 |
Úzkou údržbárskou chodbou sa mihotalo bezpečnostné svetlo pomedzi visiace rozvodové káble. Občas tento zdanlivý pokoj narušilo zasyčanie poistného ventilu či dunenie z odľahlých podlaží. Priestor vypĺňala hmatateľná horúčava vzduchu a nezameniteľný pach všadeprítomnej elektroniky a zariadení ukrytých v útrobách stien, zabezpečujúcich nepretržitý chod životne dôležitých súčastí celého komplexu. Napriek tomu, že pre väčšinu posádky pôsobil priestor stiesňujúco, v pravidelnom rytme zvukov a tepla sa nedalo ubrániť pocitu akejsi útulnosti.
Pre ňu to bolo vždy miesto pokoja.
Tu nebol ruch z riadiaceho centra, otravných hlásení a neustálych otázok.
Sem sa chodievala schovať, keď toho bolo priveľa – len na chvíľu, len na pár hlbokých nádychov, kým sa svet za dverami rozmazával do zdanlivo dôležitých kontúr.
Ale nie dnes.
Dnes bola chodba prázdna inak. Príliš inak.
„Liz, ozvy sa, Liz!“ Zachrapčalo nečakane z komunikátora.
Trhla sebou.
Okamžite sa pritisla k rohu prechodovej prepážky, vypla spojenie a stíchla. Takmer akoby inštinktívne pocítila prítomnosť niečoho cudzieho, čo nepatrilo sem, do jej útočiska.
Stála opretá chrbtom o stenu a pozorne načúvala zvukom z chodby.
Niečo tu nepatrilo.
Cítila ako jej studený pot steká po chrbte.
Nič.
Ani zvuk ani obraz. Len ten neutíchajúci inštinkt.
Je to blízko. Uvedomila si, až sa jej zježili chĺpky na rozpálenej pokožke rúk. Tep sa prudko zrýchlil a narušoval nadobudnutú pozornosť.
Sústreď sa, spomaľ dych. Prehovorila k nej trénovaná myslel.
Aký zápach. Zareagovali náhle čuchové bunky. Čo to je? Snažila sa pochopiť nelogickosť vnemu. Pach… morskej vody? Nie, skôr… surový, hlboký, presiaknutý kovovou príchuťou rias a… rozkladu.
Nedávalo to zmysel. Sem predsa nemohlo preniknúť z ostatných podlaží nič, ani z tých šialených hlbín, v akých sa už pár týždňov nachádzali. Tam okrem mikroorganizmov iné nežije.
Niečo sa pohlo.
Takmer nepostrehnuteľný závan v prúdení vzduchu. Ako keby sa niečo presunulo bližšie.
Liz zadržala dych.
Vedeli o sebe.
Pozrela na tlačidlo poistky na ovládacom panely.
V prípade nebezpečenstva sa nim aktivuje núdzové uzavretie priechodov medzi jednotlivými sekciami podlažia.
Zadívala sa pred seba smerom k ďalšej prepážke.
Útek alebo boj, preletelo jej mysľou.
Jasne že útek! Si vedkyňa, niekedy technička ale určite nie hrdinka, ozvalo sa vedomie.
Ďalší pohyb.
Nezaváhala.
Udrela po poistke a rozbehla sa.
Niečo ľadové a vlhké sa po nej načiahlo.
Nestihla sa obzrieť. Strach bol silnejší.
Prešmykla sa prechodom práve včas. Spadla na podlahu a udrela sa do kolien.
Zalapala po dychu no adrenalín ju znova postavil na nohy.
Ostalo to na druhej strane, som v bezpečí. Som v bezpečí? Uvažovala nahlas.
Priblížila sa k priezoru. Nič nevidela. Žiadny pohyb, žiadne tiene. Iba pomaly stekajúce kvapky na hrubom skle.
Kondenzovaná vlhkosť? Premýšľala. Čo to sakra bolo?
Z laboratórnej praxe vedela, že mozog dokáže v panike skresľovať vnímanie. Spojiť zdanlivo nesúvisiace vnemy do niečoho, čo v skutočnosti neexistuje.
Mohlo to byť len zlyhanie systému? Nejaký výkyv tlaku? Halucinácia?
Odpoveď sa už vynárala z podvedomia.
Nie.
Pomaly cúvla do zadnej časti priestoru, opierajúc sa dlaňou o steny s panelmi ovládania.
Pozerala sa na digitálnu mapu podlažia – jej sekcia bola teraz úplne oddelená od zvyšku stanice.
Zablokované.
„Skvelé!“ Zašepkala.
Zapla komunikátor.
„Tu Liz, počujete ma? Haló, tu je Liz. Uviazla som v sekcii údržby, počuje ma niekto?“ Snažila sa spojiť s niekým z posádky.
Žiadna odpoveď.
Pohľad jej padol na servisný skrinkový priestor. Bývalo tam uložené náradie, malé zásoby potravín a… možno niečo použiteľné.
Urobila pár krokov ku skrinke.
V tom sa ozvalo ťuknutie.
Ostré, rázne.
Nie kovové, skôr… mäkké?
V sekunde ju zaplavil nával strachu.
Dýchanie sa jej zrýchlilo, kým sa snažila presvedčiť samu seba, že ide len obyčajnú reakciu materiálov na zmenu tlaku.
A potom sa to ozvalo znova.
Tentokrát bližšie.
Nešlo o výkyv tlaku.
Ani o zvuk potrubia. Ani o jej predstavivosť.
Niečo za tým sklom chcelo, aby vedela, že tam je.
„Liz?“ Ozvalo sa z komunikátoru.
„Áno, áno, to som ja. Ben, ty si?“
„Áno, ja. Čo tam dolu vyvádzaš, Liz? Stratili sme s tebou spojenie a Romi sa rozhodla, že ťa pôjde skontrolovať, no o pár minút sa spustilo hlásenie, že sa na podlaží kde sa nachádzaš uzavreli všetky prepážky.“
„Viem.“ Vydýchla Liz.
„Sakra, čo sa deje Liz? Si v poriadku?“ Spustil Ben naliehavo.
„Som, zatiaľ.“ Nervózne priznala. ,,Uzamknutie sekcie som spustila ja. Zablokovali sa však aj prístupové dvere prechodovej šachty medzi úrovňami.“ Na okamih zaváhala. ,,Ben? Niečo tu je. Nejaký organizmus.“
„Liz, neblázni. Dobre vieš, že to nie je možné. To bude len únava. Všetci sme pobytom tu dolu už vyčerpaný.“ Povzdychol si Ben.
„Nie Beni.“ Liz pevne zovrela komunikátor. ,,Počujem ako sa to pohybuje.“
Na chvíľu zavládlo ticho.
Liz čakala, že Ben začne protestovať, že ju bude presviedčať, no nestalo sa.
„Si si tým istá?“ ozval sa nakoniec. Jeho tón bol stále vyrovnaný, ale pod povrchom sa objavil náznak napätia.
„Mäkko sa to dotklo skla. Počula som to. Nie je to potrubie, nie je to systémová chyba.“
Liz sa otočila naspäť k priezoru. Jej vlastný odraz sa rozmazane mihotal na vlhkom skle. Zdvihla ruku a jemne sa ho dotkla prstami, akoby dúfala, že tým niečo odhalí.
Nič.
Len ten pocit, že čosi je stále tam.
„Liz… počúvaj ma.“ Benov hlas bol pevný. Príliš upokojujúci.
„Nepanikár, dobre? Už sme s Romi na ceste, musíme manuálne odomknúť prístupové uzávery. Bude to chvíľu trvať.“
„Ako dlho?“
„Päť minút. Možno desať. Zostaň pri dverách, ale hlavne… hlavne zostaň pokojná a nič nepodnikaj.“
To posledné jej neuniklo. Na Benovom prejave bolo niečo zvláštne neprirodzené.
Liz zažmurkala.
Potom si všimla jednu vec. Kvapky na skle sa už nehýbali.
Dovtedy sa postupne spájali a stekali dolu, reagovali na vibrácie stanice, pohyby vzduchu, gravitáciu.
Ale teraz… stáli na mieste.
Nevedela prečo, ale zrazu mala pocit, že nedokáže odtrhnúť pohľad. Nie že by nechcela – niečo v jej vnútri ju nútilo pozerať sa.
„Liz?“ ozvalo sa.
Neodpovedala.
Dívala sa.
A potom…
Kvapky vody na skle sa pohli opačným smerom.
Liz zadržala dych.
Ako keby sa pohybovali smerom k niečomu. K bodu v strede skla.
Srdce sa jej prudko rozbúchalo.
Sklo sa na zlomok sekundy akoby nafúklo, akoby ho niečo zvnútra jemne zatlačilo smerom k nej.
Liz ucukla dozadu.
„Ben…?“ Jej hlas zaznel takmer nepočuteľne.
Ticho.
Potom sa ozvalo jemné „pop“.
A prvá kvapka prenikla dnu.
S hrôzou sledovala, ako sa po skle pomaly spustila tenká línia vody.
„Liz, odíď od skla,“
Niečo v jeho reči nebolo správne.
Nebola to panika. Nebol to šok. Bol to príkaz.
Liz sa zachvela.
„Ben…“ Ovládala sa, ale hlas sa jej zachvel. „Ty vieš, čo to je, však?“
Na druhej strane komunikácie zavládlo dlhé ticho.
Potom sa Ben konečne ozval.
„Len sa nehýb a hlavne… nedotýkaj sa toho.“
Sklo sa znovu jemne vydulo.
Kvapka, ktorá presiakla na jej stranu, sa nezačala rozpíjať na podlahe.
Naopak. Začala sa dvíhať a zväčšovať.
Liz zalapala po dychu.
Kvapka visela vo vzduchu, akoby ju niečo neviditeľné držalo, a tvarovala sa – predlžovala sa, jej obrysy sa rozmazávali, ako keby sa snažila niečo vytvoriť, formovala sa.
Ben opäť prehovoril, teraz s podtónom, ktorý Liz nikdy predtým nepočula.
„Počúva nás.“ .
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.