovalo na každom kroku, za každým rohom alebo prekážkou. Lomcoval som tým ozlomkrk, a keď sa auto priblížilo, v poslednej chvíli som to sotil pod kolesá…

Nasledoval ohromujúci lomoz. Škrípajúca kakofónia železa a trhania zvodidiel, rinčanie karosérie, cinkanie dopadajúceho skla a kovu – to všetko prepletené do jedného chaotického momentu.

Hodnú chvíľu som hľadel na siluety trosiek. K jednej som podišiel a drepol si. Prstami som siahol na čosi teplé a mokré. Rozdriapaná vetrovka.

Zatočila sa mi hlava. Schúlil som sa pri krajnici, neschopný úniku ani plaču. Čakal som, ani neviem na čo.

TO.

Nezmizlo.

Bolo so mnou. Nie za mnou, ani za žiadnym iným rohom.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

23. novembra 2020
Patrik Greguš