 |
Suché listy pod kopytami praskali. Krajinu pokryl jesenný mráz. Mladá laň, ešte mláďa, prudko zastala a zastrihala ušami. Medzi stromami sa niečo pohlo. Čakala. Z húštiny vyšiel lovec. Ich pohľady sa stretli, len na okamih, na pár sekúnd. No kým lovec napol luk, laň už bola preč.
Bežala čo jej sily stačili. Striedala cestičky a neobzrela sa, či ide za ňou. Vedela, že nepôjde. Zrazu sa uprostred lesa zjavila chalupa, postavená zo starých dosák a šedých škridiel. Okná boli začmudené od dymu, dvere ledva privierali. Celý dom pôsobil, akoby vyhorel už pred rokmi a odvtedy bol neobývaný. Laň zastala. Pohodila hlavou, postavila sa na zadné a premenila sa na mladú dievčinu s hnedými vlasmi. Dáiríne vošla dnu.
Vnútrajšok chalupy bol útulný, s dreveným stropom a množstvom mäkkých kožušín. Bride stála pri ohni a niečo zúrivo miešala v malom kotli. Dáiríne za sebou opatrne zavrela dvere, ale Bride sa aj tak strhla.
„Vravela som ti, že sa nemáš túlať po lese v loveckej sezóne.“
Dáiríne pokrčila plecami. „Viem sa o seba postarať,“ odvrkla.
„To vedela aj mama,“ pripomenula jej Bride a poslala jej smerom veľavýznamný pohľad. Dáiríne na to nič nepovedala. O mame hovorili málo. Keď im dedinčania pred desiatimi rokmi podpálili chalupu, ich matka v plameňoch uhorela. Dospievajúcej Bride sa podarilo aj so sestrou schovať v lese. Keď sa o niekoľko týždňov vrátili domov, dom bol zničený. Opravili ho svojpomocne, čarami, ktoré ich naučila matka, rodinné dedičstvo. Bride však svoje umenie povýšila na novú úroveň. Už miestnym neverila. Iba človek, ktorý za nimi prichádza s dobrými úmyslami, smie vstúpiť do domu. Ostatní vidia len zrúcaninu domu a aj keď vyrazia dvere sekerou, ženy aj interiér zostane skrytý pred ich pohľadom.
„Čo to varíš?“ Dáiríne radšej zmenila tému. Z kotla vychádzali oblaky modrej pary.
„Lektvar pre Lachlanovú ženu. Čaká dieťa. Už zase,“ povzdychla si Bride. „Neviem prečo nemôže svojho muža proste vyhodiť z postele.“
„Možno nechce?“
„Tak prečo sem chodí s plačom, že jej muž zase urobil dieťa?“
„Nie všetky ženy sú ako ty, Bride,“ namietla Dáiríne a začala si zaplietať vrkôčik. Pamätala si, ako sa im stretli pohľady. Pamätala si, ako jej tĺklo srdce. „Niektorých nevyhovuje studená posteľ.“
„A čo ty o tom vieš?“ zamračila sa Bride na sestru. Dáiríne hľadela na podlahu. „Dairíne?“
Ticho.
„Niečo som sa ťa pýtala?“
„Čo by som o tom asi tak mohla vedieť, ha? Keď ma strážiš ako decko,“ vybuchla mladšia čarodejnica.
„Pretože si dieťa.“
„Radšej dieťa ako stará panna!“
Bride mávla rukou a Dáirínine ústa sa zalepili neviditeľnou páskou. Dievčina na ňu zagánila. Bride jej pohľad opätovala.
„Prestaň trucovať a pomôž mi. Potrebujem túto mätu namlieť na prášok. Inak budeš nemá celý týždeň!“
Lenže Dáiríne na lovca nezabudla. Už pri prvom stretnutí si všimla jeho výrazné oči a peknú postavu. Hľadala ho. Riskovala. Občas sa im pohľady stretli, niekedy utiekla hneď, niekedy čakala. Dvakrát ju naháňal, ale nikdy nevystrelil, ani jediný raz. Nemala odvahu premeniť sa, osloviť ho vo svojom ľudskom tele, ale po nociach spriadala plány ako to raz urobí. Vedela, že ju bude milovať, cítila to. Predstavovala si, ako si šije svadobné šaty, ako mu porodí tri deti, ako už nikdy nebude zaspávať sama. Vzdala by sa všetkých kúziel, keby mohla byť normálna žena v dedine. A kým Dáiríne po nociach snívala, Bride varila lektvary, veštila miestnym a ustarostene pozorovala sestru. Tušila, že za sestrinymi útekmi je niečo viac, než len mladícka túžba po slobode. Ale prichádzala zima, zákazníkov bolo čoraz viac aj z okolitých dedín a tak nemala čas sestru sledovať.
Tak to šlo celé týždne. Až sa jedného dňa, keď les pokryl sneh až po členky, Dáiríne rozhodla urobiť posledný krok. Prišla na čistinu, kde ho prvý raz stretla. Vedela, že príde, vždy sa objavil. Nemýlila sa. Medzi stromami sa niečo pohlo. Takmer nedýchala. Lovec vyšiel spoza stromov. Pár sekúnd sa na seba dívali. Potom zodvihol luk a chcel zamieriť. Laň sa postavila na zadné a premenila sa. Lovec vyvalil od prekvapenia oči a luk sklopil. Dievča sa šťastne usmialo. Vykročila k nemu. Vtedy lovec opäť zodvihol luk a zamieril.
No kým stihol vystreliť, z húštiny vybehla vlčica a skočila mu na bok. Lovec zvrieskol a luk mu vypadol z rúk, keď padal na zem. Vlčica sa mu zahryzla do hrdla. Dáiríne zajačala. Šaty jej postriekala čerstvá krv z prehryzenej tepny. Zdesene sa dívala, ako umiera. Celá sa roztriasla, nohy sa jej podlomili a začala hystericky plakať.
Medzitým vlčica odstúpila od tela a premenila sa na Bridu. Niekoľkokrát si odpľula a nakoniec si krvavé ústa utrela do rukáva. Bola vďačná, že dnes počúvala svoj inštinkt a sledovala sestru. Keby prišla o pár sekúnd neskôr… Zavrtela hlavou. Pohladila Dáiríne po hlave.
„Nikdy nebudeš jedna z nich. Mrzí ma to,“ šepla nežne. Potom sa narovnala a potľapkala dievča po pleci. „Pomôž mi ho odniesť. Zvyšky sa nám budú hodiť.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.