Ohnivé pero - jeseň 2020: Marienka

Ani sám netuším kedy ma začal trápiť ten podivný pocit. Možno to celé začalo koncom apríla a možno až niekedy začiatkom mája. Naisto však viem, že už bolo niekoľko dní po oslave svokriných narodenín. A odvtedy som sa toho čudného vtieravého pocitu nedokázal zbaviť. Neustále sa mi tlačila do hlavy predstava, že s mojou dcérkou nie je niečo v poriadku.

Teda, nie, že by náhle ochorela. Nič také!

Celý problém spočíval v zdanlivo banálnych maličkostiach. V jej reakciách na bežné podnety, často iných než na aké som bol zvyknutý. V spôsobe akým sa na mňa pozerala a ktorý sa tiež v niečom odlišoval od bežného štandardu. Najviac ma však prekvapilo keď sa jedného dňa prestala hrať s obľúbenými hračkami. „Nechcem!,“ vyjadrila sa na ich adresu.

Každá jedna z týchto maličkostí by osobitne ani nestála za zmienku. Všetky dokopy však postupne spôsobili, že som z vlastného dieťaťa začal pociťovať akúsi neurčitú hrôzu. Akoby som každý deň doma stretával cudzieho človeka!

Tento môj pocit ešte zosilnel keď som ju jedného dňa zobral vonku povoziť v kočíku. Nezáujem o okolitú prírodu. Spôsob akým sa hrala s hrkálkami. A tiež skutočnosť, že si ani nevšimla kamarátku, ktorá sa veselo batolila pri pieskovisku ma znova donútili k zamysleniu. „Kto to vlastne je?“ neustále sa pýtal akýsi hlas v mojej hlave. Znova som si ju dôkladne prehliadol. Tá istá postava ako vždy. Tie isté blonďavé vlásky, ktoré som tak rád česával. „A doma máme kopec jej fotiek,“ snažil som sa neúspešne presvedčiť sám seba. Všetko mi to prišlo natoľko čudné, že som sa jedného večera neuvážene opýtal manželky či je to naozaj naše dieťa. „Ako to myslíš?“ zareagovala naoko prekvapene. Dobre som však vedel, že aj ona si niečo všimla. Akurát si nič z toho nechcela pripustiť. „Nič, len žartujem,“ skúsil som odpovedať zmierlivo. Ale nežartoval som. A ona to dobre vedela.

A ešte tu bol ten ustavičný hlad! Z nejakého neznámeho dôvodu začala maličká papať omnoho viac ako dovtedy. Bolo až k neuvereniu koľko toho naša Marienka v tej dobe spucovala. Rozhodne omnoho viac ako sa dalo očakávať od polročného decka. Veď z toho mlieka čo každý deň popila by sa určite najedli najmenej dvaja kojenci! Samozrejme, že množstvo materského mlieka už nestačilo a museli sme ju dokrmovať sunarom.

Za dni, ktoré potom nasledovali sa úprimne hanbím. Namiesto toho, aby som bol manželke oporou, tak som radšej vždy po robote zapadol do najbližšieho baru. Viete, nedokázal som to doma s nimi vydržať! Pracovné povinnosti, vyčerpaná manželka a dieťa, ktoré som už ani nespoznával, to všetko bolo na mňa jednoducho priveľa. Domov som sa chodieval iba vyspať.

„Kabgrasov syndróm,“ vytiahla na mňa jedného rána moja polovička akoby sa chcela vrátiť k nášmu nedávnemu rozhovoru. Nechápavo som na ňu pozrel. „Veľmi zriedkavé ochorenie, ale zvládneme to“ pokračovala s nádejou v hlase. Stále som nič nechápal. „Jednoducho má človek pocit, že jeho blízkych niekto zamenil za presné kópie,“ dodala ešte na vysvetlenie. Unavene som prikývol. Bože, veď aj ja som sa už cítil ako blázon. Od návštevy psychiatra ma odrádzala len jedna vec. Skrátka som sa nevedel zbaviť predstavy, že som už o podobných prípadoch počul alebo čítal. Akurát som si nevedel spomenúť kde.

Žiaľ, všetko sa rýchlo zhoršovalo. Manželka sa zmenila na uzlíček nervov a ja som v tvári nášho drobca márne hľadal niečo z Marienkinej pôvodnej mimiky. Priznávam, veľa som vtedy pil. Naozaj ako dúha. Takže ma ani neprekvapilo, keď manželka začala stále častejšie spomínať rozvod.

Po jednej z obvyklých večerných hádok sa mi podarilo zaspať obzvlášť hlbokým spánkom. Viete, potreboval som si už naozaj oddýchnuť. Však aj ja som bol v poslednej dobe s nervami v koncoch. Zobudil som sa už okolo polnoci a s pocitom, že sa mi konečne rozsvietilo v hlave. Akoby mi v nej niekto náhle zapálil obrovskú žiarovku. Náhle som totiž presne vedel čo mám urobiť. Pomaly som otočil hlavu k manželke, ktorá akurát kŕmila naše večne hladné bábo. „Dosť!!“ vykríkol som zrejme hlasnejšie ako som pôvodne plánoval. Zároveň som dieťa prudko vytrhol zo ženinho náručia a zobral do svojho. „Už nedostaneš nič!!“ vmietol som malej do tváre. Odpovedala srdcervúcim plačom. „Papať, papať,“ stále opakovala medzi jednotlivými vzlykmi. „Ty si sa úplne zbláznil,“ zrevala na mňa manželka hneď ako sa jej podarilo prebrať zo šoku. „Nie, nezbláznil,“ zareagoval som odhodlane a naložil malej pár na zadok. Ešte šťastie, že bývame v rodinnom dome a tak jej krik nikto cudzí nemohol počuť. „Zavolám políciu,“ zareagovala manželka. „Žiadnu políciu,“ odpovedal som nahnevane a vytrhol jej mobil z roztrasenej ruky. A v tom sa to stalo!

Prisahám na všetko čo mi je drahé, že som v živote nič podobné dovtedy nevidel. Dieťa v mojom náručí náhle obklopilo akési biele svetlo. Nie moc intenzívne, skôr slabé. A začalo pomaly vťahovať do seba toho vreštiaceho drobca. Z ničoho nič som mal prázdne ruky. Nie však nadlho. Po sekunde, či dvoch, neviem to celkom odhadnúť sa mi v náručí znova objavilo dievča. Zdanlivo rovnaké ako predtým, akurát nie rovnaké pre rodiča. Kým to prvé dieťa sa mi zdalo cudzie už dlhšiu dobu, v tomto som okamžite zbadal všetky črty mojej pôvodnej Marienky. Chvalabohu spala! Chvalabohu preto, že manželka vzápätí odpadla! Jednoducho nevydržala pohľad na túto podivnú výmenu ktorej nechceným svedkom sa stala pred chvíľkou. „Čo to bolo, tak povedz čo to preboha bolo!!!,“ opakovala stále dokola keď sa mi ju konečne podarilo prebrať. „Vieš, začal som unavene, „viaceré národy majú legendy v ktorých určité záhadné bytosti vymieňajú ľudské deti za svoje“ Sám som si však dobre uvedomoval ako to divne znelo. „Víly, boginky a podobná háveď,“ dodal som ešte na vysvetlenie. „Ale veď sú to nezmysli,“ kričala hystericky cez závoj sĺz. „Tak vidíš, že nie sú,“ odpovedal som narýchlo keďže mi nič múdrejšie nenapadlo. Vzápätí sme od vyčerpania obaja zaspali.

Čo povedať na záver? Nuž, pomaly sa z toho všetkého spamätávame. Na Marienke sme si našťastie nevšimli, že by ju posledné dni nejako poznačili. Možno si na nič nepamätá. To by bolo určite najlepšie. Samozrejme, nikomu sme o tom nič nepovedali. Veď čo sme mali hovoriť? Že zlo zo starých legiend zaútočilo na našu rodinu? Alebo, že aj astrálne bytosti majú rodičovské pudy, ktoré sa dajú proti nim použiť? Kto by nám uveril. S manželkou si postupne znova hľadáme k sebe cestu. Dokonca je znova tehotná. Určite ako dôsledok nášho častého zmierovania. Ja som prestal piť a vzorne sa starám o rodinu. A pevne dúfam, že nás už čakajú už iba pekné dni.