 |
V ten neskorý večer kraľoval oblohe strieborný polmesiac a tisíce žiariacich hviezd. Čarovným nebom, akoby namaľovaným nad krajinou, znenazdajky preletel svietiaci predmet. Zanechával za sebou jasnú stopu tiahnúcu sa horizontom.
„Pozeraj, trpák! Padá hviezda!“ skríkol Róbert, sediaci pri vatre. Prst namieril k nebu.
Trpák sa volal Tadeáš a bol to jeho mladší brat. S údivom sledoval fantastický úkaz nad ich hlavami.
Padajúca hviezda sa so zábleskom a ohlušujúcim rachotom rozletela na desiatky menších častí. Takmer všetky rýchlo pohasli. Všetky, až na jednu. Tá padala stále ďalej. Stále nižšie a bližšie k na smrť vystrašeným mladíkom.
„Do pekiel!“ zrúkol Tadeáš a vrhol sa za najbližší kmeň statnej jedle. Róbert zatiaľ zutekal do útrob jaskyne s hlavou stiahnutou medzi plecia.
Hviezda dopadla na pahorok. Ozvala sa mohutná rana a do ovzdušia sa vzniesol kúdoľ prachu. Keď po chvíli opadol, vyliezol opatrne Tadeáš z úkrytu a v nemom úžase zízal na vchod jaskyne. S piskotom odtiaľ vyleteli stovky netopierov a za nimi sa napokon vypotácala postava.
„Neznášam tie lietajúce krysy!“ mrmlal popod fúzy otrasený Róbert.
„Čo to bolo?“
“Čo asi, ty leprák? Ešte aj nebesá na nás pľujú!“
„Sám si leprák!“ vzdorovito odvrkol Tadeáš a prstami si letmo prešiel po bledých a červených škvrnách na tvári. Dotyk prstov, posiatych vredmi a jazvami, necítil.
Po tejto poznámke Róbert nasrdene zazeral striedavo na svojho urazeného brata a do tmy panujúcej vo vnútri jaskyne. A práve tam sa náhle zjavilo nepatrné modrasté svetielko.
Obaja najprv otáľali, no zvedavosť nakoniec zvíťazila.
Vbehli dnu.
Hneď za kamenným vstupom bola malá miestnosť, kde mala dvojica svoj úkryt. Pár kožušín rozložených na zemi im poskytovalo aké-také pohodlie.
Za ich brlohom sa tiahla širokánska chodba a viedla do veľkej jaskynnej sály. A práve odtiaľ žiarilo svetlo, ktoré ich vábilo tak, ako plameň sviečky vábi mole a inú nočnú háveď.
Muži chvíľu zízali do tmavých útrob a zbierali odvahu. Vysoký strop im mizol v tme nad hlavami a zívala v ňom diera. Skrz ňu dnu prúdil slabý mesačný svit dopadajúci na veľký kameň, zarytý do brehu malého jazierka.
Ako prvý opatrne vykročil Tadeáš. „Len choď, trpák! Ja si počkám, či ťa to neskántri,“ uchechtol sa Róbert.
Kameň bol puknutý a rozdelený na dve časti. Nemal ostré hrany ani rovné plochy a jeho povrch pokrývala tmavá a lesklá spálená vrstva. Posiata nespočtom zaoblených jamiek.
Vnútro kameňa bolo obrastené žltými kruhmi niečoho, čo vyzeralo ako mach. Z jeho objatia vyrastalo niekoľko žiariacich modrých kryštálov, ktoré kradli všetku Tadeášovu pozornosť.
Po chvíli obdivu vytiahol dýku a opatrne sa snažil oddeliť menší kryštál. Ten nakoniec povolil a on ho zovrel medzi prstami.
V tom okamihu mu telom prebehla triaška. Nekontrolovane sa chvel a žiara z kryštálu sa mu rozšírila do celého tela. Z otvorených úst a očí mu vychádzali modrasté lúče. Tadeáš po chvíli tranzu bezvládne žuchol na zem.
Róbert to celé bez slova sledoval. Premkla ho hrôza a strach. Zaspätkoval, až kým sa chrbtom neoprel o stenu jaskyne. Nakoniec nabral odvahu a hodil po ležiacom bratovi kamienok. „Žiješ alebo si skapal, trpák?“
„Žijem…“ sťažka vyjachtal omráčený Tadeáš. Vložil si úlomok kryštálu do tuniky a otrasene sa postavil.
„To je škoda…“ odvrkol sucho Róbert. Rázne mu ukázal chrbát a odišiel.
Zvalil sa na svoju kožušinu a bolestivo si sňal dole obväzy z rúk. „Teba mi bol čert dlžen, bratku.“
„Prečo?“ šepol nechápavo Tadeáš.
„Narodil si sa! Nakazil ma touto pliagou! Vyhnali nás kvôli tebe z leprosária!“ Zabodol doň Róbert nevrlý pohľad.
„No tak pŕ! Aj ty si tam kradol…“
„Ale mňa nechytili!“
Rozhovor bratov sa tým skončil. Tadeáš sa ešte chvíľu snažil obmäkčiť brata. No ten bol k slovám mladšieho súrodenca hluchý rovnako ako vždy. Obaja nakoniec upadli do nepokojného spánku.
V skoré ráno ďalšieho dňa sa Róbert zobudil v brlohu sám. Doprial si pár dúškov vody z čutory a zajedol ich tvrdým chlebom, ktorý včera vyžobrali pri mestskej bráne.
Nakoniec zvedavo zamieril do sály s padlou hviezdou. V chodbe našiel Tadeáša ako zamyslene pozerá kamsi do diaľky.
„Na čo zízaš?“
„Na netopiere,“ riekol brat a prstom ukázal na telá rozhodené okolo jazierka. Niektoré ležali nehybne, no pár sa ich z posledných síl chvelo.
„Konečne dobré správy. Ten šuter ťa síce nezabil, no aspoň skántril tie lietajúce krysy.“ Róbert sa rezko vybral k najbližšiemu telíčku a odkopol ho. „Pfuj!“ odpľul si, keď sa mu do úst navalila horká chuť. Vtedy si všimol zmenu, ktorá cez noc nastala. Priestor okolo padlej hviezdy bol obrastený žltým machom. Dokonca sa kde-tu šplhal aj po stenách jaskyne.
„Do pekla…“ šepol so zrýchleným dychom. V nose a krku ho nepríjemne pichalo, a tak sa rýchlo vrátil k bratovi. Zarazene sa na neho zadíval. Schmatol ho za ruku a doslova odtiahol von. Keď stanuli na ranným slnkom zaliatej čistinke, zmenil sa Róbertov výraz tváre na číre prekvapenie.
„No ja skapem. Si zdravý! Lepra je preč!“ neveriacky si brata obzeral z každej strany. Po hnisavých vredoch či jazvách nebolo ani stopy.
„Čože?“ zhíkol Tadeáš, zatiaľ čo sa pozeral na vyliečené ruky. Začal kričať šťastím a skákať ako zmyslov zbavený.
„Máš ty len šťastie. To tá hviezda…“ otočil sa na päte a už-už si to zamieril do vnútra, keď ho Tadeáš schmatol za rukáv.
„Nie, nechoď tam!“
„No hovno, bratku. Aj ja sa pekne vyliečim. A potom zarobíme fúru zlata!“
„Zlata?“ pozrel Tadeáš nechápavo do bratových vytešených očí a rázne dodal: „Nemôžeš tam ísť! Nevidel si tie netopiere?“
„Srať na lietajúce krysy! Vidím teba! Vyliečim sa a potom pôjdeme liečiť boháčov do Zlatej uličky. To bude dukátov.“
„Mali by sme hlavne vyliečiť chorých v leprosáriu.“ Stále natešene hľadel na svoje dlane.
„Na nich srať!“ strčil Róbert do Tadeáša a rázne zamieril dnu.
„Stoj!“ zakričal za ním brat a pár rýchlymi krokmi ho dobehol. Postavil sa pred neho s prosebným výrazom a dodal: „Nemusíš tam ísť…“
„Už si ma dožral!“ skočil mu s krikom do reči. V očiach mal hnev a šialenstvo. Vzduchom preletel záblesk čepele. Nôž sa zaboril do Tadeášovej hrude. Ten sa sťažka zapotácal. Vystrašene pozrel do očí brata a padol do trávy. Cez slzy stekajúce po lícach pozeral, ako Róbert so zbraňou v ruke vbehol do jaskyne.
Keď sa Tadeáš prebral, bolo poludnie. Opatrne sa posadil a z vrecka vytiahol žiariaci kryštál. Rana na hrudníku zmizla. Po útoku nožom ostala iba jediná stopa. Diera na krvou zmáčanej tunike.
Neistým krokom vošiel do jaskyne. Mach už nadobro obrástol sálu s padlou hviezdou a hmlistý vzduch mal žltkastý nádych. Netopierích tiel bolo na zemi podstatne viac než ráno. Jedno sa triaslo a chrčalo z posledných síl pri Tadeášových nohách. Opatrne ho chytil a uložil do dlane. Priložil naň žiariaci kryštál. Do očí drobného tvora sa začal vracať život. Zapišťal, prudko sa vymanil z ľudskej ruky a odletel k východu.
Tadeáša naplnilo sebavedomie.
Brata našiel sedieť pri jazierku. Opieral sa o zarastenú stenu a z očí a nosa sa mu rinuli tenké pramienky krvi. Ešte žil. Sťažka dýchal a načahoval k nemu trasúcu sa ruku. V očiach sa mu miesil prosebný výraz a neskutočný strach.
Modrastý úlomok v Tadeášovej ruke stále žiaril. Odtrhol zrak od umierajúceho a zamyslene pozrel na krvavú dieru po dýke na svojej tunike.
Potom bratovi venoval posledný pohľad. Miesilo sa v ňom sklamanie a hnev.
Otočil sa a odišiel. Nadšene a takmer s poklusom sa vydal k leprosáriu, s myšlienkami upretými na svojich chorých priateľov.
Kútiky pier sa mu náhle skrivili do úškrnu.
„Všetko pekne poporiadku…“ šepol a odhodlane zamieril do Zlatej uličky.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.