 |
Do zívajúcej tlamy s vlajúcim jazykom by sa aj prasa zmestilo. Ork zaklapol čeľusť a poškriabal si zelený zadok. Zahľadel sa do diaľky v snahe bojovať so zatvárajúcimi sa viečkami.
„Veľký Hung, čom zrovna ja musím buť na nočné straži?“ zahundral si popod krivý nos. „Zrovna včil, keď je žúr.“ Bojovníci kmeňa Veľkých palcov sa dnes vrátili z úspešného nájazdu aj s bohatou korisťou mäsa a dokonca aj piva. Pri spomienke na zlatistý mok si zelenokožec prešiel jazykom po páre klov.
„Dneskajka to budze dlhá noc,“ oprel sa znudene o oštep. Ústa sa opäť roztvorili do zívnutia. Tentokrát z nich okrem jazyka vytŕčal aj dlhý nôž.
„Chľastajte a žerte, bijáci moji!“ mával náčelník ohryzenou kosťou, „zajtra spakujeme kemp, tak aby sme teho nemoseli tahat veľa!“
„Lebkoprásk! Lebkoprásk!“ kričali zelenokožci náčelníkovo meno, vo veľkých rukách zvierali lebky, misy a iné improvizované poháre plné piva. Nad ohňom sa opekala človečina a do rytmu primitívnych bubnov tancovali nahé orčice. Pre ľudské oči to nebol pekný pohľad, ale zelenokožci ich tanec sprevádzali smiechom a oplzlými poznámkami.
Lebkoprásk sa poškriabal kosťou po zarastenej brade a spravil niečo, čo jeho druh tak často nerobí. Zamyslel sa.
Kmeň Veľké palce vyplienil v okolí, čo sa dalo a tak bolo načase presťahovať sa inam. Kam sa však vydať? Zo severu prišli, na juhu nič nebolo a viac svetových strán Lebkoprásk nepoznal. „Ale pri veľkom Hungovi, srať sa s tým budem až zejtra,“ mávol nad tým rukou, „včil je čas napchať si gágor.“ Schmatol najbližšiu tanečnicu za vlasy a zreval jej do ucha:
„Nevrc toľko tou bachratou ricú a enem mi dones ďalší žranec!“ Orčica odbehla k ohňu splniť jeho príkaz. Len čo mu priniesla kus dobre upečenej ľudskej nohy, horlivo sa do nej zahryzol. Orčica jačala pretože nestihla mäso pustiť a prišla o dva prsty.
Oslava pokračovala. Tance začali byť nemotornejšie, ohlodané kosti ležali všade po okolí a zo stanov sa ozývali vášnivé stony. A samozrejme, pilo sa, pilo sa a pilo sa.
Neustály príjem piva však vyžadoval aj jeho výdaj. Jeden z bojovníkov sa postavil a tackavým krokom si to namieril ku kroviu pri strome, kde bol priviazaný posledný zajatec. Vyhrnul si handru slúžiacu ako nohavice a zastonal úľavou.
„Nestačí, že ma chcete zožrať,“ sťažoval sa väzeň, „to ma musíte aj ponižovať? Nemôžete chodiť šťať niekam inam? Nohy mám už po členky v žltom blate!“
„Gambu drž,“ osopil sa ork, „žrádlo nekecá.“
Len čo pivo dokončilo svoju púť orčím telom, chystal sa zelenáč cyklus zopakovať. Kútikom oka však niečo zazrel. V kríku pred ním sa niečo lesklo. Zvedavo sa naklonil k porastu, aby to preskúmal. Lesknúci predmet prešiel okom a nejakým zázrakom trafil aj mozog. Zajatec chcel vykríknuť, ale z krovia vystrelila ruka ako lopata a takmer mu oblapila celú tvár.
„Kladivo a krompáč! Chceš, aby ma odhalili?“ zahundral majiteľ ruky. Zajatec chcel zakrútiť hlavou, ale tá laba ho držala príliš pevne.
„Teraz ma poriadne počúvaj,“ pokračoval neznámy, „rozviažem ťa a potom mašíruj, čo ti budú nohy stačiť, smerom na sever.“
Som voľný! preletelo zajatcovi hlavou, zatiaľ čo utekal tmou.
„Och, bohovia, ďakujem vám,“ nastrčil ruky v modlitbe k nebesám, „že ste mi poslali záchrancu.“
„Žrádlo zdrhá!“ ozvalo sa mu za chrbtom. Nasledovali naštvané výkriky.
„Asi som mal s tou ďakovnou modlitbou počkať.“
Bojovníci vstávali od ohňa a nasadali na skrotené diviaky. Teda skôr sa o to pokúšali. Alkohol si začínal vyberať svoju daň a veľa ich končilo s tvárou na zemi. Napokon však sa nejako skoordinovali a pustili sa za utečencom. Pri ohni zostal len náčelník s dvojicou osobných strážcov, kochajúcich sa na tanečnice. Lebkoprásk schmatol jednu z nich za chlpy na chrbte a pritiahol k sebe. Brucho mal plné a tak dostal chuť aj na iné mäso.
Uši ako taniere náhle zachytili tiché kroky. Zvedavo sa otočil. Skôr inštinktom než plánovaným pohybom postavil tanečnicu pred seba. Zachrčala a rozklepanými rukami sa pokúsila vytiahnuť si z krku nôž.
„Ukrývať sa za ženské! To si hovoríš náčelník?“
Lebkoprásk odstrčil mŕtvolu a prekvapene zažmurkal.
Spod strapatej hrivy čiernych vlasov ho prepaľovali oči ako dve blčiace vatry. Dlhá neupravená brada by cudzincovi siahala po zem, keby ju nemal zasunutú za opaskom. V jednej ruke držal sekeru, druhou vyťahoval ďalší nôž.
„Gde sa tu zebral posratý trpajzlík?“ nechápal náčelník a otočil sa na svoju ochranku.
„Čom tu stojíce jak údy v ceplej vode? Zajebte ho, vy banda trolích hoven!“ Veľké kyjaky zasvišťali vzduchom a trpaslík, na svoju zavalitú postavu, im obratne uskakoval. Útok oplatil hlbokým škrabancom na boku a rozdvojenou čeľusťou.
„Veľký Hung!“ dupal Lebkoprásk podráždene nohou, „šak ho už ovaľce! Hovädá ožraté!“
Sekera sa stretla s rozkrokom a tlama sa roztvorila v nemom výkriku. Trpaslík však dostal zásah kyjakom do chrbta od druhého orka. Rozryl veľkým nosom zem a sekera mu vypadla z ruky. Vzduchom sa niesol víťazoslávny pokrik a zelenokožec sa napriahol k poslednému úderu. Ostrie vrhnutého noža mu však prekazilo plány. Trpaslík sa s úškrnom vyteperil na nohy, ale nevydržal na nich dlho.
Dostal náčelníckym budzogáňom do tváre a opäť hltal prach.
„Šecko si musím odmakať sám,“ ručal Lebkoprásk, „najprf z teba spravím placku, potom, čo zoztane si spravím nad ohnem s cibulú.“ Budzogáň mieril na hlavu, ale stretol sa len so zemou. Trpaslík sa prevalil a chytil sekeru. Vypľul zub a utrel si krvavý nos.
„Volám sa Ivar Sudonosič. Vzal si mi moju lásku. Priprav sa na smrť!“
„Ta to mi na kerú ric hovoríš?“ Trpaslík sa rozbehol k náčelníkovi a kov sa stretol s drevom silou, ktorá by zrazila aj vola na kolená. Ostrie sekery sa zaseklo v budzogáni a Lebkoprásk prudkým myknutím vytrhol zbraň trpaslíkovi z rúk. Už sa videl ako víťaz, ale nepočítal s tým, že bradáč bude mať ďalší nôž.
Bojovníci pozosadali z diviakov. Zo spevom sa vrátili k ohnisku, jeden z nich niesol pod pazuchou žobroniaceho zajatca. Zastali, len čo zbadali zakrvaveného trpaslíka nad rozpáranou mŕtvolou ich náčelníka. V jednej ruke zvieral nôž, v druhej črevá.
„Som váš nový kuchár a chystám vám jaternice,“ uškrnul sa trpaslík a pretrhol črevá zubami, „kto si dá?“ Neohrození orkský bojovníci sa náhle cítili v ohrození. Naskočili naspäť na diviaky a hnali ich preč, čo im sily stačili.
„Pomóc!“ ozýval sa vzďaľujúci hlas zajatca, ale voči jeho slovám boli všetci hluchí.
„Kde si, láska moja? Musíš tu niekde byť,“ prehľadával Ivar stan za stanom. Jediné, čo našiel bola kopa smetia a vystrašené orčice. Nakoniec vošiel do náčelníkovho stanu a jeho srdce zaplesalo radosťou.
„Kvet môjho života! Tak tu si. Železo a oheň, desať rokov som ťa hľadal!“ krv na tvári prerazili dva slané potôčiky. Podišiel k svojej milovanej a nežne ju pohladil.
„Si poriadne dotlčená,“ zhodnotil zamračene, „mizerní barbari. Určite sa k tebe správali ako k handre. Ale už je dobre, moja drahá. Už ti neublížia. Poď, odídeme z tejto smradľavej nory.“ Ako novorodenca vzal pípu do rúk a konečne po nekonečnej dlhej ceste Ivar Sudonosič vyrazil domov.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.